Opäť tá slza...nechcela plakať. Nie, kým je nažive.
"Srdiečko, neplač. Všetko je tak ako má byť," povedala jej tichým hlasom, no oči mala stále zatvorené.
Posledné dni mala oči zatvorené stále. Linda sedela pri jej posteli a so strachom načúvala či ešte dýcha. Presedela tam posledné týždne a únava na ňu padala čoraz častejšie.
"Mami, som tu pri tebe. Aj ja ťa veľmi ľúbim," povedala Linda a slzu si opäť poslušne utrela. Bude statočná. Je už predsa dospelá, musí byť. Cítila sa tak prázdna...staršia asi o desať rokov a tak veľmi sama. Na nočnom stolíku stála fotka v ošúchanom rámčeku. Na nej usmiate štyri postavy pri mori - ona, mama, otec a mladšia sestra. Tak dávno sa už neusmievala, tak dávno už nebola nikde v zahraničí...tak dávno už necítila teplo maminho objatia. Aj tie farby z ich tvárí už nejako vybledli, rumenec z líc odišiel.
"Linduška, kde je ocko s Mirkou?" spýtala sa s ťažkosťami vysloviť čo len hlásku.
"Mami, o chvíľku prídu, ocko šiel pre Mirku do školy. Mali by tu byť každou minútkou," povedala Linda.
"Dobre, to je dobre. Už je čas," povedala si mama len tak pre seba. Linda cítila, že to má prísť. Cítila to aj mama. Chcela len počkať, kým tam budú všetci.
"Mami, vtedy, keď som ti povedala, že ťa nenávidím...raz...pamätáš?" zlomil sa jej hlas..."nemyslela som to tak. Prepáč mi to, len mi to vykĺzlo. Milujem ťa ...tak veľmi," opäť tie slzy a výčitky čo všetko jej ešte nestihla povedať.
"Vždy si bola pri mne a objala ma. Vždy si mi povedala aj to, čo som nechcela počuť...držala si mi vlasy, vždy keď som celú noc objímala misu a vracala s vysokou horúčkou... Mami...ďakujem." povedala a sklonila hlavu. Mamina ruka ju chytila za vlasy a jemne prešla rukou po celej ich dĺžke.
"Neplač, plačom smrť nezastavíme. Musíš byť silná a postarať sa o ocka a Mirku. Budú ťa potrebovať. Viem, že to dokážeš. A potom si nájdi muža, ktorý sa postará o teba. Ktorý ťa ochráni a bude si ťa vážiť. Nájdi si takého, akým je ocko. A vedz, že vždy budem pri tebe. Vždy keď ma budeš potrebovať, budem tu. Si taká krásna, slniečko moje." povedala po tichu.
"...už je čas," dodala druhýkrát.
Po pár minútach vošiel vysoký vychudnutý muž s prešedivelými vlasmi a vedľa neho hopsala malá štvrtáčka.
"Ocko, už je čas." povedala mu Linda. Otec prikývol a vysadil na posteľ malú Mirku. Tá pochopila tiež...už je čas.
A tak tam sedeli a v tichosti ju nechali odísť. V kruhu rodiny, stáli spolu a držali sa za ruky. Rumenec sa do líc nevráti ešte dlho a rám bude o pár rokov ešte ošúchanejší. More už nikdy nebude také krásne a rodina už nikdy po kope. Len v spomienkach.