Na letisku bola pripravená tlačovka o ktorej som nevedela. Trocha ma to nahnevalo, lebo som presne vedela o čom sa novinári budú chcieť rozprávať. a tak to hneď aj začalo. Sadla som si a čakala.
"Dobrý podvečer," povedala som milo a nažila sa usmievať. Všetci sa začali hlásiť o otázku. "Jenny, nech sa páči." a ukázala som na ryšavú angličanku s jedného denníka.
"Čo nám poviete o svojom rozchode?" spýtala sa a začalo to presne ako som čakala.
"Neviem čo by som vám k tomu povedala. Bolo to ťažké obdobie, ale už je to za mnou. Ďalšia otázka?" a kývla som hlavou na muža v červenom tričku.
"Prečo ste sa vlastne rozišli? Máte iného?" spýtal sa a táto otázka ma veľmi nahnevala.
"Spýtali ste sa ho čo sa stalo, pán..." čakala som,že doplní svoje meno.
"Pán Finch," odpovedal.
"Pán Finch, pravdepodobne netušíte, čo sa medzi nami stalo. Tak ja vám to vysvetlím. Večer som prišla domov a našla som ho v posteli s mojou asistentkou. Takže to, či ja mám teraz iného, je absolútne nepodstatné. Myslím, že asi neviete aké to je, keď sa na to stále dookola pýtate. A pravdupovediac, už ma to nebaví. Buď vás zaujíma niečo o mojom novom CD, alebo dnešnom koncerte, alebo sa môžete všetci zdvihnúť a odísť." Povedala som mu s medovým úsmevom na tvári.
"Ste teraz šťastná?" ozvalo sa niekde zozadu.
"Áno. Veľmi šťastná." povedala som, zdvihla som sa, poďakovala za otázky a odišla.
Myslím, že boli dosť nespokojní, ale bolo mi to ukradnuté. Nikoho tam, nezaujímalo nič iné, len to, prečo som sa rozišla s anglickým miláčikom. Pritom ho vôbec nepoznali, iba ho idealizovali v tlači.
"Myslím, že pán Finch sa na tvojej tlačovke tak skoro neukáže, " usmial sa Maťo a vzal ma za ruku.
Uškrnula som sa a nasadla do auta. Ochvíľu sme dorazili na štadión, kde boli prípravy v plnom prúde. Znova dokola...makeup, vlasy, oblečenie... Rozospievanie, malá porada s kapelou o playliste a mohli sme začať.
"Tak mi drž palce, nech nespravím nejaký trapas." usmiala som sa a posledný krát ho pobozkala.
"Budem sa pozerať odtiaľto. Celý čas. Už sa teším. Tak už bež. Čakajú na teba." a postrčil ma jemne na pódium.
Hudba už hrala a davy burácali. Začali sme novým singlom. Bolo to všetko super.
"Bon soir, Paris!" zakričala som a ozval sa hluk z davov. Francúzi milujú keď hovoríte po francúzsky. Ale tu moja francúzština, pomaly, ale iste, končila.
Koncert bol už v tom najlepšom, keď som zrazu zacítila strašnú pálivú bolesť v bruchu. Podlomilo mi to kolená. Pozrela som sa na ruku a bola celá krvavá. NEchápala som čo sa stalo. Jediné, čo som počula bola strašná panika z publika. Martin sa nakláňal ku mne. Hladil ma po vlasoch a ticho, no zo strachom v hlase hovoril, že sanitka už je na ceste a útočníka zadržali, len nech vydržím.
Pomaly, keď mi to začalo dochádzať, prišla na mňa únava...Pomaly som zatvárala oči. Niekde v diaľke som ešte počula hlasy a krik, ale únava bola silnejšia.
Krátky, prenikavý, vysoký, a pravidelný zvuk, ma vytrhol zo spánku. Otvorila som oči. Pri posteli sedela celá moja rodina, Maťo a Johnny. Všetci sa potichu rozprávali v kruhu na konci mojej postele. Myslím,že Martin s Johnnym im hovorili, čo presne sa stalo. Myslím, že Johnny sa rozčuľoval, že nechápe, ako sa tam mohol dostať niekto so zbraňou, keď sa prechádzalo cez detektory a tašky sa rentgenovali.
"Neorzčuľuj sa už toľko, Johnny, už to späť nevrátiš," povedala som potichu. Na viac mi sily nestačili.
Všetci sa strhli a pristúpili ku mne.
"Ako sa cítiš, zlatko?" spýtala sa ma mama.
"No, bolo už aj lepšie," odpovedala som.
Do izby vošiel doktor so sestrou. Usmial sa a milo povedal:
"Mali ste veľké šťastie. Myslím, že za dva týždne budete fit. Guľka bola stlmená vďaka vášmu oblečeniu. Možte ďakovať svojej kostymérke." zasmial sa a dodal, že musím odpočívať. Všetci sa rozlúčili a pomaly odchádzali.
"Maťko, počkaj prosím ťa. Chcem sa ťa niečo spýtať." dodala som, keď už skoro všetci boli preč.
"Kto ma to postrelil? A nehovoril prečo?" spýtala som sa.
"Bol to jeden muž, asi tak okolo 27 rokov. Polícia povedala, že je do toho nejako zapletený tvoj ex. Zabudol som ako sa volá..." dodal a ja som onemela.
"Daniel?" nechápala som.
"Áno, on. Je mi to ľúto...Polícia už ho vypočúva. Vieš, bola si týždeň v umelom spánku. Hlavne sa tým teraz nezaťažuj a odpočívaj, nech ťa máme čo najskôr doma, dobre?" dodal a pobozkal ma na čelo. Usmial sa, postavil sa a odišiel.
Nemohla som tomu uveriť. Prečo by to robil? Veď ma podviedol, tak o čo mu teraz ide? Vedela som,že sa s ním musím čo najskôr porozprávať...I keď som mala naozaj strach z toho, čo mi povie.
Opäť na mňa padla únava a tak som radšej zaspala. Zobudila som sa až na druhý deň na obed. Bolo mi už trocha lepšie, ale stále to nebolo nič moc. No ako hovoril doktor, liečila som sa celkom rýchlo. A tak tie dva týždne ubehli ako voda a už som bola doma. Pomaličky som sa zotavovala s pomocou Maťa a mojej rodiny. Dali sme nainštalovať všade dosť vážne bezpečnostné systémy, a dom strážila SBS-ka. Vyšetrovanie prinieslo nové závery. Daniel si toho atentátnika zaplatil... Nechcela som tomu veriť...
No titluky v novinách hovorili presný opak:
"Nevinný Daniel! Žiarlivá speváčka nezniesla rozchod!" a podobne... Prišlo mi to smiešne. Písali tam, že som si ho zaplatila sama, aby som to na Daniela zvalila, pretože neviem prežiť, že má inú a podobne...
Vytočila som na telefóne jeho číslo... Zvonilo to.
"Prosím, Daniel" ozvalo sa pokojným, vyrovnaným hlasom.
"Prečo si to spravil?" spýtala som sa bez toho, aby som sa predstavila. "Mohol ma zabiť!" pokračovala som.
"Nie nemohol." odpovedal aj naďalej tichým hlasom.
"Mala som šťastie, to je všetko. O čo ti ide? Myslela som,že si ma miloval...minimálne tak ako ja teba." plakala som.
"Veď som ťa aj...Nedokážem žiť bez teba. A neznesiem to, aby ťa ten druhý, tá bezvýznamná nula, mohol bozkávať a objímať, keď ja nemôžem." ročúlil sa.
"Mohol si, a nechcel si. A teraz keď nemôžeš, chceš? Máš to nejaké pomýlené. Verila som ti, a milovala som ťa. Podviedol si ma a potom si si zaplatil nejakého blázna, aby ma zastrelil. Dúfam, že v tej base zhniješ. A on nie je nula...jediný, kto je tu nula, si ty." Zakričala som a zložila.
Tak ma to rozrušilo, že som nemohla spať celú noc. Sedela som pri krbe a rozmýšľala.
"Nemôžeš spať?" ozvalo sa zo zadu a Martin si ku mne prisadol.
"Nie..." odpovedala som a položila si hlavu na jeho rameno.
"Stalo sa niečo, zlatko? Bolí ťa niečo? Môžem zavolať lekára..."
"Nie nie nie...nič ma nebolí. Volala som s Danielom..." poveadla som potichu, lebo som sa bála jeho reakcie.
"ČO?!? On ti volal?" zvýšil naštvane hlas.
"Nie, ja jemu... Nehnevaj sa prosím..." prosila som ho.
"Ako si to mohla spraviť?! Veď ťa skoro zabil a ty po tom všetkom mu len tak zavoláš???" nechápavo kričal.
"Nekrič na mňa prosím ťa... Potrebovala som vedieť prečo to spravil... Jednoducho potrebovala."
Slzy mi stekali prúdom...
"Čo keď si ho znova nejako vyprovokovala?!?!? Veď ti môže kedykoľvek ublížiť?! PREČO SI TAKÁ SEBECKÁ??" stále kričal.
Postavila som sa a odišla do svojej spálne. Sadla som si na posteľ a stále plakala. Potrebovala som trocha podpory. Chcela som len vedieť čo ho k tomu vedie...Netušila som, že to Martina tak rozčúli... Zdvihla som sa a pobrala za ním. Sedel na gauči a hlavu mal v dlaniach. Prisadla som si a pohladila ho po vlasoch.
"Skoro som ťa stratil už raz! Prečo mi to robíš? Tak veľmi sa o teba bojím...Nevieš čo to je, stratiť niekoho. Stratil som otca, nechcem stratiť aj teba...Nepočkalo by to, kým by ho zavreli do väzenia? Musíš tak pokúšať svoje šťastie?" povedal mi, pozrel sa mi do očí a po líci mu stekala slza.
A vtedy som si to uvedomila...Stále som myslela, že veľmi trpím, no neuvedomila som si, že moji najbližší trpeli ešte viac... Snažila som sa ospravedlniť, ale žiadne vhodné slová som nenašla. Len som ho objala, a bola ticho.
Niekto zazvonil pri dverách. Strhli sme sa...boli dve hodiny nad ránom. Martin zavolal okamžite ochranku. Jeden ochrankár nás zobral do kuchyne, ďalší dvaja šli k dverám. Všetko sme sledovali na telke v kuchyni, kde bol napojený kamerový systém. bol to muž v kukle. Mal zbraň, myslím, že to bola nejaká dýka. Hneď ako sa otvorili dvere, začal sa ňou oháňať ako nepríčetný. Ochrankár vystrelil...zasiahol ho do nohy. Útočník padol k zemi. Zaistili ho a stiahli kuklu. Bol to Daniel. Zavolali sme políciu a Daniel bol zadržaný.
Na ďalší deň, titulok:
"Daniel nevinný! Našili to na ňho!"
Až sa mi zahmilo pred očami keď som to čítala. Zahodila som ich do koša a šla si spraviť raňajky.
