Verejnoprávna novinárka, žena, dcéra, priateľka a občas aj nepriateľka. Zoznam autorových rubrík: poviedky, love is in the air, život blondínky/bratislavčanky, spoločnosť je..., moje myšlienky, Súkromné, Nezaradené
Ležím doma chorá, cítim sa dosť zle. Zvonček na dverách nemáme, ale niekto klope na dvere. Tak vstávam z postele, pozerám cez kukátko a tam mladík v obleku. S ťažkým povzdychom otvorím. Chalan je prudko žoviálny...
Tak mám opäť byrokratických hlúpostí plnú hlavu. Napálená na celý systém sedím v kaviarni a rozčuľujem sa.
Tak odvčera sa bojím chodiť autobusmi. V každom chlapovi vidím podvedome úchyláka. Po včerajšom zážitku sa však sama sebe ani veľmi nedivím.
Jazda vo vlaku je pre mňa vždy príjemným relaxom. Kým idete v strede pracovného týždňa v obedných hodinách a máte si kam sadnúť, je to celkom milé. Dnes som teda nasadla na vlak a cestovala na skúšku priamo z lyžovačky. V kupé som sedela ja, traja mladí chalani a jedna staršia pani.
Práve som prišla z Nitry z práce a celkom slušne napálená. A tak sa snažím rozveseliť.
Je 1.decembra a to znamená, že decká si otvárajú svoje prvé okienko na adventnom kalendári. Ak žiadny nemáte, ešte stále máte čas to rýchlo dobehnúť. Napríklad u nás doma je zvykom, že máme na stene malé papučky, na každej je číslo a v každej je niečo iné - cukríky, čokoládky a podobne.
Cítim sa asi nejaká iná...Chcem mať deti, a popritom nejakú prácu, ktorá ma bude živiť. Peniaze sú fajn, ale podriadiť im celý svoj život?
Nevera je vec, ktorá sa deje, či chceme, alebo nie. Darmo sa budú všetci biť oduševnene do pŕs, že by to nikdy neurobili... Robí sa to a spoločnosť to viacmenej akceptuje.
Odkedy som zistila, že mám totálne naprd rozvrh, udialo sa veľa vecí. Ale každodenná škola ma donútila nájsť si privát v Nitre. A tak som sa presťahovala.
Mäkké svetlo zalieva celú izbu a odráža sa v lesku mojich čerstvo umytých vlasov. Voňajú ako lotosový kvet a jemne ma šteklia na chrbte. Pripomína mi to jar a napriek studenej izbe mi je prvýkrát v tomto cudzom byte dobre. Pomaly sa začíname zabývať a zútulňujeme si chladný panelák.
Včera sme boli pozrieť vinobranie v Pezinku...bola celkom sranda, dobrá cigánska, všetko ako má byť. Až na jedného blbca.
Tak oddnes sa bojím detí. Úplne vážne.
Nie, vážne mi nie je jedno ak niekto hazarduje s mojím životom...keď už, tak si s ním chcem hazardovať sama a to keď mám na to náladu, ale určite nie dnes.
V piatok som sa ešte bavila s kamoškami na babskej jazde a v sobotu som už odchádzala z grilovačky predčasne, s horúčkou a bolesťami hrdla. Nič to, nebudem sa tváriť ako chlap, ktorý pri teplote 37,2 tvrdí všetkým, že umiera...veď do zajtra to prejde.
Zvláštne ako sa vychovávajú dnešné deti...Aj my sme vedeli kto sú gumkáči a macko uško, a Maťko a Kubko...ale telka nebola mojím celodenným programom...
Poznáte tú bezmocnosť ... Odporné tety, a vy sa tam cítite ako keby ste ich obťažovali... Áno, sú platené z našich daní, áno, sú tam pre nás...a predsa mám vždy ten pomyselný strach pred tým, než zaklopem na ich dvere s nápisom Študijné oddelenie.
V živote žien sa deje veľa vecí, ktoré muži nechápu. Nechápu, prečo sa ženy rozčuľujú a sú nervózne kvôli úplne banálnym veciam... možno aj preto to často pripisujú PMS, ale nie...väčšinou sú na vine práve muži.
Po plejáde článkov o Ficovi, Rusku, Gruzínsku a vojnách je na čase pridať opäť aj niečo oddychové...no a keďže Wesser je na dovolenke, skúsim ja. :)
