Nevyšlo. A tak som zostala doma, prázdninyabsolútne voľné a keďže som čakala do poslednej chvíle, naši sa nadovolenku zbalili sami, chalani odišli na tábor do Važca a mne zostalna týždeň na krku prázdny dom a rhodézsky ridgeback. Vďaka tomu, žecelá naša rozvetvená rodinka býva na jednej kope som si nemusela robiťstarosti s pýtaním dovolenky kvôli psovi (Cathy je totiž strážny pes,musíme ju strážiť), kým budem v Poprade, doma sa o ňu postará babka. 7:10 ráno musím čakať pri bráne domu oproti tomu nášmu na Peťa, bratamôjho otca (nehovorím mu ujo, je to proste Peťo), ktorý denne dochádzado Popradu, kde sídli firma v ktorej spolu s otcom pracujú. Pre mňa,nočného vtáka, je často kruté vstávať tak skoro. Väčšinou sa v posteliaj pol hodiny presviedčam, že stačí vstať o päť minút neskôr, ažnapokon nejako vyliezam o siedmej a potom nestíham. Rekord bol sedemminút, keď ma zobudil telefonát 7:13, že kde som... Okrem toho, že saprebudím zubnou pastou a oblečiem sa musím totiž ešte dať Cathy von, akým ona premýšľa ako sa dostať do ohradeného priestoru kde je vysadenýnový trávnik, nasypať jej do misky pár granulí, aby nemala pocit, žezdrhnem na pol dňa z domu a ju nechám na pospas osudu. Potom ešterýchly pohľad do chladničky a špajze, či sa náhodou nenájde niečo čozaženie hlad, čím by som oddialila návštevu Billy, ktorú mám po cestedo práce. Nie, opäť sa tam musím ráno zastaviť...
Keď konečne zamknem dvere, na ktoré Cathy spýtavo hľadí v snahepresvedčiť ma, že dnes si po ňu babka určite nepríde a ona jednoduchomusí ísť so mnou do práce, utekám na cestu, lebo asi už zase meškám(raz sa mi podarilo akýmsi zázrakom zobudiť sa o hodinu skôr, čo somvyužila na raňajky na terase; zistila som, že rána vedia byť naozajvýnimočne krásne).
8:00 začína môjpracovný čas. Peťo ma vyhodí na križovatke pred Billou väčšinou dosťskoro na to, aby som stihla zájsť do Billy alebo po fornetti, nech pobrigáde nenastupujem do novej školy ako vychudnutá maďarská vižla (tonie je nadávka, to je psie plemeno).
Až do16:00 som teda na pošte pri popradskej železničnej stanici, konkrétne vmiestnosti s honosným názvom 'Hala predĺženej prevádzky'. Hovorím tomu,že 'poštujem', hoci pošta je len miestom, kde prácu vykonávame. Mytotiž zakladáme reklamné letáky do obálok, na ktoré najprv lepíme menás adresami. V júli už to je zábavnejšie ako to bolo v júni, lebo sme satam našli piati, čo sa poznáme už dlhšie. Čas zabíjame väčšinouslovnými hrami (napríklad KONTAKT), alebo len tak kecáme (s Fredymnapríklad všetko možné zo športu), primárne však hľadáme vtipné čiznáme mená (včera ma pobavil Anton Daňko). Poskončení sa znova zveziem s Peťom domov. Cathy sa môže zblázniť, keďvystúpim z auta. Tak predsalen som ju neopustila na večné veky, predsasom sa vrátila!! Skáče po dvore ako zmyslov zbavená a ja ju mám vtedyvždy a znova o trochu radšej. Ešte ubezpečiť babku, že mám čo jesť a žebudem mať aj na zajtra a môžem odomknúť dom, aby sa Cathy presvedčila,že kým bola preč sa tam nič nezmenilo. Po tom, čo splním babkin imamčin príkaz a najem sa (väčšinou popri nahratých záznamov skokov,konečne začala sezóna!), vezmem do ruky vodítko (o, pardon, vôdzku) aCathy na mňa neisto pozerá. Tá červená šnúra môže totiž znamenať dveveci - buď sa ide von, alebo sa ide k babke na dvor. Keď si ale beriemiPod, už si je istá a znova skáče. Ideme behať!!!
Na kopec nad dedinou to nie je ďaleko, netrvá to ani dve minúty (a keďCathy naháňam, tak ani minútu) a už sa môžme predierať trávou smerom nasever, tvárou k Tatrám. Cathy je taká vtipná, keď skáče cez vysokútrávu alebo snehom, hovoríme tomu, že 'pláve', uši jej vtedy vejú ajazyk beťársky vyplazený, páni, toho psa jednoducho musíte mať radi.Pred pár dňami mala štyri roky a stále je to len prerastené šťeňa. Keďmi zmizne vo vysokej tráve a dlho sa neukazuje, stačí písknuť a onavybehne na chodník, aby som ju videla. Keď sa ubezpečí, že juregistrujem, hneď zase mieri do trávy, hľadať nové a nové pachy.
Niekedy má Cathy po návrate labky trochu zablatené a to musí ísť dosprchy, teraz je ale dosť sucho a tak sa rozvalí na terase, lebo hodinuaž dve denne musím venovať polievaniu záhrady a kvetov. Je tu novýtrávnik, nové tuje, Majov kúsok záhradky, skalka, durmany,miniparadajky, malá skalka, a ešte tie kvetináče na terase, kvety vobývačke, v kuchyni a na hornom poschodí, dôležitý je tiež kávovník anesmiem zabudnúť na kvety v truhlíkoch, ktoré sú na oknách. Kým všadepobehujem, ujdú mi správy aj šport a ja som už tak unavená, že väčšinoustrávim desať minút len tak na gauči pri VH1. Potom si spomeniem, že ajzajtra treba jesť a vyberiem z mrazničky mäso, aby sa do môjho ďalšiehonávratu rozmrazilo. Cathy o takom čase zvykne zaliezť dovnútra a hádžepohľady striedavo na mňa a na misku. Tomu sa nedá odolať, obe si dámevečeru a potom sedíme v obývačke. A to je čas,kedy sa vraciam k celému dňu. Keby tu boli chalani, asi by som savenovala len polovici kvetov. A možno by som s Cathy šla von len každýdruhý deň. Tiež by som si nie vždy robila starosti s varením, hoci byzrejme pribudli starosti s upratovaním. Keby tu boli aj naši, teraz bysom nelízala zmrzlinu pri Mafstory, možno by sme pozerali niečo úplneiné. Ráno by som mala viac času, lebo naši odchádzajú do Popradu až7:30. A nepolievala by som asi vôbec, iba ak by som chcela mamčipomôcť. Po návrate z práce by som nešla von s Cathy, ale dali by sme sispolu kávu alebo čaj na terase. Varila by som len raz do týždňa a koláč ktorý som upiekla by nevydržal do stredy, ba ani len do utorka. Umývačka riadu by bola plnšia a púšťala sa častejšie. A asi by som mala čas aj na model Apache AH-64, ktorý je ešte stále nerozbalený na stole a čaká, kedy ho zložím.
A keby som mala vlastnú rodinu? To už sú úplne iné starosti...
