Zomierajú preto, že sú smrteľní bolo prvé čo mi napadlo. A vlastne asi aj to jediné. Vychádzali sme zo synagógy, z jednej strany ženy, z druhej muži. Najprv mi to prišlo divné, že prečo židia zasa robia rozdiely, ale dôvod prečo sme tu boli bol dôležitejší a tak moje myšlienky o rovnoprávnosti žien šli v momente bokom. Bolo mi to zrazu jedno. Je to zvláštne, že v jednom momente sú všetky vaše vyššie princípy preč.
Kráčali sme v sprievode k vykopanej jame...Moji bratranci niesli rakvu...Ten pohľad ma úplne zlomil. Sú to chalani okolo môjho veku. Snažila som si predstaviť seba na ich mieste, no nešlo to. Nevedela som si ani zďaleka predstaviť aké to je...niesť svojho otca.
Spustili ho dolu, všetci sme čakali nejakú modlitbu, každý hodí za hrsť hliny a pôjde sa domov. Lenže židovský pohreb je niečo úplne iné. Synovia chytili lopaty, a začali hádzať hlinu na rakvu. Bolo to strašné. Vyhŕkli mi slzy a nedalo sa to zastaviť no trocha to pomáhalo. Nasledovali krásne, žalostné spevy, a koniec. Jednoducho koniec. Je preč, je tam dolu, alebo hore...je to vlastne jedno. Už ho nikdy neuvidím. Ani ja, ani vy, ani nikto iný. A stále sa snažím zistiť prečo ľudia zomierajú...a prečo dobrí ľudia zomierajú...a tí ostatní sa vraždia v mene viery, v mene vyšších princípov...v mene ničoho.
Najprv som nechápala tento typ pohrebu...Bol to strašný šok a bolo to príliš drastické. ale zapamätám si to do konca svojho života. Vždy keď idem okolo, spomeniem si na úsmev mojho uja, na jeho život. Okolo žiadneho iného cintorína to nepociťujem. Ani pri svojich starých rodičoch. Len tu. A je to zvláštne, ale možno ten drastický spôsob, vlastne nebol ani taký drastický...bola to jednoducho realita, s ktorou sa treba zmieriť.
In memorian M.H.
