Ak je niečo, čo mám na mojich rodičoch (okrem iného :D) rada, tak to, že v detstve sa nám venovali. A to vážne...keď sme boli s bratom a segrou malí, stále sme robili niečo kreatívne, niečo čo rozvíjalo našu pamäť, motoriku, kreativitu...
Modelovali sme z moduritu rôzne hlúposti, piekli sme, spievali, kreslili, čítali si, jednoducho, nesedeli sme celý deň pred telkou... Behali sme s rodičmi po horách, a telka bola zapnutá možno tak na Vianoce keď šli rozprávky a večer keď bol večerníček.
Darčeky na Vianoce sme nekupovali za rodičovské peniaze...Vyrábali sme ich. Raz sme dokonca spravili model ulice na ktorej sme bývali...a vzniklo fakt kopu dobrých vecí. Ozaj, vlastne Vianoce sú dodnes mojím najobľúbenejším sviatkom...všetci sa stretneme, maminka navarí dobrotky, my so segrou niečo napečieme, je taká pohodička, veža vyhráva skvelé koledy od Božského Káju, a stromček krásne svieti. Na ďalší deň sa skladajú puzzle, ktoré pod stromčekom jednoducho nesmú chýbať, a samo, že sa pozerá Sám doma a Perinbaba...
Aj ja chcem mať toto isté vo svojej vlastnej rodine (ak sa nejakej teda dožijem:D), a odovzdať toto svojím deťom...Chcem, aby vedeli, že telka a počítač nie je jediná zábava, a radšej im pustím Maťka a Kubka ako Pokémonov...Chcem aby poznali krásne Tatry, radšej ako betónové sídliská v Bratislave (aj keď aj na tých sa dá všeličo zažiť:D). Chcem, aby vedeli, že rodičia sú tu pre nich, tak ako tu boli naši pre nás. A aj keď nikto nie je bezchybný, ja som vďačná svojim rodičom za veľa...V podstate za všetko čo viem...za všetko kým a čím som...za všetko.
A len tak z nostalgie:
Pekný víkend!
