Posledná živá si tam už postlala vopred, veľa svojej matky, pre istotu, aby jej niekto nevyfúkol miesto pri cestičke. Raz sa už stalo, Ante miesto pri manželovi Józsikovi obsadila iná ženská. Neviem, čo sa na cintoríne deje, keď tam nie sme, ale som presvedčená, že neznáma vytuhlá nebožka dávno oľutovala svoje nepremyslené rozhodnutie, napchať sa medzi manželov, ktorí boli za života nerozluční.
Stretli sa už pred vojnou, ale iné lásky a synovská poslušnosť ich odviali iným smerom. Ona bola zamilovaná do Nemca, v Kežmarku ich bolo veľa, tak ako aj Židov. Doba to nedovolila. Jej mama to nedovolila. Zostala spomienka a on po vojne z Nemecka, kam musel odísť, desiatky rokov posielal časopisy, z ktorých som poznávala európsku šľachtu, a také malé zošitové ľúbostné romány, gotické hororčeky pre dámy, v ktorých sme listovali. Boli ich celé stohy. Anta sa vydala, dve deti, vojna. Manžel a mladšia dcérka zahynuli, má ich mená vytesané na náhrobku, telá sú len prach v nemeckej pôde. Aj Jožko sa oženil, počúvol rodičov. Dentista si zobral zubárku. Ale aj ona zahynula v niektorom z lágrov. A po vojne zistil, že sa stará láska vrátila živá, teraz vdova s jednou dcérkou. Rýchle písal list: „ Nevydávaj sa, preboha za iného! Zoženiem si topánky a prídem ťa požiadať o ruku!“ A tak aj bolo. Vzali sa. Dievčatko adoptoval a bol jej otcom, spojencom proti prísnej mame a prežili spolu dlhý a spokojný život. Šťastný koniec, čo prerazil ruiny ich povojnových životov.
Môj najmilší človek je tam, kde inde by aj bol. Opapa Armin. Pubi bácsi. Môj osobný rabi Loew, ktorého som v deň jeho smrti menovala za svojho strážneho anjela. Bez jeho fotografie a starého hodvábneho šálu nikdy necestujem, nedám ani krok. Bolo nám daných len trinásť spoločných rokov, ale tých najdôležitejších, keď sa formoval fundament môjho ja. A on bol stavebným majstrom, nikto iný. Omama Manci, leží vedľa neho, bola opatrovník, zásobovací dôstojník a zákulisný generál. Mali to podelené. On sa mi staral o dušu, ona o telo.
Jasné, rodičia boli tiež, otec tam leží. Ale otec je na dohľad svojej nesmierne milujúcej matky a otca, ktorý ho mal tiež nesmierne rád, ale videl ho kritickejšie. Nebolo už miesta pri cestičke, tak je o rad nižšie, ale rodičia na neho vidia. A má zaujímavú spoločnosť. Zľava teta Cilka, ktorá ho zásadne oslovovala Bubuško a rada nosievala nekonvenčný účes, natáčky a cez ne priehľadnú šatku. Kozmické rakety. Vpravo leží teta Vali, záhadná vdova po záhadne zosnulom prastrýkovi Ignácovi. Možno sa otec dozvedel pravdu, pri niektorom z nezáväzných rozhovorov medzi nami rakvami.
........................................................................................................................
Toľkí z nich tvorili puzzle môjho detstva. Odovzdávali mi pochodeň, esenciu, spomienky, strach, smiech, nehu. Z hlavy do hlavy a asi to malo ísť ďalej, ale žiadna ďalšia malá hlavička neprišla. Tak čo s tou celou premenlivou hmotou myšlienok? Rozprsknem ju na drobné guľôčky, dopadnú na papier, do počítačov, na očné sietnice, niečo z nich sa zachytí, zostane aspoň kúsok, aj keď už tí, čo ešte vedeli, spia, aj keď sa k nim raz pripojí aj môj prach, verím, že z ich svetla niečo dokážem podať ďalej.
