Život si prestanete plánovať a žijete vlastne zo dňa na deň. Večer zaspávate s myšlienkou, že zajtra môže byť všetko inak. A tak Martina riešila chod domácnosti, starala sa o súrodencov, vozila mamu na vyšetrenia, upratovala a popritom sa snažila byť aspoň trocha ako normálna devätnástka. Ocitla sa v priepasti medzi študentským a reálnym životom, kde rok a pol ubehol ako dva týždne. Akosi si nerozumela ani so svojimi rovesníkmi, ani so starými ľuďmi...Starí boli príliš cynickí, premúdrelí, mladí zasa príliš neskúsení, bezstarostní. A tak sa prebíjala životom ako vedela. Ľudia, čo nevedeli, nerozumeli, sa často otočili chrbtom. Tí čo vedeli, a bolo ich málo, pomáhali ako vedeli.
Jediné čo si z toho obdobia pamätá je, že bola hrozne unavená. V noci veľmi nespávala a cez deň sa nezastavila... A takto stratila rok a pol života, až kým neprišiel verdikt, ktorý jej vrátil mladosť. Podarilo sa zvíťaziť. Všetko by malo byť OK. Zrazu odišiel ten veľký balvan, ktorý celý čas visel nad celou rodinou. Ale spojilo ich to...viac si rozumejú, viac sa rozprávajú, pretože niekde hlboko, napriek tomu, že sa už o tom u nich nerozpráva, vedia, že času je až príliš málo. Že stačí jedna diagnóza, jedna veta, ktorá znamená málo času, ktorá znamená málo rozhovorov, málo pohladení, málo všetkého.
Martina mala šťastie a mohla sa vrátiť do normálneho kolobehu života. Ale vníma veci inak...a keď vidí svojich spolužiakov, kamarátov, niekedy jej chýba taká tá mladícka bezstarostnosť, kedy jediný problém je čo sa bude piť večer, a kam sa pôjde a kedy je skúška.
V 19tich by sa človek nemal cítiť starý, ale aj to sa stáva. Martina hovorí, že lepšie starý, ako mŕtvy.