Odišla, lebo jej prišla správa, či vie kde bol jej priateľ včera večer. Nevedela...Vlastne, on jej povedal,že zostane doma, lebo sa necíti veľmi dobre. Chcela prísť k nemu, ale on odmietol so slovami, že by ju mohol nádohou nakaziť a že bude radšej spať.
Vzala telefón do ruky a odpísala: "Nie, neviem. Ty vies?" a odoslala.
Rozmýšľala, čo jej asi tak príde v ďalšej správe. A nebola si celkom istá, či to chcela naozaj vidieť. Veď často jej mamam opakovala: Čo oči nevidia, to srdce nebolí. Neznášala to. Áno, bola to pravda, ale to neznamená, že niekto má zatajiť kvôli tomu určité skutočnosti... Čím dlhšie sa to tají, tým viac to potom bolí.
Na displeji sa zobrazila 1 prijatá správa. Triasli sa jej ruky...
"S Monikou.A hadaj co robili...nexcem ti ublizit, len xcem,aby si vedela pravdu" stálo tam.
Začala niečo tušiť...Vytočila číslo svojej kamarátky Moniky. Nevedela presne čo jej povie...
"Ahoj moja. Čo potrebuješ?" ozvalos a v telefóne.
"Ahoj Monika. Prosím ťa, kde si bola včera večer?" opýtala sa priamo.
"Uhm...no, vieš, veď som ti hovorila..."
"Nie nehovorila," prerušila ju.
"Spala si s ním?"
"Ja...ja...nie je to tak ako si myslíš..." a chcela dopovedať, ale ona ju nenechala. Zložila telefón. Rozmýšľala a zrazu jej dochádzali všetky súvislosti. Všetky tie maličkosti, ktoré si človek pospája až keď zistí hlavnú príčinu. Prechádzala sa po meste a stále mala pred očami obraz ich dvoch. Vždy keď zatvorila oči, videla ich spolu.
"Barbora?" ozvalo sa zozadu. Otočila hlavu, a uvidela filipa, veľmi dobrého kamaráta, ktorého už veľmi dlho nevidela, pretože odišiel študovať do Anglicka.
"Filip! Kde sa tu berieš???" spýtala sa a objala ho.
"Som tu teraz asi na mesiac, lebo mám v škole voľno. Som tak rád, že som ťa stretol!" povedal a znova ju objal. "Je to tak dávno, čo sme sa nevideli, ale ja som na teba nezabudol. Myslel som na teba, len som nemal číslo, ani email. Chýbala si mi, najmä tie tvoje filozofické úvahy o totálnych hovadinách" zasmial sa a ona spolu s ním.
"Poď skočíme na kávu, alebo čaj, alebo čokoľvek:)" potiahol ju za ruku smerom naspäť do centra.
Nevadilo jej to, mala ho veľmi rada, niekedy až priveľmi, ako si v skutočnosti zaslúžil. A veľmi si rozumeli. Snažila sa skrývať svoj smúok, ale veľmi jej to asi nešlo. Mala uplakané oči, a nebola veselá ako obvykle. No jemu to nevadilo. Vedel, že keď by mu to chcela povedať, povedala by, a inak sa nepýtal.
Vymenili si čísla, email a odprevadil ju domov.
"Nejdeš hore?" spýtala sa ho.
"Neviem...Mám?" odpovedal s neistým úsmevom.
"Inak by som ťa predsa nevolala..." a jemne doňho sotila, čím ho vtlačila do dverí.
Previedla ho bytom, otvorila víno a arašidy a sadli si na gauč. Romzýšľala, čo mu má povedať. Presne vedela ako sa cíti, ale nevedela ako to prijme on.
"Vieš, keď som začala chodiť s Tomášom, tak som vtedy rozmýšľala, že buď začnem chodiť s ním, alebo počkám ako sa vyvinieme my dvaja. A teraz viem,že to bola veľká chyba, ako som sa rozhodla."
"Prečo myslíš? Nie si s ním šťastná?" pokračoval, aj keď na ňom bolo vidno, že mu to nie je príjemné.
"Dnes to skončilo. Spal s Monikou..." dodala a znova jej bolo do plaču.
"To nemyslíš vážne!!!" zvýšil hlas a znervóznel. "Ja som vedel, že to spraví znova! Ten hajzel!" už takmer kričal.
"Filip, nerozčuľuj sa prosím ťa...nestojí ti to za to." dodala a odvrátila hlavu, lebo jej stekala slza po tvári.
"Samozrejme, že mi to za to stojí. Nebojoval som o teba preto, že mi povedal, že si láska jeho života a že ti dá všetko čo len budeš chcieť. Myslel som, že s ním ti bude lepšie, tak som odišiel, aby som sa kvôli tomu netrápil a ty mi teraz povieš, že ja som ťa stratil preto, aby ťa on podviedol???" totálne sa rozčúlil.
Otočila sa, pozrela naňho uslzenými očami: "Na mňa kričíš zbytočne...Ja som nič nespravila..." ticho hlesla.
Prišlo mu to ľúto...nechcel na ňu kričať.
"No tak...prepáč. Poď sem..." pritiahol ju a objal. "Tak dávno som chcel, aby si bola so mnou a nie s ním...ale nie za týchto okolností...nechcem, aby si so mnou teraz bola len preto,že on ťa podviedol...to nie."
"Ja viem. Máš pravdu." dala mu za pravdu.
Zazvonil zvonček.
"Seď. Pôjdem otvoriť." Povedal a vstal ku dverám. Otvoril ich a tam stál Tomáš.
"Kto je to?" zakričala Barbora z obývačky.
"Ále nikto."zakričal jej naspäť.
"Na nič iné sa nezmôžeš, len utešovať zúfalé baby? Na normálne si netrúfneš?" povedal opovrhujúco Tomáš, ktorému sa vzápetí skrivil úsmev, pretože Filip sa napriahol a vrazil mu.
"Tak to máš za ňu" povedal a pokračoval. "Toto za mňa" vrazil mu ešte raz "A toto za to, že si taký kretén" vrazil mu posledný krát a zabuchol dvere. Vrátil sa do obývačky, sadol si a dal jej pusu na čelo: "Asi už pôjdem, chceš byť teraz určite sama. Zajtra ti zavolám, aby som ťa skontroloval." usmial sa a postavil sa.
"Nechcem byť sama...prosím...zostaň..." a ťahala ho za rukáv.
"Nemôžem zostať...vieš ako by to dopadlo. A zbytočne by sa to ešte skomplikovalo...nepokazím to všetko jednou hlúpou nocou...zajtra ti zavolám, dobre?"objal ju posledný krát, a odišiel.
Vyšiel z brány von. Ešte stále tam stál tomáš.
"Vypadni!" povedal mu rázne Filip.
"Pekne si si to vymyslel. Čo si dal Monike za to, aby s tebou to krásne divadielko zahrala? Vyspíš sa s ňou? alebo nebodaj peniaze?" povedal a utieral si krv z nosa.
"Spravila to, lebo ťa chce. Nechcela, aby si bol s Barborou...žiarlila. A tak bolo jednoduché presvedčiť ju. A vidíš, vaša láska predsa len nebola taká silná, keď ti ani neverí." zlomyseľne sa zasmial.
"Kto by veril tomu druhému keby mu niekto toto zahral pred očami? Ty sám by si na to naletel!!! Ja len verím, že keď jej to vysvetlím, tak to pochopí!" povedal a vykročil smerom k bráne.
"Neopovažuj sa tam priblížiť!!! Nepokazíš mi to!" zreval naňho.
"Filip, preboha, čo sa to s tebou stalo? Ja ťa nespoznávam!" žasol.
"Ukradol si mi ju!!!Myslel si, že to nechám len tak?" stále kričal.
"Ja som ti ju neukradol, rozhodla sa sama. Nikto ju nenútil vybrať si mňa!" kričal už aj Tomáš a pohol sa smerom k bráne.
"Stoj, lebo ťa zasa udriem," varoval ho Filip.
"Filip, nebuď smiešny. Snáď si nemyslíš, že si silnejší ako ja...Neudrel som ťa len preto, že viem, že si slabší a bolo mi ťa ľúto, ale tentokrát mi ťa ľúto nebude."
"Uvidíme kto je silnejší," povedal Filip a vrhol sa naňho.
"Nebuď smiešny Filip!" pousmial sa Tomáš a bránil sa bez problémov pred jeho údermi.
"No tak buď chlap, udri aj ty!" kričal Filip.
Tomáš ho pár hmatmi zložil na zem a kolenom mu bránil v pohybe.
"Sám nechceš, aby som ti ublížil, tak sa ukľudni a vypadni. JA idem hore." povedal, postavil sa a odkráčal k bráne. Zazvonil pri dverách, a Barbora mu otvorila dvere.
"Nie je to pravda...prosím ťa, pred tým než ma vyhodíš...vypočuj ma...ja som nič nespravil...to oni...oni sa dohodli..." prosil ju.
"Preboha, čo sa ti stalo?? Tečie ti krv po celej tvári..." zľakla sa a ťahala ho dnu.
"To nič nie je...najprv ma prosím vypočuj!"povedal ráznejšie.
"Tomáš...volala mi Monika...všetko mi povedala...povedala, že nechce, aby si ju nenávidel..." a utierala mu krv z nosa.
"Na to už je trocha neskoro, mala si to rozmyslieť skôr..."povedal a objal ju.
"Tak veľmi som sa bál, že im uveríš...Nechcem ťa stratiť." povedal zlomeným hlasom.
Poď si ľahnúť...musí ťa ťo bolieť..." povedala.
"Počkaj...ešte nie..." prerušil ju a pozeral sa jej vážne do očí. "Ľúbim ťa...od kedy sme spolu, ani som nepomyslel na inú..."
"Teraz už viem...prosím, poď už."
Ležali obaja na posteli, no on nevedel zaspať. Zapípala sms-ka.
"Tomi, na dnešok nikdy nezabudnem. Bolo to krásne...ďakujem, Monika"
Prečítal si ju a prišlo mu zle...
odpísal: "Len si na to nezvykaj. Spravil som to len preto, aby si jej povedala pravdu. O nič iné nešlo. Zbohom, myslím,že už sa neuvidíme."
