Okolo pípali prístroje a privádzalo ma to do šialenstva. Rovnaký pravidelný zvuk, ktorý sa ozýval zhruba každé dve sekundy. Nenávidím pravidelné zvuky. Snažila som sa rozpamätať na čokoľvek, ale jediné na čo som si spomenula bola hra Tetris, ktorá sa mi stále premietala, vždy keď som zatvorila oči, kocky v rôznych tvaroch padali, a samy sa pekne úhľadne umiestňovali tam, kam patrili. Chcela som zakričať, aby si ma niekto všimol, ale z môjho hrdla nevyšla ani hláska. To ma vystrašilo ešte viac. Čo mi to urobili?? A hlavne kto? A prečo??? Hnalo sa mi hlavou milión myšlienok. Pekný muž, čo sedel na stoličke pri mojej posteli sa jemne zamrvil, ale spal ďalej. Pozerala som sa mu priamo do tváre, no ani po dlhej chvíli som ho nespoznala. Ešte chvíľu tu budem ležať a nevedieť čo sa deje, a zbláznim sa! Pokúsila som sa pohnúť rukou a nájsť niečo, čo môžem zhodiť. Napriek strašnej bolesti som buchla do kvetov vo váze na nočnom stolíku vedľa postele. Muž sa strhol zo spánku. Vystrašený nevedel čo sa stalo, a keď sa na mňa pozrel, tvár sa mu rozžiarila a vyskočil zo stoličky. Chytil ma za ruku, pohladil po vlasoch a povedal:
"Konečne! Už som myslel, že ma tu necháš sedieť ďalšie dva roky!" povedal a usmial sa. Bol naozaj veľmi pekný. Mal čokoládové oči a tmavé vlasy, okuliare s výrazným rámom, a veľmi láskavý hlas. Prosím, nech je to môj manžel, alebo čosi také... pomyslela som si v duchu.
"Martin išiel domov, pretože tu presedel tri dni a tri noci. Lekári nám povedali, že nevedia presný deň kedy liečba zaúčinkuje. Som taký šťastný!!!" povedal a od smiechu sa mu v líci objavila jamka. Ach, je to krásny muž...znova som si pomyslela. Otvorila som ústa, a snažila sa vyformulovať aspoň nejaké pazvuky.
"Kkk...tou sssssi?" podarilo sa mi vyartikulovať, ale s tým, čo vyšlo z môjho hrdla som vôbec nebola spokojná. "A šo sssa mui sta....stalo?" dokončila som s veľkou námahou túto jednoduchú vetu.
"Som tvoj brat. Nepamätáš sa na mňa?" bol trocha šokovaný, ale hneď ovládol svoje emócie a pokračoval: "Mala si haváriu. Presne pred rokom a pol. Skoro si zomrela, ale presťahovali sme sa sem, do Británie, kde ťa lekári postupne dávali dokopy. Martin, tvoj manžel, príde každú chvíľu. Bude určite veľmi šťastný. Nič sa neboj, idem iba pre doktora, že si sa konečne prebudila a hneď sa vrátim." pobozkal ma na čelo a odišiel.
Moje telo sa pomaly začalo prebúdzať a podľa toho čo hovoril moj údajný brat, po roku a pol ležania to bolo pomerne skoro. S menšími bolesťami som si chytila hlavu a zistila, že je celá obviazaná obväzom. Takže úraz hlavy... Do izby vošiel doktor a dve sestry, za nimi v pozadí moj brat, ktorý ani neviem ako sa volá.
"Dobrý deň Zuzka, tak ste sa nám prebudili! Čakali sme na tento moment veľmi dlho! A vy ste nás nenechali v štichu" povedal veľmi radostným, ale čudným hlasom a ja som vedela, že na tom človeku mi čosi nesedí. "Som doktor Smith a liečil som vás po celú tú dlhú dobu, teší ma." povedal, a pokračoval. "Určite by ste bola rada oboznámená zo svojou situáciou. Medicína v posledných rokoch postúpila o veľmi veľký krok, a to aj vďaka vám. Experimentálne sme vám transplantovali nezvratne poškodenú časť mozgu. Bola to vaša jediná možnosť ako prežiť, a tak sme dostali od vášho manžela súhlas. A voilá, vy ste to dokázali! Samozrejme ešte sme úplne nevyhrali, ale dnešný deň je zvratom v medicíne!!! A my sme svedkami tohto úžasného dňa!" povedal s veľmi honosnou gestikuláciou, priam až teatrálnou.
"Uhmrmh, uhm." odkašľala som si, aby som nabrala trocha sily v hlase, ale veľmi jemným, zasipeným hlasom som povedala: "Ďakujem vám pán Smith, je to úžasné. Ale ja by som chcela vidieť svojho manžela, pretože nemám potuchy kto to je a v celku dosť ma to zaujíma." povedala som a dúfala som, že to bude jediný človek, na ktorého si aspoň matne spomínam.
"Samozrejme. Bude tu každú chvíľku. Ešte pred tým vám však musíme skontrolovať tlak, teplotu, a tak podobne" povedal a pristúpil ku mne. Postupne mi meral tlak, pozeral na moje EKG, sestra mi odmerala teplotu a odobrala vzorku krvi, keď do miestnosti konečne vstúpil niekto iný.
"Filip! Prišiel som najrýchlejšie ako sa dalo! Čo sa deje?" spýtal sa vystrašený, no ja som mu stále, vďaka doktorovi, nevidela do tváre.
"Prebrala sa Martin!!! Žije!!!" povedal a od radosti sa objali. Vyzerali ako najlepší kamaráti. Moj muž sa pomaly približoval k posteli, a ja som mala strach. Čo keď ani jeho nespoznám?
Pristúpil k mojej posteli a chytil ma za ruku.
"Ahoj drahá. ako sa cítiš?" spýtal sa ma a ja som si ho postupne premerala od hlavy až po päty. Aj on bol veľmi pohľadný. Ale opak môjho brata. Blond vlasy, modré oči, veľké a silné ruky, a mohutné ramená.
"Cítim sa fajn, až na to, že si nič nepamätám. Ako dlho sme manželia? Máme deti? Pretože jediné, čo si pamätám je moja práca!" spýtala som sa slabým hlasom, ale rázne. V jeho očiach sa zjavil smútok. Bolo to preňho nečakané. Otočil sa na Filipa a ten iba pokrčil ramenami.
"Manželia sme tri roky, a deti si chcela mať až neskôr, kvôli kariére, takže žiadne nemáme. Nevadí, že si nepamätáš. Spolu to prekonáme, neboj" povedaľ kľudne a pobozkal mi ruku.
Ozval sa doktor: "Tak a teraz si musíte oddýchnuť. Na vaše telo je toho priveľa a nechcem pokaziť to, čo sme dnes dokázali, však nie?" Povedal, pichol mi nejakú injekciu, a mne sa postupne začali zatvárať oči.
************
Prešli zhruba štyri mesiace odo dňa, kedy som sa prebrala. Bola som už doma. Vlastníme krásny dom blízko centra Londýna. Postupne som sa začleňovala do každodenného života. Snažila som sa vykonávať všetky činnosti sama a všetko by bolo výborné, ale stále som sa na nič nerozpamätávala.
Pri ceste do potravín som sa snažila na niečo spomenúť. Dokonca som zvykla ovoniavať všetko čo mi prišlo pod ruku, pretože doktor povedal, že vône evokujú mnoho spomienok. Ale všetky vône mi boli iba príjemné. Nič viac. Ako som o tomto všetkom premýšľala, v hlave mi začalo hučať a oslepila ma strašná bolesť hlavy. Chytila som si hlavu a oprela sa o najbližšiu stenu. Zrazu som mala pred očami niekoho mŕtve telo, ktoré ležalo v akejsi tmavej, špinavej izbe na zemi, okolo kaluž krvi. Pozrela som sa na svoje ruky. V jednej som držala nôž, a obe som mala celé od krvi. A zalial ma pocit veľkého šťastia. Cítila som ako mnou niekto trasie, a kričí, ale kovový pach krvi ma totálne ovládal. Vychutnávala som si chvíľu úplného šťastia, až ma z neho niekto prebral a pýtal sa či som v poriadku. Kľačala som na ulici pri potravinách, opretá hlavou a rukami o stenu, kričiac od bolesti.
"Pani, ste v poriadku??? Zavolám sanitku?" pýtal sa ma okoloidúci mladý chlapec.
"Nie, netreba, dojdem domov, a zavolám svojmu doktorovi, ale boli by ste veľmi láskavý, keby ste mi stopli nejaký taxík." povedala som, sama vystrašená z toho čo sa práve udialo.
Onedlho som sedela v taxíku na ceste domov a bolesť hlavy už úplne ustúpila. Martinovo auto bolo zaparkované pred domom. Odomkla som dvere a vyčerpaná vošla dovnútra.
"Ahoj drahá, ako si sa dnes mala?" ozvalo sa zrejme s kuchyne.
"Celkom normálne. drahý!" zakričala som naspäť, znechutená, že ma môj manžel volá stále "drahá". Stále som si nemohla zvyknúť, že ten muž je môj manžel. Je milý, a láskavý, ale zároveň aj nudný. Je úplný flegmatik a je mi tak oddaný, že zatiaľ s ním žijem iba štyri mesiace a už ma to privádza do zúrivosti.
Vyzliekla som si kabát a zavolala doktorovi. Povedala som mu o dnešnom zážitku. Objednal ma na kontrolu, no povedal, že sa ničoho nemusím obávať. A tak som v kľude varila večeru. Najedli sme sa, a ja som šla do sprchy. Potrebovala som nejaký relax. Vošla som pod prúd vody, ktorá bola príjemne hrejivá a pramienky vody, ktoré mi stekali po vlasoch ma jemne šteklili na chrbte. Zaklonila som hlavu, zatvorila oči, a nechala vodu stekať rovno po svojej tvári. Po hodnej chvíli, keď som hlavu konečne sklonila, sa mi opäť vrátila bolesť hlavy. Ale tentokrát viac znesiteľná. Jemne som sa pridŕžala krémových kachličiek na stene. Keď som otvorila oči, po celom mojom tele stekala červená voda. Zdvihla som hlavu, pozrieť sa či to vyteká z vodovodu, ale tam bola voda číra. Pozrela som na svoje ruky, celé od krvi, a voda, ktorá po nich stekala, sa zafarbovala do červena. Znova som zatvorila oči a dúfala, že keď ich otvorím, bude všetko zasa normálne. Opak bol pravdou. V ruke som mala nôž, ktorý som videla na ulici a túžba cítiť ten kovový pach ma opäť ovádla. Snažila som sa proti tomu bojovať, ale túžba bola silnejšia.
Bez toho aby som vypla vodu som vyšla nahá z kúpeľne a kráčala do obývačky. Voda zo mňa kvapkala a po mojich stopách zostávali veľké kaluže vody. Môj manžel ležal na pohovke a spal pri televízii. Napriahla som sa s nožom. Túžba po zabití bola silnejšia ako všetko ostatné vo mne. Ruku som mala vystretú nad hlavou. Stačí už iba jeden pohyb, opakovať ho, bodať a vychutnať si tú chvíľu, keď život opúšťa telo. Vychutnať si tú moc nad ľudským životom. Ale ruka sa mi začala triasť. Znova prišla neznesiteľná bolesť v mojej hlave a pred očami sa mi začali premietať spomienky na moje detstvo, strednú a vysokú školu. Spomienky na súrodencov, a na Martina. Slzy mi stekali po tvári. Bojovala som sama zo sebou, s ničím hmatateľným, alebo viditeľným. Všetko to bolo vo mne. Ruka sa mi stále triasla. Spomienky sa vracali a ja som sa pomaly začala rozpamätávať. Nôž som pustila na zem a klesla som na kolená. Nevedela som, čo sa to so mnou deje.
Neskôr som pátrala po človeku, od ktorého mi transplantovali mozog. Bol to akýsi muž, ktorému zomrela manželka a nikto nevedel ako. Nikto, okrem mňa.
