Kvapky potu mi stekajú po čele. Až teraz som si uvedomila, čo sa v skutočnosti naozaj stalo. Bolo to vlastne strašné. Zobrala som si fľašu whisky. Premýšľala som, ako sa to mohlo stať. Prišla. Všetci to vedeli, tušili to, že raz príde, no nik nečakal, že to bude už teraz. Nebola vôbec taká strašná ako som si ju predstavovala. Bola stručná a v skutočnosti bola veľmi rýchla. Nebola veľmi veľká, a ani zákerná. Jednoducho bola. Prišla a hneď aj odišla, no napriek tomu úplne všetci vedeli, že bola naozaj v dome. Nepotrpela si na teatrálne výstupy. Počula som o nej už viac krát a po každý raz mi o nej hovorili ako o zákernej svini, no ja som na nej nevidela nič zlé. Môj otec bol totiž nechutný sukničkár a veľký karierista, ktorému nezáležalo na ničom inom len na peniazoch a ženách. Do našej rodiny prinášal iba peniaze. Vždy, keď som ho stretla na raňajkách, alebo niekde v dome, mala som zimomriavky na chrbte. Vlastne si to všetko celkom zaslúžil. Keby jej nebolo, musela by som počúvať aj naďalej každý deň v televízii o jeho neskutočných úspechoch v politike. Hnusili sa mi tie jeho takzvané životné princípy. Tie nechutné žvásty. Všade sa tváril ako je rodinne založený a pritom jediné čo sa dialo doma bolo, že chrápal s našou slúžkou. Všetkým to bolo jasné, no nikto to nechcel dať najavo, aby náhodou neurazil pána premiéra. A keď náhodou niekto niečo povedal, bol buď podplatený, v tom lepšom prípade, alebo odstránený v tom horšom. Najlepšie na tom všetkom je, že sa tu všetci dušujú aká je naša krajina demokratická. Ó, áno. Demokratická krajina s demokratickými princípmi a demokratickou ústavou. Všetko demokratické, no čisto len na papieri. Prostý obyvateľ si to ani nevšimol, no keď žijete v dome premiéra, vidíte ako sa navzájom vydierajú, podplácajú a pritom sa tvária, že o všetkom sa demokraticky hlasuje v parlamente.
No keď prišla ona, všetko sa zmenilo. Nedalo sa ju nijako podplatiť, ani odstrániť. Vždy som si myslela, že spôsobuje bolesť. No tento krát mi dala skôr slobodu a šťastie. Bol to zvláštny pocit. Bolo to pateticky dojemné. Hrala smutná hudba a každý vyronil nejakú tu slzu. Dokonca prišiel aj prezident, ktorý sa tváril, že stratil úžasného priateľa a jeho dojemná reč priviedla všetkých k slzám. „Dobrý politik, dobrý človek, dobrý priateľ!“ znelo z jeho úst. Dobrý kokot akurát ale ako vravel pán prezident „s veľkým srdcom!“ Viete, je to celková výhra byť kokotom s veľkým srdcom. Teda, zjavne u ľudí to malo úspech. Takže keď budete chcieť byť úspešným a všeobecne uznávaným človekom, stačí byť jednoducho kokot. To je ten správny návod a zjavne sa ním riadia ¾ ľudí v mojom okolí. No pán prezident mal pravdu v jednom. Všetci ho budú postrádať. Všetci budú postrádať toho skrytého sviniara, pretože v skutočnosti netušili, kto to vlastne bol. Iba sa domnievali. Prezident na konci svojho prejavu úprimne pustil jednu slzu. Nastalo dramatické ticho...Prišlo mi na vracanie.
Po obrade sa všetci rozišli do áut a nasledoval kar. Všetci sa stretli v drahom hoteli v centre mesta, kde sa podával kaviár so šampanským. Hlavný chod bola sviečková s niečím, čo som v živote nevidela. No, aspoň som sa dobre najedla, keď už nič iné. Zastavilo sa pri mne asi 20 vysoko postavených funkcionárov, ktorí mi všetci želali úprimnú sústrasť a básnili o veľkej strate, ktorá nás postihla. Opäť ma naplo a oni si mysleli, ako veľmi som nešťastná a z toho mi bolo ešte horšie. Jednoducho som to už nemohla vydržať.
„Nepoznali ste ho, asi práve preto sa tvárite tak nešťastne. Ja som nepoznala väčšiu sviňu ako bol on. Som vlastne rada, že na svete je o jedného hajzla menej,“ povedala som im a zjavne ich šokovala. Matka sa zľakla škandálu a rýchlo ma tlačila preč so slovami, že som v emocionálnom vypätí z jeho smrti a že nás majú ospravedlniť. Strelila mi facku. Bola to prvá bolesť, ktorú som zacítila za posledný mesiac.
Možno si myslel, že bola len jedna z tých, ktorým zaplatí, alebo sa s nimi vyspí a odíde. No ona nebola ako ostatné. Bola chladná, no nie ľahostajná. Svoje poslanie si plnila do bodky. Nič nikdy nenechala na náhodu. Mala jednoducho štýl. Bravúrne mala situáciu pod kontrolou. Báli sa jej všetci, čo boli ako môj otec. Nevyrovnaní sukničkári, ktorí mali príliš radi seba a svoje peniaze.
Ako som tak ležala a stekal mi pot po tvári, opäť som cítila, že je tu. Prišla znova, a tento krát to nebol môj otec. Nie, prišla kvôli mne. Videli sme sa naposledy v izbe môjho otca pred mesiacom. Nezmenila sa. Vtedy mi vravela, že sa jej tvár mení podľa toho, za kým ide. No jej tvár sa nezmenila. Bola stále rovnaká. Prepadla ma neistota. Ako je to možné. Veď ja nie som ako môj otec. Som presný opak. Hnusí sa mi čo robil. Hnusí sa mi celý jeho život! JA NIE SOM AKO MÔJ OTEC, TAK PREČO DO RITI VYZERÁ STÁLE ROVNAKO?! Prišla, no zatiaľ nič nehovorila. Stála tam a hlúpo sa usmievala, zatiaľ čo ja som úplne panikárila.
„Prečo si nezmenila tvár?“ spýtala som sa jej.
„Skús porozmýšľať. Asi je to dedičné. Keby som po teba neprišla teraz, stalo by sa z teba presne to isté monštrum. Snáď nechceš žiť tak ako on...či chceš?“ prvý krát prehovorila.
„KLAMEŠ!!!“ kričala som.
„Smrť nikdy neklame Lucy.“
„Neverím ti. Nikdy by som nebola ako on!!! To je absurdné!!!“ stále som revala na celý dom.
„Nebojíš sa smrti. Bojíš sa len toho, že budeš ako tvoj otec. Dávam ti vykúpenie a ty vieš, že ja nevyjednávam. Nemáš inú možnosť.“ hovorila kľudným hlasom.
„A kam vlastne pôjdeme?“
„No veď uvidíš.“ jemne sa usmiala. „Tak už poď...nemáme už toľko času.“ chytila ma za ruku a vykročila k oknu. Splynuli sme s hmlou. Smrť...smrť...
