Verejnoprávna novinárka, žena, dcéra, priateľka a občas aj nepriateľka. Zoznam autorových rubrík: poviedky, love is in the air, život blondínky/bratislavčanky, spoločnosť je..., moje myšlienky, Súkromné, Nezaradené
Jim bol vysoký muž so širokými ramenami, hustými hnedými vlasmi, zelenými očami a mocnými rukami. Jeho tvídové sako mu sadlo ako uliate a bledomodrá košeľa s tmavými džínsami, obopínajúcimi jeho zadok, dotvárali jeho dokonalý imidž detektíva.
Otvorila som oči a snažila sa zaostriť na najbližší čierny bod, ktorý som videla rozmazane. Bola som dezorientovaná a netušila som kde sa nachádzam. Chcela som sa posadiť, pretože som ležala na nejakej čudnej posteli, ale hneď ako som sa pohla zrazila ma tupá bolesť späť na posteľ. Snažila som sa poobzerať a analyzovať situáciu. Adrenalín v krvi mi stúpal a mala som strach. Vedľa postele sedel akýsi muž a s knihou na prsiach spal v zjavne nepohodlnej polohe.
Ráno bolo trocha chladné, ale ja som mala len sandálky a kratšiu sukňu, pretože na obed hlásili dosť vysoké teploty. Pobrala som sa do práce, no nešla som autom, lebo moje konto je tesne pred výplatou (ale aj tesne po výplate:) ) vybielené. Vlasy mi padali do očí, lebo fúkal jemný vánok a ja som sa celú cestu do roboty rozhodovala, či sa mám dnes do práce tešiť, alebo nie. Tak celkovo som jednoducho rozmýšľala, čo ma dnes čaká a kto si zasa odbaví svoju zlú náladu zrovna na mne.
Bola to partia priateľov, v ktorej boli trocha zvláštne vzťahy. Niektoré poznačené hádkami, iné náklonnosťou, no napriek všetkým pádom, držali spolu už viac ako 7 rokov. Maťo, Adam, Barbora, Lucia, Peťo, Eva, a priateľka Adama, Miriam, ktorú ostatní veľmi nepoznali.
Prečo si odišla? pýtal sa nechápavo v telefóne. Musela som...a keď nevieš prečo, je to ešte horšie ako som si myslela. odpovedala a zložila. Sedela na múriku na námestí, sklonila hlavu do dlaní a plakala.
Bola zúfalá. Nič jej nevychádzalo...potrebovala nejakú podporu...objatie...lebo takto to ďalej už nešlo.
Krásny večer skončil a ja som sa musela pobrať do Paríža. Zavolala som Johnnymu, že si kúpim letenku a prídem do Francúzska z Bratislavy. Nebol veľmi nadšený, ale nič iné, ako súhlasiť, mu naozaj nezostávalo. Poprosila som Maťa, aby šiel so mnou a on súhlasil.
Ráno som sa zobudila asi o desiatej. Pomaly som sa teperila do kuchyne, kde som musela vypiť ten husný nápoj na hlasivky, ako každé ráno. Bola to zmiešanina nejakej zeleninovej šťavy, surového žĺtka a mätového čaju. Vraj to pomáha, no ja myslím, že keby som to nepila, bola by som na tom asi veľmi podobne.
Zazvonil telefón. Bol to môj agent. Mám mať vraj v piatok nejaké firemné vystúpenie v Bratislave. no fajn, aspoň prídem znova na chvíľu konečne na Slovensko...uvidím rodinu, a budem chvíľu konečne normálna... pomyslela som si. Chodievam tam síce tak často, ako to len ide, ale nikdy to nie je tak často, aby to stačilo.
vies o tom,že ja uz sa bojim ti hocico povedat,lebo miesto toho co som ti zatial vzdy chcela povedat som povedala uplny opak.aj ked som nechcela...to znamena... pre vysvetlenie, ze x krat som chcela napisat ustretove veci, ale vyslo to uplne naopak Inými slovami, cesta ako začať hovoriť o minulosti s pokusom povedať prepač. Messenger je na to celkom dobrý prostriedok. Napíšete veci, ktoré chcete povedať už dávno, ale nenájdete odvahu. No dnes to bolo nejaké iné.
Sedeli sme v aute. Ja za volantom, on vedľa. NEROB TO!!!Prosím nerob to! žobronil. Mal si bojovať. Mal si o mňa bojovať!!!Prečo si sa ani len nesnažil?Vykašľal si sa na mňa a šiel si za tou šľapkou!!! Vždy si vyberáš tú jednoduchšiu cestu!!! A tomuto ty hovoríš láska?! Preboha!!! V akom svete ty žiješ?! kričala som. Bola som taká nahnevaná. Rútila som sa 200 km/h a kašľala som už na všetko. Tak veľmi som ho v tú chvíľu nenávidela .
Kvapky potu mi stekajú po čele. Až teraz som si uvedomila, čo sa v skutočnosti naozaj stalo. Bolo to vlastne strašné. Zobrala som si fľašu whisky. Premýšľala som, ako sa to mohlo stať.
