Hlavný nápor sa ešte len očakáva, príbuzní upravujú hroby.
Kráčam cestičkou popod mohutnými gaštanmi, s už opadaným lístím, ktoré sa vlhko stelie na zemi.
Všade vonia čečina, záľahy chryzantém, horia plamienky v kahancoch. Sviečky sa už používajú čoraz menej, roztavený vosk necháva fľaky na mramorových platniach.
Nenáhlim sa, tak si prezerám mená vyryté zlatými písmenami a snažím sa predstaviť si ich nositeľov, ako si ich pamätám z mladosti.
Lenže spozorniem. V popredí, pri veľkom kríži, zapaľujú sviečky tí, ktorí si chcú uctiť pamiatku zosnulých, ale na cintoríne ešte nemajú pochovaného nikoho. Aspoň symbolicky.
Hneď za krížom bývali hroby významných a vážených občanov mestečka a ich rodín.
Teraz vidím, že sú tu, okolo novších hrobov, skupinky počernejších, prevažne žien. A na pomníkoch vyryté mená: Aladár Berky, Dezider Oláh, Mária Žigová, Eugen Sárkozy, rodina Bundová...
Rómky upravujú hroby svojich blízkych, ale akosi previnilo, akoby sa dopúšťali svätokrádeže, podchvíľou zamieria kradmé pohľady na blízke okolie. Je zrejmé, že sa necítia vo svojej koži.
Zamierim do bočnej uličky a pri hrobe starých rodičov nájdem sesternicu so švagrinou a vnučkou. Zvítame sa, ale švagriná je dosť podráždená a rozhorčuje sa: „To je otrasné! Videla si tých cigánov? Už sa pchajú aj sem, dopredu! A bielych už pomaly niet kde pochovávať! Akoby im hore nebolo dobre!“
Sesternica sa ju snaží trochu upokojiť: „Ilonka, veď hore už vôbec nie je miesto...“
„Tak nech zrušia staré hroby, o ktoré sa nikto nestará...“
Akosi som nemala chuť ich počúvať.
Všetky hrobky si boli podobné, pomníky aj výzdoba, len mená rozdielne.
Ale na všetkých podobné želania:
Odpočívaj v pokoji!
Paix!
Pokoj duši tvojej!
Odpočinutie večné...!
I tie sviečky a kahance horeli za pokoj duší všetkých zosnulých.
Ich prach by sa už sotva dal rozlíšiť.
