Som staršia žena, s chátrajúcim obalom, v ktorom sídli stále tá istá duša, dychtiaca po poznaní, len bohatšia o záplavu životných skúseností. Kedysi som túžila cestovať, ale bola to utópia. Teraz mi už stačí posedenie v blízkom parku. Nachádzam tam maketu celého vesmíru. Blaží ma vedomie, že všetci moji drahí pokračujú v niečom, čo som sama nestihla. Som spokojná, lebo dožívam život v súlade sama so sebou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločenské, Nezaradené
Pýtate sa kto? Akože kto? Kto je tu trojjediný? Jasné, že ON! Fico!!! Lebo všade len Fico, všetko Fico, kto iný? Už si z nás doslova strieľa v priamom prenose, priam vyžaruje bielu auru ako nejaký svätec. Strieľa si z nás všetkých, ľavých, pravých, obojakých a nič ho neporazí. Stále si drží náskok, bodaj ho! Dokonca sa nezdá, že by bol vyšťavený, skôr naopak.
S príchodom Nového roka 2013 som začala písať, aj pokusne ukladať na môj blog, neobmedzený cyklus próz so súhrnným názvom: DOBA ANABELY ZADUMANOVEJ. Má to byť výpoveď ťažko skúšanej, do vojny narodenej generácie nášho regiónu, z pohľadu ženy.
Ja viem, že to ili tam nepatrí, ale mne sa páči, lebo je krátke a dobre čitateľné, spredu aj zozadu stále rovnaké. Takže sviatky máme šťastlivo za sebou a teraz sa liečime z tej veľkej gorily či šimpanza. Aspoň ja určite, aj keď som, prisahám, nevypila ani slzu. Šampanského, ani huberta, či igristého. Jednak alkohol nemusím ani v takejto špeciálnej forme, jednak by som nevedela správne vystreliť zátku. To vedel len môj manžel, prirodzene, kým sa ešte túlal po matičke zemi. Raz tak prestrelil náš obľúbený luster. Šťastie, že vtedy sme ešte na luster vedeli naškriabať, i keď nebol práve krištáľový.
Akosi sa mi, ani neviem prečo, rozsypalo vrece s námetmi na blogy v tomto povianočnom období, na ktoré som akosi v poslednom čase nemala čas. Ale boli to fofry, až som nestačila sledovať čo sa deje, potom si to nechávať rozležať v hlave, nie to ešte aj čosi zosmoliť. Lebo neviem ako vy, ale ja mám takú skúsenosť, že niekedy sa čas príšerne vlečie, inokedy cvála ako pominutý.
Včera som po dlhšom čase musela vyjsť z domu na menší nákup a pri tej príležitosti som sa ocitla hneď v dvoch zaujímavých situáciách, ktoré mi poskytli možnosť uvedomiť si z rôznych aspektov problémy súčasnej doby a podnietili vo mne úvahy, ktoré sa pokúsim v tomto blogu sformulovať, prípadne naznačiť ich možné riešenia.
Pomaly tri roky ma jeden ťažký ľudský údel trápi. Nie, nejedná sa o to, že by som sa sama bála zodpovednosti alebo možného rizika, bráni mi v realizácii pomerne na dnešnú dobu zložitej otázky miera mojej zodpovednosti voči žene, v extrémnej životnej situácii a voči okoliu, ktoré by sa od prípadnej pomoci tejto nešťastnici zásadne dištancovalo.
Kedysi pred rokmi som prvý krát videla, ako si ženy navliekli niť do ihly alebo zavesili na ňu obrúčku, pokývali nimi nad zápästím ako kyvadlom a podľa toho, či sa rozkývali len do strán alebo krúžili, zisťovali koľko ktorá porodila už detí, prípadne ešte porodí. Aj či sa jedná o dievča alebo chlapca. Ak kovový predmet zostal stáť, znamenalo to, že už viac detí mať nebude.
Celý svet sa zmieta pod vplyvom abnormálnych výkyvov počasia v spoločenskej klíme, ktorú priniesla doba. Ako katióny a anióny nabité kladnou a zápornou energiou, pôsobia navzájom aj dva princípy postoja k životným hodnotám. Kladné, orientované viac na duchovné hodnoty a záporné, zamerané na získavanie statkov pozemských. Tento trend zasiahol aj náboženstvá a nevyhol sa ani najvplyvnejšej cirkvi, akou je rímskokatolícka. Hoci sa pri pravidelnom sčítavaní obyvateľstva nehlásim zásadne k žiadnej oficiálne uznávanej, ako novorodenec som bola v takomto kostolíku pokrstená. Ale duchovne sa upínam skôr na hľadanie ešte vyšších, univerzálne platných hodnôt, pretože aj náboženstvá považujem skôr za cesty hľadania pravdy ako jej konečné nájdenie. To je až kdesi v nekonečne.
Počúvala som v televíznych správach, pri príležitosti svetového dňa glaukómu, aké nenápadné ale zákerné je toto ochorenie. Koľko ľudí postihuje, že jeho bežným následkom môže byť strata zraku. Súčasne aj to, že jeho príčiny sú nie celkom známe, ani spôsob liečby. Nie je možné ho operovať. Odporúčajú sa len pravidelné kontroly. Tieto informácie ma prinútili, aby som sa podelila o vlastné skúsenosti s glaukómom a sformulovala svoje názory, ku ktorým som dospela.
V ostatnom čase trávim veľa času tak, že sedím vo svojom kresle, relaxujem, pozorne sledujem správy, premýšľam a pofajčievam. V kresle sedávam tak dlho preto, lebo som sa ešte nezotavila natoľko, aby som mohla byť permanentne aktívna. Dokonca už ani neviem, či ešte niekedy budem. Je reálnejší predpoklad, že nie.
Počas hektických dní nežnej revolúcie sa na zaplnených námestiach hlasno volalo: „Chceme slobodné voľby!“ Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a máme ich. Doposiaľ.
Kedysi, keď som bola ešte mladá žena, manželka a matka, bývalo jedným z hlavných kritérií na hodnotenie muža, či odovzdával manželke celú zálohu a výplatu alebo nie. Muž, otec, manžel, ktorý peniaze odovzdával, mával čisté svedomie, že voči rodine plní svoje povinnosti zodpovedne.
Možno je to tým, že som počas svojho života otočila listy vo veľkom množstve kalendárov, snažila sa nahmatať pulz rozmanitým historickým epochám, pokúšala sa zrovnať svoje myslenie s kadejakými –izmami alebo len uložila priveľa kníh späť do políc, či vrátila do knižníc a pôvodným majiteľom. Dôsledkom, s ktorým v súčasnosti zápolím je fakt, že čoraz menej stretávam spriaznené duše, s ktorými môžem kvalitne komunikovať.
V lete prišiel domov na návštevu zo zahraničia môj najstarší vnuk, tak ma prišli aj s vnučkou navštíviť. Vyvenčili ma na kávu. Ako sme tak sedeli na vonkajšej terase, prekvapil ma nečakanou otázkou či nemám medzi množstvom kníh aj Frommovo Umenie milovať. Potešila ma dychtivá zvedavosť a nádej, ktorých mal plné oči. Mám, odvetila som, ale ručne prepísanú v zošite. To si radšej niekde zoženiem a kúpim knihu, rozhodol sa. Skutočne mi za krátky čas na skype oznámil, že ju už má a číta. Tak som spokojná, lebo viem, že hľadá správnym smerom.
Mám rada svoju slobodu v mojej miniatúrnej garsónke. Som v nej sama, len s kocúrikom Pompom. Robím si čo chcem a on si tiež robí čo chce, lebo mačka je hrdé zviera, čo niektorí mylne označujú za falošnosť. Nedá sa jej nič rozkázať, nedá sa vycvičiť, na rozdiel od takého kráľa zvierat leva, ktorý je väčší aj silnejší a tiež mačkovitá šelma. Lenže lev je podkupný, ulakomí sa na kus surového mäsa a hoci aj taký obor ako je slon, nechá sebou cvičiť za kocku cukru.
Tento blog si dovoľujem písať s plnou zodpovednosťou, všetko o čom uvažujem čerpám z vlastných, dosť bohatých životných skúseností.
Kedysi bývalo skôr prirodzené, že žili pospolu nielen nukleárne rodiny, ale celé rody. Od ojedinele dožívajúcich gerontov, cez generáciu starých rodičov, samotnú nukleárnu rodinu, prípadne až jej vnúčatá.
Som jednou z tých, ktorým niekoľko rokov ležala odložená žiadosť o priznanie vdovského dôchodku na Ústavnom súde. Nepriznaná, ani nezamietnutá. S ľuďmi, s ktorými prichádzam do styku, hovoríme o tejto otázke natoľko cudzími jazykmi, že si vonkoncom nie sme schopní porozumieť.
Pred časom som sledovala diskusiu, v ktorej išlo doslova o život. Teda nie, že by ktosi skolaboval v priamom prenose, ale o okamihu vzniku života, etike interrupcií a klonovania, o moderných zdravotných technológiách a podobných témach. Debata bola vážna a dlhá, v čisto pánskej erudovanej zostave. Kto by si to všetko presne pamätal?
So značným znepokojením sledujem čo sa deje vo svete, ale už si musím dávkovať televízne spravodajstvo, aj informácie z internetu, lebo ich prestávam byť schopná emočne spracovávať tak, aby som sa udržala aspoň v relatívnej zdravotnej pohode. Pretože sú príliš hrozivé a vyvolávajú vo mne značne nepríjemné poplachové reakcie na stres. Ohrozilo by ma to o to viac, že som stratila dôveru k lekárom a ich metódam liečenia.
