Mám strach zo smrti. Nie z mojej smrti, ale z toho, že zomrie niekto, komu som ešte nestihla povedať všetko. Komu som ešte nestihla povedať "ľúbim ťa" toľkokrát, koľko by si zaslúžil.
Niekto, kto mi ešte nepredal všetky múdrosti, ktoré mi mal predať.
Niekto, kto pre mňa znamená veľa a bude mi chýbať...Je to taký obyčajný, egoistický, sebecký a hnusný strach.
Strach, že sa ráno zobudím, a ty tu už nebudeš. Strach každý deň pred spánkom, že ak ti nedám bozk na dobrú noc, môžem to dokonca svojho biedneho života ľutovať.
Bože a ja dúfam, že sa tam hore dobre bavíš...naozaj. A že o chvíľu mávneš rukou a obrátiš zasa všetko na dobré. Poučila som sa, už to všetko chápem...len mi prosím povedz, že toto je len skúška...jedna z mnohých. Že som obstála, a zajtra sa zobudím, a bude všetko zasa OK. A ja budem mať ešte stále strach zo smrti, ale nebude taký reálny, a tak blízko...
