Som staršia žena, s chátrajúcim obalom, v ktorom sídli stále tá istá duša, dychtiaca po poznaní, len bohatšia o záplavu životných skúseností. Kedysi som túžila cestovať, ale bola to utópia. Teraz mi už stačí posedenie v blízkom parku. Nachádzam tam maketu celého vesmíru. Blaží ma vedomie, že všetci moji drahí pokračujú v niečom, čo som sama nestihla. Som spokojná, lebo dožívam život v súlade sama so sebou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločenské, Nezaradené
Pýtate sa kto? Akože kto? Kto je tu trojjediný? Jasné, že ON! Fico!!! Lebo všade len Fico, všetko Fico, kto iný? Už si z nás doslova strieľa v priamom prenose, priam vyžaruje bielu auru ako nejaký svätec. Strieľa si z nás všetkých, ľavých, pravých, obojakých a nič ho neporazí. Stále si drží náskok, bodaj ho! Dokonca sa nezdá, že by bol vyšťavený, skôr naopak.
S príchodom Nového roka 2013 som začala písať, aj pokusne ukladať na môj blog, neobmedzený cyklus próz so súhrnným názvom: DOBA ANABELY ZADUMANOVEJ. Má to byť výpoveď ťažko skúšanej, do vojny narodenej generácie nášho regiónu, z pohľadu ženy.
Ja viem, že to ili tam nepatrí, ale mne sa páči, lebo je krátke a dobre čitateľné, spredu aj zozadu stále rovnaké. Takže sviatky máme šťastlivo za sebou a teraz sa liečime z tej veľkej gorily či šimpanza. Aspoň ja určite, aj keď som, prisahám, nevypila ani slzu. Šampanského, ani huberta, či igristého. Jednak alkohol nemusím ani v takejto špeciálnej forme, jednak by som nevedela správne vystreliť zátku. To vedel len môj manžel, prirodzene, kým sa ešte túlal po matičke zemi. Raz tak prestrelil náš obľúbený luster. Šťastie, že vtedy sme ešte na luster vedeli naškriabať, i keď nebol práve krištáľový.
Akosi sa mi, ani neviem prečo, rozsypalo vrece s námetmi na blogy v tomto povianočnom období, na ktoré som akosi v poslednom čase nemala čas. Ale boli to fofry, až som nestačila sledovať čo sa deje, potom si to nechávať rozležať v hlave, nie to ešte aj čosi zosmoliť. Lebo neviem ako vy, ale ja mám takú skúsenosť, že niekedy sa čas príšerne vlečie, inokedy cvála ako pominutý.
S príchodom Nového roka 2013 som začala písať, aj pokusne ukladať na môj blog, neobmedzený cyklus próz so súhrnným názvom: DOBA ANABELY ZADUMANOVEJ. Má to byť výpoveď ťažko skúšanej, do vojny narodenej generácie nášho regiónu, z pohľadu ženy.
S príchodom Nového roka 2013 som začala písať, aj pokusne ukladať na môj blog, neobmedzený cyklus próz so súhrnným názvom: DOBA ANABELY ZADUMANOVEJ. Má to byť výpoveď ťažko skúšanej, do vojny narodenej generácie nášho regiónu, z pohľadu ženy.
S príchodom Nového roka 2013 som začala písať, aj pokusne ukladať na môj blog, neobmedzený cyklus próz so súhrnným názvom: DOBA ANABELY ZADUMANOVEJ. Má to byť výpoveď ťažko skúšanej, do vojny narodenej generácie nášho regiónu, z pohľadu ženy.
S príchodom Nového roka 2013 som začala písať, aj pokusne ukladať na môj blog, neobmedzený cyklus próz so súhrnným názvom: DOBA ANABELY ZADUMANOVEJ. Má to byť výpoveď ťažko skúšanej, do vojny narodenej generácie nášho regiónu, z pohľadu ženy.
S príchodom Nového roka 2013 som začala písať, aj pokusne ukladať na môj blog, neobmedzený cyklus próz so súhrnným názvom: DOBA ANABELY ZADUMANOVEJ. Má to byť výpoveď ťažko skúšanej, do vojny narodenej generácie nášho regiónu, z pohľadu ženy.
S príchodom Nového roka 2013 som začala písať, aj pokusne ukladať na môj blog, neobmedzený cyklus próz so súhrnným názvom: DOBA ANABELY ZADUMANOVEJ. Má to byť výpoveď ťažko skúšanej, do vojny narodenej generácie nášho regiónu, z pohľadu ženy.
Žlté narcisy Len dlhšie trvajúci nepriaznivý zdravotný stav a následná hospitalizácia, ktorých dôvodom boli predovšetkým nezvládnuteľné existenčné problémy, aké zažívame v súčasnosti toľkí z nás, ma zdržali od splnenia sľubu, ktorý som dala v ktoromsi z ostatných blokov, ktoré som uložila, že uvediem svoju prvú prózu, ktorej napísanie vo mne evokovala moja drahá a nezabudnuteľná priateľka, spisovateľka, vzácna a neobyčajne činorodá žena, Štefánia Pártošová po tom, ako som jej v podchode ku kultúrnemu domu v Žiari nad Hronom, celá strémovaná, ukázala svoje prvé literárne pokusy.
Včera som po dlhšom čase musela vyjsť z domu na menší nákup a pri tej príležitosti som sa ocitla hneď v dvoch zaujímavých situáciách, ktoré mi poskytli možnosť uvedomiť si z rôznych aspektov problémy súčasnej doby a podnietili vo mne úvahy, ktoré sa pokúsim v tomto blogu sformulovať, prípadne naznačiť ich možné riešenia.
Keď som tu už tak zo tri dni napojená duchovne so Štefkou Pártošovou, trúfla som si konečne overiť, či nájdem niečo nové o nej aj na webe. Aj som našla, aj zistila, že sa tvorí nový zoznam slovenských spisovateľov a Štefka v ňom ešte stále chýba. Tak som si našla priestor, do ktorého som ju dopísala, veď to bola predsa moja priateľka, tak som ju poznala, čosi o nej viem, mám vlastný odtlačok. Ale narazila som na informáciu, ktorá bola predo mnou zapadnutá na závoru.
Práve som vybavila rotujúce maily, tak môžem splniť svoju úlohu. Včera som dopísala blog venovaný Štefke Pártošovej, po 24 hodinovej nonstop práci, tuším som ani nejedla, ani ne, to..., a trochu si aj pospala.
Nie, nejdem hľadať cez Google, či nenájdem nejakú novú informáciu, lebo by to len narušilo spomienku, ktorú v sebe uchovávam. Chcem si ju teraz, aspoň kým dopíšem tento blog, udržať takú, ako som ju nosila pochovanú. I keď stále nachádzam na webových stránkach niečo nové, niekedy dosť prekvapivé. Pred pár dňami to bolo o mne, mojich priateľkách a našej práci, tvorbe. Prekvapilo, až k slzám ma dojalo, že aj také, o ktorých som bola presvedčená, že sú navždy stratené.
Medzi novými mailami som našla taký, ktorý vyzýva všetkých, aby sa podpísali kdesi kamsi, aby sme si zachránili akúsi vodu, ale nie obyčajnú, z vodovodu, ale z prameňov, dokonca minerálnych. Niekto nám ju chce vraj ukradnúť! Ja mám síce svoju fľašku dobre stráženú na stolíku, hneď po mojej pravici, ale dnes jeden nikdy nevie, všeličo sa dá ukradnúť, ak má niekto filipa a zameriava sa na takéto veci. Krádeže. To je potom špecialista na lupy. Takže, bacha!
O živote svojich predkov najviac viem z rozprávaní mojej mamy. Tak mám o dobách minulých určité predstavy, ktoré vo mne evokovali dlhé hodiny rozhovorov práve s ňou, len ich beriem s istou rezervou, pretože mala sklony trochu zveličovať a najmä v neskoršom veku aj konfabulovať.
Pomaly tri roky ma jeden ťažký ľudský údel trápi. Nie, nejedná sa o to, že by som sa sama bála zodpovednosti alebo možného rizika, bráni mi v realizácii pomerne na dnešnú dobu zložitej otázky miera mojej zodpovednosti voči žene, v extrémnej životnej situácii a voči okoliu, ktoré by sa od prípadnej pomoci tejto nešťastnici zásadne dištancovalo.
Kedysi pred rokmi som prvý krát videla, ako si ženy navliekli niť do ihly alebo zavesili na ňu obrúčku, pokývali nimi nad zápästím ako kyvadlom a podľa toho, či sa rozkývali len do strán alebo krúžili, zisťovali koľko ktorá porodila už detí, prípadne ešte porodí. Aj či sa jedná o dievča alebo chlapca. Ak kovový predmet zostal stáť, znamenalo to, že už viac detí mať nebude.
Celý svet sa zmieta pod vplyvom abnormálnych výkyvov počasia v spoločenskej klíme, ktorú priniesla doba. Ako katióny a anióny nabité kladnou a zápornou energiou, pôsobia navzájom aj dva princípy postoja k životným hodnotám. Kladné, orientované viac na duchovné hodnoty a záporné, zamerané na získavanie statkov pozemských. Tento trend zasiahol aj náboženstvá a nevyhol sa ani najvplyvnejšej cirkvi, akou je rímskokatolícka. Hoci sa pri pravidelnom sčítavaní obyvateľstva nehlásim zásadne k žiadnej oficiálne uznávanej, ako novorodenec som bola v takomto kostolíku pokrstená. Ale duchovne sa upínam skôr na hľadanie ešte vyšších, univerzálne platných hodnôt, pretože aj náboženstvá považujem skôr za cesty hľadania pravdy ako jej konečné nájdenie. To je až kdesi v nekonečne.
