Bol najstarším dieťaťom a mal ešte dvoch súrodencov, ktorí boli podstatne mladší. Znášali smrť otca ťažko...Ako malí si totiž mysleli, že je normálne čo tatko robí. Nikdy nezažili inú rodinu, nevedeli ako to tam funguje, a nechápali, že to naozaj nie je v poriadku. No Martin to chápal, dokonca veľmi dobre. A tak keď otec pil a mlátil mamu, tíšil svojich bratov, aby neplakali, pretože to otca rozzúrilo väčšinou ešte viac.
Vonku sa samozrejme tváril, že je všetko v poriadku...Bol veselý, milý a priateľský. Lepšie ako povedať pravdu. Hanbil sa za svojho otca...hanbil sa tak veľmi, že to nepovedal ani tým najbližším. Za tie roky si na to všetko zvykol...skrývať emócie, nedať na sebe nič poznať.
A keď potom otec zomrel, cítil sa hrozne, pretože jemu sa uľavilo. Cítil sa zrazu slobodnejší, veselší...Mal by aspoň jednu slzu vyroniť, veď to bol jeho otec. Tešil sa, že už nebude musieť bojovať proti pijanovi a násilníkovi...že im už nebude ubližovať.
Matka sa na pohrebe zrútila...bola na ňom závislá a ťažko niesla jeho smrť, ale Martin vedel, že je to len chvíľkový strach z nepoznaného. Rečnili tam ľudia, ktorí ho ani nepoznali. Vraj aký bol skvelý človek, priateľ, vzorný otec a je škoda, že najlepší ľudia umierajú až príliš skoro...možno príliš skoro, aby si stihli uvedomiť akú spúšť za sebou nechali. A v tom momente sa akoby Maťo druhýkrát narodil - bez strachu. Len tak. Druhá šanca...
Pekný víkend.
