Celkovo z auta a z Bratislavy nie je veľmi dobrý pohľad na ostatných občanov... Spoza volantu vidíte na križovatke pekné autá, pekných ľudí...V Bratislave ľudí na terase na kávičke, business ľudí náhliacich sa do práce...sem tam nejaký ožran, ktorý žobre, nič zvláštne. Všetci sa majú dobre.
Dnes som však v Nitre videla čosi viac. Pri bránke, hneď vedľa mestského úradu stála babička ako z rozprávky...starostlivo uviazaná šatka okolo hlavy, riasená sukňa, svetrík. Vedľa nej opreté barle, na jej tvári smutný výraz...oči sklesnuté, tvár zvráskavená. Prsty sa jej preplietajú po drevenom ruženci, ktorý má v rukách. Stála sklonená a pred sebou mala misku s drobnými. Ľudia chodili okolo, čím viac ich prešlo, tým viac bola skleslá...od hanby, od žiaľu. Musí žobrať...toto je ten svet, plný sociálnych projektov o ktorých sa iným ani nesnívalo, v ktorom žijeme ?
Prechádzam ďalej...stretávam kamarátku, ktorá má malé dieťatko...Malá Janka je zlatučká, usmievavá. Kamarátka sa mi sťažuje. Všetky pracujúce matky (ktorých je vraj 80 percent) nebudú dostávať rodičovský príspevok (4 560 Sk/151,370 €), ale len 25 percent z neho (1 140 Sk/37,84€). Zdalo by sa to aj celkom logické...ak pracuješ, neplatí ti štát. Ale matky pracujú vždy na nejaký malý úväzok, pretože z materskej ani rodičovského sa nedá poriadne vyžiť, ale zároveň musia byť pri deťoch. A tak si pomáhajú ako vedia, prebíjajú sa životom...ale logika, že každý kto pracuje má automaticky veľa peňazí, víťazí.
Idem ďalej, už som na pešej. Každý boží deň ma zastavia dobrovoľníci. Vždy iné usmiate dievčatá s prosbou na perách nech prispejem...raz na také detičky, raz na onaké...postihnuté, opustené, zdravé, rómske, biele...Zo začiatku som dávala, každý deň. Ale týmto tempom by som skrachovala... Rada by som pomohla, ale nie je to veľmi v mojich silách...odvádzam dane, občas prispievam usmiatym dievčatám na pešej. Len sa stále pýtam, či je toto ten svet, plný sociálnych projektov o ktorých sa iným ani nesnívalo, v ktorom žijeme ?
