Zápchy okolo Avionu, zápchy okolo Auparku, zápchy sa už dokonca dostali aj k Polusu... Vždy keď mi to náhodou nevyjde cez týždeň a musím (áno, v tomto prípade naozaj musím) ísť nakupovať cez víkend, môj postup je nasledovný:
Pomaly sa začnem obliekať, a v podvedomí už viem, že si musím obliecť také veci, ku ktorým sa "hodia" čo najstaršie tenisky, ktoré existujú, pretože ľudia cez víkend zväčša nepríčetne pobehujú sem a tam, a pritom vám asi tak každý tretí stúpi na nohu. Samozrejme, zobrať si veľkú kabelku, prípadne tašku, je rovno samovražda, pretože predierať sa pomedzi ľudí s purpurovými tvárami s taškou by bolo viac ako nemožné.
Ak už som vhodne oblečená, sadnem do auta, a päť minút pred naštartovaním si stále dokola opakujem: "Nevadí, že sú dnes víkendoví šoféri, kľud. Nevadí, že nie je kde parkovať, kľud. Nevadí, že sa nájdu idioti, ktorí parkujú cez dve miesta, kľud." Tieto vety si povinne opakujem až do zaparkovania...väčšinou s menšími, či väčšími slovnými vsuvkami.
Ak už mám za sebou túto komplikovanú cestu, plnú strastí, som celá šťastná úspešným nájdením parkovacieho miesta, preto s pomerne dobrou náladou kráčam smerom k obchodom, kde ma už pri vchode privíta dlhý rad ľudí smerom k pokladni...Rovno sa otáčam...ehm, tak tu si dnes teda určite nič nekúpim, majú smolu. Iba letmo sa otáčam a vidím ako matka huláka na dieťa, že má počkať, že si skúša ešte jednu blúzku...Ostatní ľudia v obchode vyzerajú zúfalo a unavene, so studeným potom na čele, a plnými náručiami oblečenia, zrejme šťastní, že si uchmatli práve ten svoj kúsok... No, dobre, že som odtiaľ unikla...Ďalšie obchody sú na tom trošička lepšie, ale pohádzané veci z pultov na zem ma tiež vedia dosť odradiť...a ľudia iba chodia, a po tých veciach šliapu...upozorňujem, že sa to nesnažte pochopiť...normálny človek totiž nemá šancu.
Niekedy iba hromžím, prečo nie som milionárka, pretože drahé obchody sú nádherne prázdne, a moja duša vždy poskočí, keď vidí neprepchaté regály...hneď sa však zobudím, a pozriem do bežného obchodu, kde sú všetky stojany absolútne prepchaté vecami a ľudia do seba vrážajú, aby si stihli uchmatnúť to "svoje".
Idem ďalej, ale môj adrenalín už stúpa, pretože po strede veľkej širokej uličky pomaly kráčajú štyri ženy, samozrejme blokujú celú šírku, a hystericky sa smejú na nejakej dievčine, ktorá prechádzala okolo a dovolila si mať odtieň topánok o stupeň svetlejší ako odtieň kabelky. Dostať sa cez nich je nemožné, a tak musím kráčať pomaly za nimi, a počúvať tie "kecy".
V tom vás zastaví nejaká hosteska s profesionálne nasadeným úsmevom a ponúka vám zaručenú novinku, iba za skvelá akciovú cenu, ktorá trvá už iba posledných 15 minút, a je to iba 5 999 Sk. "Radšej pôjdem s Hrobom na rande, ako toto, ďakujem," odpovedám už absolútne zničená, a hosteska nechápe.
Ak ste náhodou po nakupovaní trocha vyčerpaní, a chcete sa osviežiť v jednej z milión kaviarní, ktoré tam sú, je to tiež viac menej nemožné, pretože okrem nakupovacích typov ľudí, tu máme ešte jeden, a to ten, čo si sadne do kaviarne (najlepšie do takej, kde ich najviac vidno) a sleduje okoloidúcich, kúpi si drink, a jeden cucká minimálne hodinu.
Moje jediné riešenie je, že potraviny chodím zásadne nakupovať po jedenástej do nonstop hypermarketu, a ak som náhodou cez týždeň v Bratislave, do Auparku, Avionu a Polusu chodím iba doobeda, pretože vtedy sú tam zväčša mamičky s deťmi, ktoré sú milé a mierumilovné... Jediná otázka mi však stále blúdi v hlave...Odkiaľ tí ľudia na to berú, keď z každých strán počuť ako nemajú peniaze?
