Need fire?

Zazvonil telefón. Bol to môj agent. Mám mať vraj v piatok nejaké firemné vystúpenie v Bratislave. no fajn, aspoň prídem znova na chvíľu konečne na Slovensko...uvidím rodinu, a budem chvíľu konečne normálna... pomyslela som si. Chodievam tam síce tak často, ako to len ide, ale nikdy to nie je tak často, aby to stačilo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Spýtal sa ma či už som v pohode...Odpovedala som,že nejaký hlupák ma predsa nemôže tak veľmi vyviesť z miery, že sa nebudem vedieť do dvoch týžňov pozbierať...No keď som zložila, znova to trocha zabolelo...

Rozišli sme sa totiž asi pred dvoma týžňami. Bol vážne super a fakt som ho ľúbila, až kým som sa nedozvedela, že počas nášho vzťahu mal "nejaké bokovky" ako to on nazýval. Bola to rana, ale v týchto dňoch som mala toľko práce, že som na to veľmi nemala čas myslieť.

V stredu ráno som nastúpila do lietadla, letuška mi ponúkla noviny a kávu. V tej chvíli som myslela,že ju tam vybozkávam...akoby mi čítala myšlienky. Keď som v Bratislave vystupovala, nečakali ma žiadni fotografi...nič. Vydýchla som si...neznášam tie blesky. Vždy ma to strašne oslepuje...a chcú, aby ste sa žiarivo a šťastne usmievali do objektívu. pričom vy, pomaly, ale iste slepnete... Nasadla do taxíka a cestovala domov. Mama ma nečakala. Bola šťastná, že som ju prekvapila. Uvarila mi obed, taký pravý, slovenský. Veľmi sme sa nestihli ani porozprávať a už som musela ísť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dorazila som na miesto, bolo tam dosť ľudí na to, že to bol len firemný večierok...asi okolo 200-300. Všetko urobené na štýl garden party. Vonku na tráve, rozložené veľké stany s jedlom, parketom, atď...

"Kde si toľko bola?" pýtal sa ma johnny, môj agent.

"Doma..." odpovedala som znudene...často sa so mnou rozprával ako s malým deckom a nie svojím zamestnávateľom. Ale svoju prácu si robil dobre, tak som to vždy nejako prekúsla.

Krátke úpravy pred vystúpením, make up, vlasy, prezlečenie, a už ma tlačil na pódium, spolu s gitaristom.

Šlo to ako po masle. Zjavne nikto z tej firmy nečakal, že prídem a tak boli dosť prekvapení a nažhavení zároveň. Pochopila som,že je tam viacej národností, a tak som hovorila po anglicky. No hlavne sa mi nechcelo všetkým vysvetľovať, že som Slovenka...takto je to jednoduchšie.

SkryťVypnúť reklamu

Po vystúpení nastalo krátke zoznámenie sa s vedením firmy. Snobi, ako vždy...umocnené ešte tým, že boli angličania. Rozhovory o ničom... Po trištvrte hodine som toho vážne mala dosť. Nepozorovane som sa nachvíľu vyparila za stan. Vytiahla cigaretu, a hľadala som oheň. Sadla som si na schody a hrabala sa v kabelke s nezapálenou cigaretou v ústach...

"need fire?" počula som zrazu zo zadu a obzrela som sa. Stál tam chalan o pár rokov starší než ja, celkom zlatý.

"Yep" prikývla som a už mi podával zapaľovač.

Povedal, že sa volá Martin.

"Are you from Slovakia?" spýtala som sa, na nadviazanie konverzácie...

SkryťVypnúť reklamu

"yeah..."

"Fakt?" spýtala som sa ho.

"Ty hovoríš po slovensky?"vypleštil na mňa oči a nechápal...

"Hej hovorím..."

Zrazu som počula, ako ma hľadá Johnny...Nedalo sa to nepočuť, keďže hulákal moje meno po celom stane...

"Vysvetlím ti to neskôr...Máš chvíľu čas?" rýchlo som sa spýtala a obzerala sa kam by som tak mohla zdrhnúť.

"Podľa toho, koľko času máš na mysli..."

Rýchlo som ho chytila za ruku a ťahala ho preč. Fakt sa mi nechcelo počúvať zaujímavosti o firme a podobné hlúposti...Johnny bol fajn, ale bral to príliš vážne. A dnes som fakt nemala náladu.

Nasadla som do auta a dosť rýchlo som sa pobrala preč. Výraz na Martinovej tvári ma dosť pobavil...Keď šoféruje žena a nie muž sám, majú taký divný strach v očiach...obzvlášť, keď ide rýchlo:)

SkryťVypnúť reklamu

"Prepáč, že som ťa takto prepadla...ale fakt som tam nemohla zostať už ani minútu...a aspoň nie som sama..."

Martin sa na mňa pozrel takým vážnym hlbokým pohľadom, no po chvíli sa usmial a povedal:

"Hold, to sa nevidí každý deň, že ťa známa speváčka zatiahne do auta a ešte aj zistíš, že je slovenka. Chvílu som bol trocha v šoku, ale už som v pohode. Kam máme namierené?"

"To ešte presne neviem. Na letisku ma čaká lietadlo, ale stačí zavolať a zruším ho. Alebo môžme niekam letieť...napríklad do Londýna..." navrhla som.

"Hmm...No tak dobre. Do Londýna. Londýn mám rád."a ukončil debatu.

Nastúpili sme do lietadla. Neznášam vzlietanie...Vždy si dám hlavu medzi kolená, lebo mi býva zle.

"Čo to robíš, preboha?" začal sa smiať.

"To nie je vtipné...býva mi strašne zle..." urazila som sa.

"Vystri sa, niečo ti ukážem." usmial sa.

A ja, neviem prečo, ale poslúchla som. Chytil mi spánky na hlave a trocha silnejšie stlačil. Nechcelo sa mi veriť, že taká hlúposť by mohla pomôcť, no po chvíli to bolo naozaj v poriadku. Len neviem či to bolo naozaj tými rukami na spánkoch, alebo jeho prítomnosťou:).

Keď dával ruky dole, jemne ma pohladil po tvári a otočil sa naspäť, akoby sa nič nestalo... Musím povedať, že fakt vedel ako si získať ženu.

Začali sme pristávať...no ani mi nestihlo byť zle, lebo keď som si predstavila, čo sa bude diať o chvíľku, prišlo mi nevoľno.

"Čo sa deje? Zasa ti je zle z pristávania?"spýtal sa s malou obavou v hlase.

"Uvidíš za chvíľu..." odpovedala som.

Vyšli sme von, odviezli nás do budovy a tam to prišlo...

Znova blesky...krik...otázky, jedna cez druhú. Kto je to? Je to váš nový priateľ? Takže ste nezanevreli na mužov? Plánujete sa tu zdržať dlho? Bla Bla Bla... Martin úplne nechápal...Keď sme sa konečne predrali k taxíku, vnútri sa ma spýtal:

"Toto akože bolo čo???"

"Prepáč...asi som ťa mala na to pripraviť..."

"Ako vedeli, že prídeme??? Veď sme to nevedeli ani my sami!" nechápal.

"Ja neviem...z letiska im vždy dá niekto echo...Nemôžem sa tomu vyhnúť...Každé dva týždne meníme letušky a pilotov, a stále je to to isté..." snažila som sa brániť.

Bolo to zvláštne...napriek tomu, že sme sa vôbec nepoznali, v tej chvíli by som mu bola odpovedala na akúkoľvek otázku... Cítila som sa pri ňom o trocha bezpečnejšie ako obvykle.

Prišli sme k môjmu bytu.

"Hello, dear,"pozdravil ma vrátnik a otvoril nám dvere.

"Hi, George," usmiala som sa a vstupujúc prehodila pár slov o počasí.

Ako sme vošli, vyzula som si topánky a blažene sa zvalila na pohovku. Strašne ma boleli nohy.

"Kľudne sa tu cíť ako doma." povedala som Maťovi a ukázala na miesto na pohovke vedľa mňa.

V tichosti si sadol a pozeral sa na mňa.

"Ešte stále tomu nemôžem uveriť...že tu sedím. Ešte pred chvíľou som bol na nudnom večierku..." hovoril neprítomne.

Prisunula som sa trocha bližšie a položila ruku na jeho rameno...

"To je to so mnou až také zlé?" uškrnula som sa, snažiac sa navodiť lepšiu atmosféru.

"hmmm...nooooooooo..." začal ma naťahovať.

"heeeeeeeeeeej...prestaň" a dostal vankúšom po hlave.

"To nie je fér!!! Ja ťa biť nemôžem!!!" zakričal na svoju obranu.

"Jasné, že môžeš! ale nie veľmi silno!" zasmiala som sa a tento krát som ten vankúš po ňom hodila.

"Ale ja nechcem!" povedal vážne a vyštartoval, že mi zabráni, aby som ho bila ďalej.:) Chytil mi ruky, aby som po ňom nemohla nič hádzať.

"Hviezda nehviezda, biť sa nenechám!" uškrnul sa a nechcel ma pustiť.

Zazvonil telefón...

"To je jak naschvál..." pomyslela som si.

Pobozkala som ho na líce, postavila som sa a vybrala sa smerom k telefónu. Zdvihla som slúchadlo, no musela som si ho dať hneď od ucha, pretože v ňom už hulákal Johnny, že ako som si to mohla dovoliť a tak... tak som ho nechala vykričať sa, asi tak 10 minút:) a potom som sa ospravedlnila, že mi bolo zle. Keď som zložila, otočila som sa, no Maťa nikde... Tak som sa vybrala hľadať ho. Kuchyňa - nič, obývačka - nič, kúpeľňa - nič. Našla som ho vo svojej spálni. Pozeral si fotky na stolíku.

"Tvoj ex?" spýtal sa a ukázal na jednu z fotiek.

"Áno. Rozišli sme sa pred dvoma týždňami. Rozmýšľam či ju vyhodím, alebo len schovám...no neviem sa rozhodnúť."

Chytil ju, vybral z rámu a schoval do posledného šuflíka komody, na úplný koniec.

"Čo budeme robiť teraz?" spýtal sa ma.

"no, o tejto hodine chodievam behávať...a nemôžem to vynechať...lebo budme vyzerať hrozne..."

"tak tomu neverím. No, rád by som šiel s tebou, ale po tvojom krátkom prepade je jediné čo mám na oblečenie to, čo mám na sebe."

"Ale prosím ťa...to nie je žiaden problém...mám plné skrine chlapského oblečenia...Firmy mi to dávajú zadarmo...neviem čo si myslia, že s tým budem robiť...väčšinou to dávam na charitu." mávla som rukou a zobrala ho do hosťovskej. Otvorila som šatník a so slovami, nech si vyberie čo chce, ale hlavne nech v tom vyzerá aspoň tak dobre ako teraz, som odišla prezliecť sa aj ja.

O desať minút sme už vychádzali z domu a zamierili si to do Hyde parku. Celý čas sme sa rozprávali o takých bežných veciach...nič zvláštne. Po trištvrte hodinke joggingu zastal, oprel ruky o kolená a zahlásil, že už nevládze.

"Je leto...vyšiel som z formy...nemôžeš odo mňa chcieť, že ti tu zabehnem maratón..." povedal a demonštratívne si založil ruky na znak toho, že už vážne ďalej nejde.

Aby som nevybehla z tempa, poskakovala som pri ňom na mieste a rukou doňho šťuchala, nech neblbne... No nenechal sa presvedčiť...Tak som ho začala tlačiť. No to som asi nemala:).

Asi ho to už chudáka fakt nebavilo, lebo ako som ho tam tlačila, rýchlo sa otočil, schmatol ma a niesol ako vrece zemiakov.

"Nepustím ťa, kým neprídeme k tebe!!! Si hyperaktívna a ja unavený!!!"

"Nemáš silu na to, aby si behal ešte 15 minút, ale na to aby si ma 10 minút niesol domov, na to ju máš?" vyrývala som. No nedal si povedať. Tvrdohlavý a ješitný...ako obvykle:)

Prišli sme domov, konečne ma zložil na zem, a šli sme sa každý osprchovať. Mne naštastie prepustil väčšiu kúpeľňu:) Rozmýšľala som, čo by tak na ňho asi zapôsobilo...a potom som si uvedomila, že dosť bolo už predvádzania. Navliekla som na seba rifle a biele tielko, dala si vlasy do copu a pustila som sa do varenia...Predsalen nám asi obom dosť vyhladlo. Pustila som si hudbu a asi som bola dosť hlučná, ale bolo mi to jedno. Bez hudby ja proste variť neviem. Zrazu ma objal niekto...no... niekto...bol to Maťo zozadu. Otočila som sa.

"Maťo?"

"mhmmm?" reagoval.

"spravil by si pre mňa niečo?" nasadila som nevinnú tváričku so smutnými očkami:)

"no podľa toho..."

"Prosím, zostaň tu so mnou do konca víkendu...prosím, prosíííííííím. Mám dnes o jedenástej koncert v takom jednom klube..."

"No, ale to si musím vybaviť pár telefonátov..." nakoniec po dlhom váhaní privolil.

"super, super." poskočila som si od radosti. "Telefón je v obývačke, ja zatiaľ dovarím. OK?"

"Jasné." a odišiel.

Nechala som si v obývačke mobil, tak som chcela ísť pre ňho. No začula som, čo som nemala.

"Aj ja teba ľúbim. Ale dnes to nejde... Prídem až v nedeľu, alebo v pondelok ráno. Dám si pozor. Aj ty si daj. Jasné, že mi je za tebou smutno. Pa." a zložil.

Zamrazilo ma. Rozmýšľala som...kto to asi mohol byť. Mama? tak to neznelo...jediné čo mi napadlo bolo, že priateľka...Cítila som sa strašne. Nie je to jeho vina...Keď som ho stiahla so sebou do auta, ani som sa ho nespýtala...Ale prečo sa potom tak choval...Bolo to celé nejaké divné...Nechcem to prežívať celé znova...už som si to raz prežila...dokonca pred dvomi týždňami. Je toho na mňa príliš. Napísala som odkaz:

Milý Martin

Musela som súrne odísť na ten koncert. Sú tam nejaké problémy. Volala som pilotom, lietadlo ťa už čaká. Terminál 4. Taxík ťa čaká pod domom. Je to na môj účet. Ďakujem ti za super deň. Zbohom

Z.

Pložila som ho na stôl, zobrala si kabát a čo najrýchlejšie odišla.

Keď som sa večer vrátila, vybrala som fotku z posledného šuflíka, chytila ju, roztrhala na čo najmenšie kúsky a plakala...

To be continued

zuzana hanzelova

zuzana hanzelova

Bloger 
  • Počet článkov:  129
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Verejnoprávna novinárka, žena, dcéra, priateľka a občas aj nepriateľka. Zoznam autorových rubrík:  poviedkylove is in the airživot blondínky/bratislavčankyspoločnosť je...moje myšlienkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu