V celom byte hrá nahlas jediná skladba, stále dokola...tá ich, spoločná...Storm...
((song))
Tá, ktorá im hrala keď sa prvýkrát stretli, keď sa prvýkrát hádali, aj keď sa rozchádzali...
Na mobile pípa SMS...Sara jemne otočí hlavu...vie, že to nepíšeš ty, ale aj tak vždy tajne dúfa...Každý večer, nezávisle od seba, jej píšu muži...rôzni...jeden je osamelý, druhý zamilovaný, tretí si chce užiť...a je ich viac. Ale ani jeden večer nepíšeš ty...Ani jeden večer nečíta slová nad ktorými svieti tvoje meno...Ani jeden večer nepíšeš to čo všetci...že je krásna, že ju chceš, že je jediná, a že ju miluješ. Tieto slová ju už nudia...už ich nechce počúvať stále dokola... Pretože ich nehovoríš ty. Jediné čo robíš je, že sa pozeráš...Stále sa pozeráš, a usmievaš. Po tom všetkom, si nechutne sterilný, ovládaš sa...
Sara má vedľa seba už iba poloprázdnu fľašu...Trocha sa jej motá hlava...Vstáva v hodvábnych šatách, jemné zlaté nitky sa v nich nebadateľne ligocú, ale vidno ich len zblízka, také sú nenápadné. Krásne, odhaľujúce celý chrbát, ladne padajúce pozdĺž jej bokov. Ako by ich stvoril sám Boh, tak ako jej dokonalé telo. Obúva si topánky, a kráča k autu. Jej obvyklý dokonalý ladný krok je dnes sprevádzaný občasným zapotácaním z vína. Nastavuje spätné zrkadlo, skontroluje výzor...žiadne slzy nie sú. Plač je len dočasný stav...je aj horšia fáza...fáza kedy plač nepomáha.
Zrkadlo dáva naspäť, štartuje, a vyráža - nikam. Pomerne rýchlo vychádza z mesta, zatáča smerom k cintorínu...Ešte stále tomu nechce veriť, aj keď sa jej to celý čas snažíš naznačiť, vysvetliť. Aj teraz sedíš vedľa nej a pokojne sa snažíš usmievať. Tieto šaty mala keď si ju videl prvýkrát...Bola tá najkrajšia bytosť akú si kedy videl. Jej dlhé blond vlasy padali na jej odhalený chrbát...a jej úsmev, ktorý už tak dlho nevidel, máš dodnes v pamäti...
Sara vystupuje z auta...noha sa jej zabára do blata...Kráča jediným smerom. V tretej uličke podíde k čerstvému hrobu, obsiatemu kvetmi. Stuhy vravia, že od milujúcej rodiny, kolegov, dokonca sa tam objavilo aj meno jeho bývalej ženy. A všade je blato, a lístie...a ona tam kľačí v krásnych tenkých šatách. Necíti zimu, necíti bolesť, necíti nič...Iba sa tupo pozerá na tvoje meno a nechápe...Veď si celý čas tu, vedľa nej...Vidí ťa...Usmievaš sa na ňu a si nechutne sterilný...Ale ostatní vravia, že vraj si mŕtvy...
Otočí hlavu, cíti, že stojíš za ňou...Pozná tvoju vôňu, tvoj dych...ale nikoho už nevidí...Iba jej poslednýkrát prejdeš vlasmi...A okolo Sary prechádza jemný, príjemný, ale mrazivý vánok...
Až teraz si odišiel... Až teraz to pochopila. Až teraz je čas plakať.
