Vie byť tak ukľudňujúci a odrazu tak dramatický. Prsty hrajú, duša počúva, myseľ blúdi...oči mám zatvorené a moje dlhé zlatisté vlasy mi vejú v tom istom jemnom vánku čo záclony a jemne mi šteklia odhalený chrbát. Som sama vo svojom novom dome, nezávislá. Tak nezávislá, že môžem hrať o polnoci Chopina. A vonku šumia listy, lietajú nočné motýle a vonia tráva.
Ale čosi tu chýba... vyleštené nové parkety a čerstvo natreté kávové steny s tapetami nechápu moje emócie. A tá voľnosť, ktorú mám je v podstate len naoko. Miesto veľkej záhrady a obrovskej terasy som mohla mať menšiu, ďalej od centra. Hrala by som tam na tom istom krídle po babičke, toho istého Chopina, ale pre ľudské uši a nestrávila by som najlepšie roky svojho života robením práce, ktorá ma vlastne ani nebaví.
Srdce by malo pre koho biť, kvety pre koho kvitnúť, a Chopin, Chopin by mal pre koho znieť. A jeho Nocturno by neznelo tak smutnokrásne prázdno. A moje prsty by prvú noc v novom dome behali po niečej pokožke a nie po klávesoch.
