Do firmy prišiel kuriér, pre 11, celkom objemných, zásielok. Naložili sme to na vozík, a keďže sídlime v úzkom centre mesta, je tu dosť problém s parkovaním. ako sme nakladali zásielku do auta, blokovali sme chodník asi tak na 1 minútu. Pristúpila mamička s kočíkom. Mohla mať asi tak tridsať rokov. Dieťa tipujem asi tak na dva. Náš kuriér sa na ňu pozrel a s ľútostivým pohľadom jej povedal, že sa ospravedlňuje, že jej hneď uvoľní cestu. No to sme ešte nevedeli, čo je to za milú mamičku, ktorá ide príkladom svojmu dieťaťu a ďalším adolescentom v okolí.
Mamička povedala zvýšeným hlasom, že sa ponáhľa. Kuriér sa znova ospravedlnil, a chcel naložiť do auta posledné dva stojany. Ale naša milá, ukážková mamička, posunula kočík trocha vedľa, postavila sa k vozíku a začala do ňho kopať a kričať, že ona sa ponáhľa, nech jej nezavadzia. V nemom úžase sme sa na seba s kuriérom pozreli, no mamička kopala do vozíka ďalej a začala ním vrážať do nôh kuriéra.
Kuriér, zjavne temperamentnejšej povahy, jej povedal pár teplých slov, ale to čo som videla ma tak ohúrilo, že som nijako nevnímala.
Kuriér jej ustúpil a ona zo vztýčenou hlavou prešla a pomalým krokom odkráčala svojou cestou. bol to neskutočný scénár. A to ma prinútilo rozmýšľať nad tým, čo môže človeka viesť k takémuto správaniu. Viete, to, že sa dôchodcovia deň čo deň predierajú do preplneného autobusu barlami a dobijú ma asi tak 5 x denne, sa ešte dá prežiť...Len si povzdychnete, že sú proste starí a asi za to nemôžu, i keď to dokáže poriadne vytočiť. Ale to, že sa takto zachová osoba relatívne mladého veku, s obrovskou zodpovednosťou, že každú činnosť ktorú urobí, bude sledovať jej dieťa a zoberie si z toho pravdepodobne príklad do svojho vlastného života, je pre mňa absolútne nepochopiteľné. A preto by som radšej povedala, že ako hrozne sa chovajú všetci hlúpi ľudia, a neškatuľkovala by som to len na mládež, pretože až na pár výrastkov, mi niekedy pripadá mládež oveľa uvedomelejšia ako tí starší obyvatelia nášho štátu.
