Neviem, či treba opisovať hrôzu, ktorá ma chytila, keď som prvýkrát videla kde budem bývať...Hlavné bolo, že je to 500 m od školy, a 5 minút od práce. To, že keď som si sadla na postel, originál sa podo mnou prepadla a rošty z nej sa rozsypali po zemi, alebo, že je tu jadro, ktoré je úplne šialenej farby - námornícka modrá, alebo, že v stole, ktorý sme mali v izbe, hryzkali ostošesť červotoče, to všetko sa ešte nejako dalo spraviť. Posteľ som opravila (dokonca vlastnoručne), stôl sme v panickej hrôze rýchlo natreli náterom proti zvieratkám, a rozmýšľame, že námornícku modrú vystrieda kávová.
Aj môj otec prežil hrôzu, keď so mnou prišiel, obzrieť kde bývam, a môj spolubývajúci spravil po štyroch dňoch, ktoré strávil na byte sám, z izieb sklad asi siedmich sudov piva, štyroch píp, dvoch čudných generátorov a keď sme s ockom vošli, ovalil nás hrozný smrad z rozloženého, pokazeného mäsa, ktoré tam Ľuboš nechal 4 dni hniť... Keďže s kamarátmi varil guláš, chlapci krájali mäso a cibuľu, a asi im neprišlo logické dať si pod seba niečo na krájanie, a tak padol za obeť náš obrus, ktorý samozrejme putoval rovno do koša.
Najväčší gól však bol naša suseda. Pani v rokoch, chodí o paličke a má pocit, že každý jej musí slúžiť. Nepozná slovo prosím, ani ďakujem, a zjavne sa snaží o značné citové vydieranie. Pravidelne nám klopká na dvere a vždy sa opakuje rovnaký scenár:
"Dobrý deň, tu je lístoček, potrebujem nakúpiť. HNEĎ." hovorí autoritatívnym hlasom.
"Prepáčte, ale ja teraz musím ísť do práce, ak mi to tu necháte, pôjdem vám nakúpiť večer, ak stihnem, alebo zajtra." odpovedala jej moja spolubývajúca.
"Ale ja už nemám čo jesť...To mám byť hladná???" spýta sa vydieračne.
"Prepáčte, ale ja sa naozaj ponáhľam. Nabudúce nám dajte vedieť dopredu, a keď pôjdeme do obchodu aj my, môžeme vám nakúpiť." povedala jej a obliekala si kabát.
"Ale ja už naozaj nemám doma nič na jedenie, nemôžem byť hladná!" povedala, a ešte stále nepoužila ani jedno prosím, alebo ďakujem.
Spolubývajúca sa nakoniec zľutovala a povedala dobre. A babka za ňou zakričala:
"Počkajte ešte slečinka!" vybehla čiperne aj s paličkou hore schodmi a vrátila sa s použitou konzervou sardiniek. "Kúpte TIETO sardinky, lebo tie sú najlacnejšie! A doneste mi účet, lebo ja si to zapisujem!!!" dokončila a spolubývajúca zostala stáť ako obarená so smradľavou konzervou v ruke.
Babka zaklopala ešte druhýkrát...padla za obeť ďalšia spolubývajúca...potom tretíkrát, to už sme neotvorili. A tak už babka chodí klopať oproti, ale ešte stále sa nenaučila povedať "prosím".
