Dôchodok mi ešte nestihol nabehnúť na účet, tak som vysypala obsah pudilárika na stolček, spočítala som aj tie najdrobnejšie centíky a pre každý prípad vzala aj prázdnu pivovú fľašu, ktorá mi tu zavadzala už ktovie odkedy.
A dobre som spravila.
Škatuľka cigariet bola zase o 10 centov drahšia. Ale 3 centy mi aj tak zostali.
Jedna starostlivá pani ma upozornila, že mám otvorený zips na kabelke a môžu mi ukradnúť peňaženku. Miesto poďakovania som dostala záchvat smiechu. Okrem tých troch centov som mala v látkovom pudiláriku dva umelohmotné žetóny.
Pani sa na mňa trochu divne pozerala, keď som jej povedala, že mi ju môžu pokojne ukradnúť, lebo je prázdna. Potom síce pochopila situáciu, ale nie moju dobrú náladu.
Hneď vonku som neodolala a zapálila si. Ale cigareta akosi nechcela horieť. Márne som sa pokúšala ťahať, miesto popola z nej vypadávali len drobučké kúsky akoby spečenej škvary.
Zahrešila som si popod nos.
Vtom sa spoza krovia vynorilo divné indivíduum. Ošumelé, zarastené, možno spité, lebo sa potácalo.
Vtedy som si všimla pod kríkmi poprelamovaný, navlhnutý kus papundeklu.
Aha, bezdomovec a zrejme rozospatý!
Podišiel celkom ku mne.
Niekoho by napadlo, že ma chce azda olúpiť, ale mňa ani nie. Skôr pomyslenie na jeho sklamanie, keby zistil. že nebolo o čo.
„Pani,“ oslovil ma mierumilovne, „môžete mi dať oheň? Nemám zápalky a zapaľovač sa mi kdesi vytratil. Nemôžem ho v tráve nájsť. Už je tma.“
Napodiv, zo zhúžvanej škatuľky vytiahol pokrkvanú cigaretu.
Pridržala som mu svoju a on si pripálil.
Toto gesto fajčiarov hneď zbližuje.
„Už nám zase tie cigarety zdraželi!“ zahundral.
„Veru a navyše sú odporné. Nehoria, štípu, hnus!“
„Tieto tak isto.“ Ukázal mi značku.
„Keď nič iné, toto ma už určite prinúti prestať,“ skôr som zatúžila.
„Keď tie cigarety sú posledné potešenie, čo nám v živote ešte zostáva!“ vzdychol.
„Počkajte, pozriem tu pod svetlom, kto ich vyrába!“ navrhla som a natočila škatuľku tak, aby na ňu dopadalo čo najviac svetla z lampy. „Hneď im tam čosi napíšem. To predsa nie je normálne, vyššia cena a kvalita otrasná!“
„To je teraz všade také, na h...“ skomentoval akosi zmierene.
„Tu to je, no, vyrobené v EÚ!“ zrozpačitela som.
„Pani, to je rovnaké, ako naháňať vietor,“ mávol beznádejne rukou, pozdravil a zaliezol späť pod krovie.
Lúpež sa nekonala.
Aspoň nie tá predpokladaná.
