Chodila som na osemročné gymnázium (áno, áno - Metodka:D) v Bratislave, kde bolo zvykom, že v tercii sa chodí na lyžiarsky. Tercia, to znamenalo , že sme mali 12 alebo 13 rokov, práve sme boli každá buchnutá do jedného zo spolužiakov, a témou číslo jedna bola menštruácia.
Najväčšou atrakciou, z ktorej boli všetky baby neskutočne vzrušené, však bolo, že s nami šli traja o rok starší chlapci. (Kde sú tie časy, keď sme všetky odpadávali len preto, že chlap chodil do triedy o rok vyšššie.)
Hlavná zápletka však ešte len príde... Jeden z posledných večerov sme totiž mali diskotéku, ktorá sa vyvíjala celkom v pohode. Ja som sa nejakým spôsobom ocitla pri troch starších objektoch, s ktorými sme sa rozprávali...Matne si pamätám, že sme rozoberali Daniela Landu, a Holokaust, ale fakt len matne :). Čo však bolo divné bolo, že mojich 7 spolužiačok z "našej partie" sa sústavne na etapy chodilo pozerať na mňa, pričom si stále niečo šuškali...Asi po trištvrte hodine tak zhruba štyridsiatich exkurzií mojich spolužiačok, ktoré sa chodili na mňa pozerať ako na zvieratko v ZOO, som sa odhodlala, že reku spýtam sa čo sa deje. Zišla som dolu, do našej izby...
Ehm, no neviem či sa dá popísať slovami celkom tá atmosféra...Jedna spolužiačka - Žofka - bola zamknutá v kúpelni, ležala na zemi a hystericky revala, že si podreže žily a zabije sa. Ďalšie dve, či tri, trieskali na dvere a tiež hystericky revali, nech otvorí dvere, inak ich vyrazia (dokopy mali obe asi takú váhu ako tie dvere, ale v pohode:)). Toto bolo v predsieni...
S otvorenými ústami a nechápavým výrazom v tvári som vošla ďalej do izby, kde na mňa čakalo niečo podobné...ostatné kamošky všetky revali, žiadna nemala relevantný dovôd, ale okrem revu mali spoločné ešte jedno: všetky ma v tej chvíli prudko nenávideli.
Pýtam sa: "Baby, čo sa deje? Niekto zomrel, alebo čo?"
Ozýva sa len nejaké mumlanie popri vzlykoch, a nakoniec vysvitne, že ja som "vystrkovala kozy na Dávida" (moje prsia mali vtedy velkosť asi lentiliek, ale šak Oúkéj), a že som mu prezradila, do koho sú zamilované. Chlapcov sme mali v triede 6, takže to bolo podelené nejakým spôsobom medzi všetky a keďže všetky boli zamilované do dvoch, nebolo veľmi extrémne ťažké domyslieť si to:). Moja odpoveď, že sme sa bavili o Danielovi Landovi bola vysmiata, so slovami, že ony presne vedia o čom sme sa bavili...a sprisahanecky na seba žmurkli...
Túto absolútne nelogickú a absurdnú situáciu som chcela vyriešiť až príliš logicky: po asi 4 hodinách, keď sa to trocha ukludnilo, som opäť vošla do izby...Nejako to trocha ustalo, aj keď, moja najlepšia kamarátka stále usedavo plakala...(ehm, Barborka má výdrž...bolo to tuším prvý a zatiaľ poslednýkrát čo som ju videla plakať, a dodnes absolútne netuším, že prečo :)
Ako riešenie mi prišlo vhodné zavolať jedného z Troch kamarátov, aby mi potvrdil, že sme absolútne neriešili "vzťahové" hovadiny...Nanešťastie Matúšovi v tej chvíli prišlo náramne vtipné urobiť si srandu a s kamennou tvárou skonštatoval, že vie úplne VŠETKO, otočil sa a sprisahanecky na mňa žmurkol s pobaveným úsmevom...ehm, áno, čierny humor, veľmi správne načasovaný tak ako to len chlap najlepšie vie...Tomu sa vraví, že pomoc priateľovi v núdzi...Týmto Matúša srdečne pozdravujem :)
Čo z tohto všetkého vyplýva? Ženy podliehajú nelogickej hystérii už vo veľmi skorom veku, a ich domýšľavosť je neskutočná...Sama sa niekedy pristihnem, že si vysvetlím nejakú úplnú banálnosť ako svetový problém...
Hystériu vidno v obchodoch, u matiek, u zamilovaných žiarlivých dievčat...no jednoducho všade, kde sa my, ženy, ocitneme. Aj by som tento článok dopísala, ale musím už ísť...NIE JE UMYTÝ RIAD!!!
