O Malom Princovi

Mala som pocit, že sa z toho už dostávam. Že už je koniec všetkým depresívnym stavom, chvíľkovým pocitom zamilovanosti, hnevu, ktorý nedokážem ovládať. Že už som jednoducho aspoň trochu prekročila puberťácke roky, a prešla pomalým krokom späť k dospelému detstvu. No po všetkých tých rozhovoroch s Malým Princom som si uvedomila, koľko toho ešte musím pochopiť, aby som bola tam, kde som si myslela, že už dávno som.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

Sedela som vo vlaku, dažďové kvapky bubnovali na okno a ja som sledovala, ako ubieha okolitá krajina. Trať Poprad-Tatry - Košice som už prešla veľa krát, poznám ju takmer naspamäť a predsa sa občas nájdu veci, ktoré ma prekvapia. Rovnako je to aj v živote. Často sa mi zdá, aký je jednotvárny, a pritom je tu toľko nádherných maličkostí, ktoré sa neustále menia.

Pozerám von oknom na sivý svet a premýšľam o Malom Princovi. Čím to je, že interaktívne si tak dobre rozumieme, a naživo sa o tom rozprávať nechceme? Máme z niečoho strach? Veď si dôverujeme, vzájomne nám na nás záleží. A aj mne je v škole hneď veselšie, keď sa tam domoce aj on.

Nedávno sme si písali o tom, akí sme obaja osamelí. Samozrejme, máme kopec kamarátov, aj dobrých, aj tých, ktorí sa na kamošov len hrajú. Máme sa na koho spoľahnúť, a vždy je tu aj osôbka, ktorej sa dá zdôveriť.
No napriek tomu máme obaja pocit, že ten úplne NAJkamoš tu nie je.

Bože, Malý Princ, tak prečo to neskúsime spolu? Prečo sa bojím opýtať sa ťa to rovno? Prečo to musím písať tu a dúfať, že si to prečítaš a odpovieš mi? Pretože ty si to prečítaš, to viem.
Máš aj ty pocit, že by sme to mohli skúsiť? Byť najlepšími kamošmi?

Postupne mi dochádza, aká je to blbosť... Na to sa nemôžem pýtať... Že počuj, čo takto byť najkamoši, háá? Mohli by sme to skúsiť, a ak nie, tak nič...
Nie, takto to nejde. To sa jednoducho stane.

Ale nemáš pocit, že už sa to stalo?

Ja som z nás debil... :(

Prajem vám pekný deň ;)