Holé steny zaplnia čiernobiele fotografie kvetov, okno zakrýva červený záves a do izby pribudol aj nový nábytok spolu s televíziou. Kúpili sme silnejšie žiarivky, zavesili záves do kúpelne a o týždeň maľujeme.
Keď vás okolnosti donútia bývať v cudzom meste, s cudzími ľuďmi, po pár dňoch plných neistoty vám padne dobre, keď to všetko dobre dopadne. A tak tu teraz po týždni sedíme a smejeme sa ako keby sme sa poznali niekoľko rokov a nie dní. Varíme si spolu večeru, hráme karty, pijeme víno - stále sa smejeme. Padnem len tak zo stoličky, lebo sa šmyknem na igelite - smejeme sa. Šokovaná jačím, že v stole máme červotoče - smejeme sa. A je to fajn...taká malá súkromná terapia smiechom.
Rada sa smejem, ale mám pocit, že príležitostí je stále menej...Pri správach sa už dávno nesmejem, v škole sa tak jedine zasmiať na tom rozvrhu, aj to cez slzy, a ani na blogu už tiež nie je toľko príležitostí (týmto prosím fešáka Wessera, nech už nenaháňa ženské a konečne niečo napíše!), okrem toho mám pocit, že sa tu premnožili anonymní bručouni (abigail v niekoľkých prevedeniach, už ani nepočítam tie nicknames, ktoré všetky má...a iní...) a to už tiež nie je také vtipné ako bolo zo začiatku.
Ale smiech je niečo, bez čoho sa žiť jednoducho nedá...treba sa smiať, aj na blbostiach. (áno, aj na takých ako Im fucking Ben Affleck , alebo na tom Prečo je Desmod taká strašne príšerná kapela., alebo na tom ako na stránke Slovanu okomentujú prehru). Nie som komik, ale nie som ani úplne nudná a tak sa prosím pri tejto príležitosti aspoň schuti zasmejte, a pustite si video, ak to pomôže. Pretože z vlastnej skúsenosti viem, že smiech lieči - najmä dušu a na to liek len tak nekúpite.
