Deň, keď knihy definitívne zaklapnú svoje dosky, sa volá Yom Kipur, Deň zmierenia, najsvätejší deň židovského liturgického kalendára. Veriaci Židia ho trávia intenzívnymi modlitbami a dodržiavajú úplný pôst, nejedia, nepijú, zdržiavajú sa všetkého príjemného, či pohodlného. „Ten hore“ dovtedy ukončí posudzovanie ľudských činov. Dočíta knihy a na rok ich zapečatí.Čo radí tradícia, aby sa naše meno na ďalší rok ocitlo v tom správnom zväzku? My to totiž môžeme ovplyvniť, osud nemáme úplne determinovaný, máme slobodnú vôľu a teda aj možnosť aktívne zlepšiť svoje konanie a život, nielen fatalisticky a útrpne čakať na rozsudok. Pre praktikujúcich veriacich to znamená viac sa modliť, viac študovať Tóru, viac dobročinnosti a dobrých skutkov. Tých desať dní sa odporúča pracovať len v nevyhnutnom množstve, sústrediť sa na duchovný rozmer. Sú to dni návratu k svojim koreňom, k svojmu židovstvu, kto tak cíti, vracia sa k Bohu, ak sa mu počas predchádzajúceho roka vzdialil. Má šťastie, pretože „ Boh uprednostňuje hriešnika radšej napraveného, ako mŕtveho“ ( Ezek. 33:11 ). Vševediaceho samozrejme nikto neoklame, takže o výsledku rozhoduje úprimnosť pokánia. Nedá sa kúpiť. V judaizme to nemôže obstarať žiadny prostredník, duchovný. Človek stojí pred Bohom sám a len Boh mu môže odpustiť. Žiadne barličky.Je tu ešte jeden zaujímavý aspekt. Na Yom Kipur môže dôjsť k zmiereniu vo vzťahu človek – Boh. Ale za hriechy páchané na iných ľuďoch je rozhrešenie udelené len potom, čo hriešnik požiadal o odpustenie toho človeka, ktorému ublížil. Z detstva si pamätám, že medzi niektorými hádavými staršími dámami a pánmi dochádzalo k častým recidívam a tak sa cyklus odpúšťania každoročne opakoval. Tak ako v iných náboženstvách, aj tu sa vyskytujú ľudia, ktorí tieto sviatky a zvyky berú extrémne vážne, ale aj takí, ktorí ich kompletne negujú. Navonok. Nemyslím však, že sa nájde čo len jeden Žid, ktorý by aspoň na chvíľu nezastal a nezamyslel sa nad uplynulým rokom svojho života a aspoň tak neurčito si neprisľúbil, že sa skúsi zmeniť k lepšiemu. Pretože čo keď predsa. A On odpustí. Ľudia, ktorí celý rok o synagógu ani nezavadia, na Roš Hašana a Yom Kipur robia výnimku. Bilancovať svoje skutky, snažiť sa očistiť a vykročiť ďalej, je dôležité pre duševné zdravie veriacich aj neveriacich. Aj keď len chvíľu posedia na drevenej lavici, kde sedávali generácie predkov, urobia niečo pre svoje vnútro. Obrátia list a začnú písať na čistú stranu ďalšiu kapitolu svojho života. Aj zo sekulárneho hľadiska je schopnosť ospravedlniť sa prejavom sily, nie slabosti. Civilizovaní ľudia by mali vedieť úprimné ospravedlnenie nielen ponúknuť, ale aj prijať.Talmud vraví, že Boh stvoril pokánie skôr, ako stvoril svet. Vedel, že ľudia budú robiť veľa chýb a omylov a budú sa na svojej ceste musieť veľakrát kajať a ospravedlňovať. Je to tak v poriadku, pretože buď je niekto človek alebo je neomylný a každý nový rok je šanca na nový začiatok. Tak teda Shana Tova.
Sorry Bože, sorry ľudia alebo novoročné čistenie duše
Je predvečer roka 5774. Nejde o žiadny Silvester v predstihu. Nie je to o zábave. Ide o nádej na lepšie ľudské ja, na harmonickejší svet. Na Roš Hašana, židovský nový rok, sa otvárajú tri pomyselné knihy. Do jednej sa zapisujú osudy hriešnych, do druhej osudy spravodlivých, do tretej osudy obyčajných, teda chybujúcich ľudí. Spravodliví sú odmenení okamžite. Ich mená sú vpísané do knihy života. Hriešni to majú spočítané tiež, len presne naopak. Tí, čo sú niekde medzi, majú desať dní na nápravu svojho položenia.