To som ale ešte nevedela, čo robia trinásťroční dnes. Na Silvestra sme sa s partiou vybrali do jednej dediny pri Banskej Štiavnici. Po ceste sme sa zastavili v Bystrici v hypermarkete, aby sme nakúpili nejaké šampanské, víno a podobne. Zrazu mi chalani niekde ušli a ja som si ešte vyberala nejaké víno. Trvalo mi to dlhšie, ale zobrala som nakoniec to prvé, čo ma zaujalo a vybrala som sa hľadať ostatných. Zrazu som ich zbadala pri dvoch malých chalanoch. Všetci šiesti tam stáli pri pokladni, a niečo riešili. A tak som sa pristavila. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď ma chalani oslovili, aby som ukázala tete pri pokladni občiansky, pretože im nechce predať vodku. moji kamaráti mi vysvetlili, že doklady si nechali v aute...
Vydýchla som si. Konečne aspoň niekde nepredajú malým deckám alkohol. A to sa na mna ona obrátila: "Prosím vás, ukážte mi ten občiansky, nech už môžu ísť, lebo ja im to inak vážne nemôžem predať..." povedala prosebným hlasom. Pozrela som na ňu s otvorenými ústami v nemom úžase.
"Koľko máte rokov chalani?" spýtala som sa tých malých.
"Je mám trinásť, a tuto kamoš bude mať o mesiac tiež." odvetil mi suverénne, až hrdo.
"Chlapci, kupovať vám alkohol by bolo nezákonné, po prvé. Po druhé, ja som vo vašom veku skákala gumu. Prečo nejdete hrať futbal, alebo niečo podobné?" spýtala som sa ich nechápavo a dočkala som sa iba ich výsmechu. Moji spolucestujúci sa zasmiali tiež so slovami, že im to mám kúpiť. Odvetila som nie, otočila sa a odišla.
Stalo sa to už skoro pred pol rokom, ale stále mám v živej pamäti výraz predavačky, ktorá ma prosebne navádzala, aby som jej ukázala občiansky. No a možno si poviete, že prečo to píšem až teraz. Včera som totiž bola v hypermarkete u nás v Devínskej, a stál predomnou chlapec, odhadujem asi tak na 14 - 15, viac naozaj nie. Mal plný košík piva, zhruba 10, až 12 fliaš.
Predavačka sa nadýchla počas blokovania, a začala vetu: "Máte...?" a tak som si spokojne vydýchla, že sa ho spýta na jeho vek, ale ona dokončila: "...klubovú kartu?" a usmiala sa naňho. Vypleštila som na ňu oči a spomenula si na Bystricu.
A začala som rozmýšľať, čo to vlastne všetko spôsobuje. Totiž, na Slovensku sa ľudia nepozerajú zvláštne na toho, kto dieťaťu predá alkohol, ale na toho kto mu ho nepredá. Tu totiž ešte stále panuje názor, že čo sa mu predsa môže stať, veď nech si to vyskúša. A potom idete o deviatej večer po Obchodnej ulici, vy ešte len idete do mesta, a 15 ročná mládež sa tacká po koľajniciach totálne na mol. Alebo si zapnete telku, kde práve dávajú reláciu 112, a v nej zábery, ako odvážajú bezvládne telo 15 ročnej dievčiny z podniku. A majiteľ sa ohradzuje, že on jej nič nepredal, že ona tak už prišla. A všetci nad tým mávnu rukou...aj tak je to jedno, keby jej to nepredal on, predal by niekto iný, tak nech si chlapec spraví tržbu.
A ja stále čakám, že jedného dňa, príde deň, keď zdravý rozum zvíťazí nad peniazmi. Kedy budú nálepky zákazov 18+ v každom podniku a na každom stánku konečne aktuálne. A že každý bude chcieť v trinástich skákať gumu a hrať futbal. Pretože dospelí budeme dlho, ale deťmi sme len krátko.
