Potom pozrieš do parlamentu, započúvaš sa do mudrovania pouličných či MHD diskutérov a povieš si, že evidentne stále nestačilo, po niekom to staré utrpenie steká ako po úplne ľahostajnom teflóne, bez štrbinky, ktorou by k ich srdciam presiaklo trocha empatie alebo súcitu.
Kniha je klasickou cestou po stopách predkov. Prehrabeš matriky, oslovíš miestnych historikov, zostavíš si trasu a ideš. Pri troche šťastia ešte nájdeš dom, zaprášený náhrobok, ktorý neukradli, ak nebol zo žuly či mramoru, záznamy, fotky. A? Možno ti to pomôže pochopiť isté zvláštnosti správania sa starých rodičov, keď prišlo na nejaké témy. Keď tvoj inak decentný starý otec pri pohľade na fotografiu dvoch malých chlapcov spontánne zahlási: „ Čo im to tie svine urobili!“ To ti utkvie v pamäti. Potom, keď si o niečo väčšia, ale stále primalá, ti začne rozprávať, pretože tuší, že bude mať málo času, tvojej dospelosti sa nedožije. Dozvieš sa časť príbehu svojich predkov, nie celý, ten nevieš a už sa nikdy nedozvieš, pretože mnohé nedopovedal. Ale aj tie hlavné body ti na dlhé roky obstarali nočné mory a opakujúci sa sen, v ktorom utekáš a utekáš a za tebou buchocú čižmy a znie: „ Halt!“
Dany Wattin sa narodil vo Švédsku. Jeho starý otec sa ešte volal Isakowitz, ale pomerne rozumne usúdil, že toto priezvisko v Škandinávii nepredstavuje pre potomkov žiadny benefit. Čím skôr nastane úplná asimilácia, tým lepšie, myslel si. Čím menej sa človek bude líšiť od väčšinového prostredia, tým je to bezpečnejšie. Podobnú cestu zvolili mnohí slovenskí Židia a po vojne pribudlo veľa podivných, ale aj krásnych priezvisk, ktoré nahradili tie pôvodné. Tak sa zrazu v rodine objavil niekto menom Vronský, zrejme pod vplyvom Anny Kareniny. Môj starý otec sa rozhodol, že nie, môj svokor tak isto. Preto sa mi stane, že diskutér pod mojím článkom skonštatuje, že mu stačí vidieť moje priezvisko a on už ďalej čítať nemusí. Naozaj nemusí. Wattinovci tohto sveta to majú ľahšie. Už len vymeniť tváre, preliv na vlasy, modré šošovky a budú Švédi ako vyšití. Pod tým povrchom však stále zostanú Židmi. Genetiku neobabreš.
Starý otec, syn a vnuk Wattinovci sa vydávajú na cestu do Poľska, do časti, ktorá do konca vojny patrila k Nemecku. Tam, na záhrade pradeda Isakowitza by podľa zdedenej legendy mal byť zakopaný poklad. Predok vraj schoval svoje cennosti predtým, než ho navždy odviezli a zabili. Ktovie, možno aj môj pradedo Martin Wohl niekde niečo zakopal. Nedozviem sa to, tiež s prababkou neprežili cestu vlakom. Neznášam vlaky. Vlakmi to začína.
Dielo má, čo sa formy týka, obvyklú štruktúru. Momentky zo súčasnosti sa prelínajú so spomienkami na minulosť osobne prežitú alebo prerozprávanú staršími generáciami. Príbehy židovských rodín sú síce odlišné v detailoch, ale vlastne je to stále tá istá schéma. Niekomu došlo včas a stihol emigrovať. Inému došlo neskôr, ale emigrovať nemal kam, pretože ho prakticky všade odmietli prijať. Ďalší to vzdali. Ďalší do konca neverili, že niečo tak obludné nie je výmysel a preháňanie. Aj tu to tak bolo. Svokra mi vravela, že aj keď im ľudia utekajúci z Nemecka hovorili, čo za zverstvá sa tam dejú, neverili im. Nechceli, nemohli tomu uveriť. Možno, keď neskôr bývala vo vlastnom dome na pôjde a v obchode vládol arizátor, jej bývalý pomocník, potom už uverila. Možno vtedy, keď jej zhabali kolísku, ktorú mala pripravenú pre dcéru s odôvodnením, že ona ju už potrebovať nebude, možno vtedy uverila definitívne. Tak, ako strýkovia môjho manžela, ktorí nasadali na vlak s tým, že „im“ ukážu, že vedia pracovať. Ich mená sú v zoznamoch zavraždených v Osvienčime.
Príbeh rodiny Wattinovcov je tak univerzálny, až je zo židovského pohľadu až banálny. Zábavné momenty pridáva popis rodinnej záľuby v jedle, hlučnom hovore, rôznych názoroch na každú jednu tému, popis svojráznych príbuzných. Áno, tiež sme mali doma vždy hŕby jedla. Ten, kto strašne hladoval, asi už navždy bude mať potrebu škrečkovať sardinky a ryžu na horšie časy. Starostlivé matky a staré matky dohliadali na to, aby deti ani náhodou neboli chvíľu hladné, aj keď na nich bola zreteľná ľahká nadváha.
Veľmi nezábavný a snáď menej známy je popis švédskej krutosti k zúfalcom, ktorí sa pokúšali imigráciou si zachrániť život. Boli ochotní doslova otrocky a často bez nároku na mzdu pracovať v poľnohospodárstve, robiť hocičo a hocikde, len aby nemuseli ísť v Nemecku na smrť. Švédi ich prijímali strašne neochotne, pod nátlakom a len po stovkách. Wattin prikladá aj kópie korešpondencie svojho starého otca s úradmi, kde sa so železnou pravidelnosťou opakuje „Zamieta sa.“ Dnes sa človek nestačí čudovať tej otvorenej náruči a možnostiam, ktoré poskytujú, či donedávna poskytovali prisťahovalcom z celého sveta. Zrejme sa v nich prudko pohlo svedomie.
Jedným z Wattinovcov cestujúcich po stopách predkov je aj deväťročný Leo. Možno preto je popis holokaustu síce smutný a desivý, ale nie extrémne naturalistický. Kniha je určite stráviteľná pre dieťa nad dvanásť rokov. Aj keď neporozumie všetkému, je šanca, že mu zostane v duši aspoň závan súcitu. Je únavné pripomínať po stý raz, ako málo mládež, ale často aj dospelí, vedia o tom, čo sa v Európe naozaj dialo v prvej polovici minulého storočia. Je to už príliš dávno. Dnešní šestnásťroční sa narodili v roku 2 000.
Nemôžeme si vynútiť lásku a sympatie. Ani o to nejde. Môžeme však požadovať otvorené mysle, možnosť predostrieť fakty, aby si človek na základe nich urobil uzávery. Aj keď, pokiaľ sa človek narodil do komunity, kde sa antisemitizmus nasáva už s materinským mliekom, pretože aj také existujú, je to temer nadľudské a často zbytočné úsilie. Netreba to však nikdy vzdávať. Nepresviedčať, veď načo. Len svedčiť. Aj keď je to otravné, zle sa to počúva, nedovoliť zabudnúť, pretože oni budú tí, ktorí na opakovanie sa histórie doplatia. Židia sa už Európe míňajú, odchádzajú, zomierajú. História, ktorá sa tak strašne rada špirálovito opakuje, však hrozí, že sa zasa stane súčasnosťou. Možno s inými obeťami, ale pod rovnakými zámienkami.
Danny Wattin
Poklad pána Isakowitza
Fortuna Libri, 2014
