Sedeli sme v aute. Ja za volantom, on vedľa.
"NEROB TO!!!Prosím nerob to!" žobronil.
"Mal si bojovať. Mal si o mňa bojovať!!!Prečo si sa ani len nesnažil?Vykašľal si sa na mňa a šiel si za tou šľapkou!!! Vždy si vyberáš tú jednoduchšiu cestu!!! A tomuto ty hovoríš láska?! Preboha!!! V akom svete ty žiješ?!" kričala som.Bola som taká nahnevaná. Rútila som sa 200 km/h a kašľala som už na všetko.
Tak veľmi som ho v tú chvíľu nenávidela. Zlomil mi srdce, ktoré už bolo aj tak poznačené životom. Nebolo to fér, a strašne to bolelo. Ako malá som si myslela, že nič horšie ako zlomená noha neexistuje. A teraz by som si radšej 1000x zlomila všetky končatiny ako toto. Všetci okolo mňa sú šťastní! Dokonca aj ON, ktorý si to nezaslúži. Preto tu teraz sedím, a rútim sa hlava nehlava.
"Prosím spomaľ...čo nás chceš zabiť?!" spýtal sa tak neskutočne hlúpo.
"Ha!!! Už ti to došlo?! To ti to ale trvalo, Don Chuan!" hovorila som so slzami v očiach.
"Nechcel som ti ublížiť...ale už som potreboval, aby niekto ľúbil aj mňa...čo by som jej povedal, keď sa mala vrátiť? Prepáč, to celé bol vlastne len žart, ja ľúbim niekoho iného?!"
"Možno by si jej povedal prvýkrát v živote pravdu! A tak si pre istotu povedal mne, prepáč, ľúbim ťa, ale často rozmýšľam penisom a nie mozgom!"
"TAK TOTO SI TEDA VYPROSÍM!" po prvý krát zakričal.
"Aha, vlastne si asi nerozmýšľal vôbec. Lebo inak si to neviem vysvetliť."
"Prestan ma urážať!"
"A čo spravíš???Vyskočíš za jazdy?! No prosím!!!Nech sa páči!"
Stíchol. Nevedel čo má robiť. Pretože teraz som tu šéfovala ja. Bol vlastne bezmocný. A ja som si to užívala. Po prvý krát v našom krátkom vzťahu, ktorý sa skončil katastrofou, som bola paňou situácie ja!
"Tak čo?! Nezavoláš jej, že máš tesne pred smrťou a nepovieš jej už konečne pravdu? No tak, buď aspoň raz v živote chlap!"
"Nechystám sa zomrieť" hlesol len tak potichu,
"No, za to ja áno, a ty sedíš so mnou v aute, ktoré o chvíľu narazí do tej steny čo je asi 5 km pred nami."
"Neblázni prosím... Nechcel som ti ublížiť. Ľúbim ťa ešte stále. Ale nejde to a ty to vieš."
"Ja už s tebou nič nechcem ani mať. Len ti to chcem vrátiť. Zahrávaš sa s láskou. To sa jednoducho nerobí. Nemožes sa hrať s niekoho láskou a potom ju jednoducho odkopnúť a nájsť si inú husičku!"
"To som ani nespravil!!! TY SI MI POVEDALA, ŽE NEMOŽEŠ!!!"
"TAK SI PREISTOTU NESTRÁCAL ČAS, VŠAK?" kričala som už úplne zúfalá.Bol to najväčší sviniar akého som poznala. Dala som mu všetko...Úplne všetko zo seba a on sa na to vykašlal a odišiel za tou cundrou, ktorá mala také dokonalé telo. Neviem či to bolo preto...naozaj neviem. Ale pochybujem, že muži letia na pekný charakter...Teda...aspoň on nebol jeden z tých. Bol totiž známy ako Pán Dokonalý.
Vždy bol upravený, čistý flegmatik, s peknou slečnou po svojom boku, ktorého nič nerozhodilo. Dokonca ho nerozhodilo ani to, že tu teraz sedíme a ja ho chcem v podstate zabiť. Viem, nie je to najlepšie riešenie, ale bolo to jediné čo mi napadlo.
"Vieš, vždy keď niekomu vylepím facku, alebo nejako ublížim, strašne si želám, aby si to bol ty! Tá túžba ma vždy úplne zožiera. Vieš, len som ti chcela pripomenúť za týchto pár chvíľ tu v mojom aute, že si jednoducho hajzel. Povedala by som ti aj horšie...ale vieš, že je to pod moju úroveň...Je to skôr na tej tvojej. A na tú sa ja neznížim...to sa neboj."
Mlčal. Vždy mlčal. Nenávidela som to na ňom, lebo nikdy nepovedal čo si myslí, alebo čo cíti. Nikdy som nevedela čo prežíva, či ma nenávidí, alebo miluje, či sa bojí...proste nič.
"Pozri," konečne prehovoril. "Veľmi som ťa ľúbil. Stále ťa ľúbim. Ona bola pre mňa len chvíľkovým rozptýlením. Áno, mal som ju rád, ale teba som ľúbil a ľúbim. No keď si ma odmietla, nevedel som čo iné robiť. Nikdy ma žiadna žena neodmietla. Nevedel som ako sa mám zachovať... Tak som tomu jednoducho podľahol."
"Tak čo, už si ju aspoň pretiahol?" spýtala som sa a zjavne mu tým vyrazila dych. Nebol zvyknutý na túto moju stránku. Poznal len to, aká viem byť veľmi milá a prívetivá. ALE, minca má vždy dve strany. A tak, ako dokážem byť milá, viem byť aj nepríjemná. A riadne nepríjemná.
"Prestaň, prosím ťa. To sem absolútne nepatrí"
"Aha, takže pretiahol. Aspoň ti stála za to?"
"Už sa na to vykašli...ok?"
"Ale no, no, no... veď ideme zomrieť, tak mi to už možeš povedať...je to už jedno. Á, už vidím tu odbočku v ktorej chcem zomrieť."
Zľakol sa. Videl, že sa stále rútim rovnakou rýchlosťou. Pozrel na mňa, akoby čakal, že sa každú chvíľu rozosmejem a zastavím. No ja som presne vedela čo robím. Ešte si chvíľu užijem toto skvelé divadlo...Stále sme sa blížili. Dala som nohu na pedál, a v poslednej chvíli prudko zabrzdila. Otočila som volantom a bravúrne zastala tesne za zákrutou.
"Tak a teraz vypadni, ty chudák! Asi 300 m máš zastávku. Dovi a dopo!"
Vystúpil a ja som sa ponáhľala domov. Vybrala som diktafón z prvej priehradky, zastavila nahrávanie a spokojne som sa usmiala nad svojou vynaliezavosťou.Vošla som do bytu, zapla počítač, presunula som dáta z diktafónu na môj komp a spokojne som si vypočula záznam...
"Veľmi som ťa ľúbil. Ona bola pre mňa len chvíľkovým rozptýlením. Áno, mal som ju rád, ale teba som ľúbil. No keď si ma odmietla, nevedel som čo iné robiť. Nikdy ma žiadna žena neodmietla. Nevedel som ako sa mám zachovať... Tak som tomu jednoducho podľahol."...bla bla bla...všetky tie jeho žvásty som mala zvečnené.
Zadala som adresu tej jeho sliepky, jeho adresu, klikla na tlačidlo "attachment", priložila som zvukový záznam, a spokojne som stlačila "Odoslať".
"Tak a máš čo si chcel!" zasmiala som sa a spokojne sa uložila na spánok...Predsa len, ísť 20 minút 200 km/h je trocha vyčerpávajúce. Obzvlášť keď neviete, či sa naozaj nechcete zabiť...
