Išla som dnes opäť autobusom do Nitry. Expres mal ísť o pol jedenástej, a mala som ešte desať minút, takže som sa poslušne postavila do radu, ktorý pozostával asi z 10 ľudí. Postupne prichádzali ďalší a ďalší, a zaraďovali sa za mnou. Prišiel autobus, a postupne sme sa začali usádzať. Keď zrazu, prišla nepríjemná babka, ktorej sa nič nepáčilo a stále bručala... Nemám rada negatívnych ľudí a bola neprehliadnuteľná keďže sa nepostavila do radu, ale vedľa dverí s upreným zrakom na mňa (veď snáď ju pustím, keď je dôchodkyňa). Nahnevalo ma to...všetci tam mrzneme desať minút v rade a ona si len tak príde hneď k autobusu. Potom som si všimla jej vnučku, s veľkými modrými očami a blond vlasmi. To malé dievčatko videlo ako sa mračím, zdvihlo hlávku a milo, so širokým úsmevom sa ma spýtala:
"Teta, nepustili by ste nás, prosím?" a čakala čo na to poviem.
Ja nahnevaná a nabručaná (asi presne tak ako tá babka, na ktorej sa mi to priečilo) som povedala:
"No neviem teda..." čo malo znamenať také napoly-nie, pretože za mnou stálo ešte 20 ľudí, a bolo mi to fakt blbé...
Ale to dievčatko sa nedalo:
"Teta prosííííííííííííííím...babke je zle." povedala a nezabudla sa na mňa znova zoširoka usmiať.
"Tak bežte teda," povedala som rezignovane.
"Jéééj, teta, ďakujemeeeeeeeee," povedala a celý čas až do Nitry sa otáčala a usmievala sa na mňa.
Jej úsmev sa nedal neopätovať...tá malá bola proste úžasná, a ja som bola ako tá stará nabručaná babka. No hanbila som sa ako pes...nielen, že som nepustila babku, ktorej bolo zle, ale musela mi to objasniť maličké dievčatko, aj to takým spôsobom, že ešte teraz nechápem...Hold, máme sa my fakt od tých detí čo učiť.
