Keď som si zakladala vlastný blog, bola som si vedomá, že idem na trh s vlastnou kožou. Najmä ak som pridávala okrem mena a informácií o sebe, aj aktuálnu fotografiu, z ktorej bolo jasné, že sa jedná o ženu v pokročilom veku.
S počítačom pracujem už 17 rokov, ale za posledné mesiace som sa naučila viac, ako dovtedy, práve vďaka blogu. Prinútil ma pracovať rýchlejšie, efektívnejšie a zohľadňovať podmienky kladené na blogera. Nie vždy sa mi to darí. Hneď prvý vstup do diskusie som mala zablokovaný, ale našťastie som rýchlo pochopila prečo. Dala som mu neprijateľný názov. Tak som ho hneď prepísala a bolo to v poriadku.
Ono je to s názvami tak, že musia vedieť nielen zaujať, ale aj provokovať, ak majú podnietiť diskusiu. Len treba utrafiť správnu mieru tej provokácie. Lebo nájsť vhodný názov môže byť niekedy ťažšie, ako napísať samotný text.
Pravdepodobne najkontroverznejší bol Prečo nemám rada USA. Sama som bola zvedavá akú odozvu vyvolá. Bola nad moje očakávanie. Reakcie boli rôzne, ako napokon vo všetkých podobných diskusiách. Možno by ma boli aj znechutili, ale na druhej strane som našla aj trochu podpory, i keď nie priamej, ale aj tak som to kvitovala.
Dokonca priamo z USA, od jednej našej rodáčky, aj dar, video, ktoré si nesmierne cením, lebo trafila tak presne na môj vkus, že ničím iným mi väčšiu radosť spraviť nemohla. Bola som dojatá k slzám, až ma mrazilo a nesmierne šťastná. Na poďakovanie mi odpovedala, že bola dojatá tiež. To bol krásny pocit, ktorý ma v pravej chvíli povzbudil.
Bavilo ma trochu vedomie, z akých podkladov som vychádzala pri písaní, o čom diskutujúci nemohli mať, samozrejme, ani potuchy.
Bola to aktuálne predvolebná kampaň pre prezidentské voľby v USA, správy o katastrofickom hurikáne Sandy a s ním spojené večerné spravodajstvo v Markíze, ktorá v tejto súvislosti spomenula, že zasiahol USA podobne nepripravené ako teroristický útok na „dvojičky“ 11. 9. 2001 a kniha, ktorú napísal Jeho Svatost dalajlama: Etika pro nové milénium, ktorú som práve dočítavala. Ako nositeľa Nobelovej ceny za mier ho určite nie je možné podozrievať z militantného zmýšľania. Jeho myšlienky a úvahy vychádzajú po celom svete knižne. Lenže ja píšem blogy a to je neporovnateľný rozdiel!
Základom blogu je nápad, ktorý si vyžaduje jednu tému. Na pomerne malom priestore. V blogu nie je miesto na postihnutie všetkých súvislostí, hĺbkových analýz napísanej myšlienky. Zrejme preto je k blogu možná otvorená diskusia. Aspoň tak to cítim ja. Napriek tomu si nikdy nedovolím uviesť v blogu niečo, čo si neoverím minimálne cez Google.
Každý autor, teda aj bloger, píše text spôsobom sebe vlastným, primeraným jeho vyjadrovacím schopnostiam, znalostiam štylistiky a ovládania gramatiky. Úroveň myslenia je adekvátna životným skúsenostiam každého tvorcu. Nesie pečať jeho osobnosti, miery talentu, rozvážnosti, zodpovednosti, ale aj odvahy. Sám najlepšie cíti a vie, čo ho k takémuto konaniu vedie.
Na druhej strane diskutujúci, ako vidím, zostávajú vo väčšine anonymne ukrytí pod rôznymi ľubovoľne označenými, neraz dosť bizarnými menami.
Za ten pomerne krátky čas, čo blogy píšem, som si diskutujúcich rozdelila predbežne asi do troch skupín.
Dosť zriedkavo sa nájde medzi ohlasmi taký, ktorý je intelektovo na úrovni, duchovne vyspelý a ľudsky zrelý.
Časť tvoria priemerné ohlasy, s pozitívnym aj negatívnym podtónom.
Najväčšiu časť považujem, na základe vlastnej skúsenosti, za predstaviteľov mladíckeho búrliváctva. Dokazuje mi to fakt, že vo veľkej miere používajú na svoje invektívy práve zdôrazňovanie môjho veku. Myslím si, že dospelý človek by takýto prostriedok nevolil.
Tu mi napadá porovnanie s vínom. Demižón s ovocím, doplnený vodou, do ktorého sa pridá droždie alebo vínne kvasinky. Na vrch sa dá sklenená fajka, aby po dobu kvasenia, kým víno dozreje, mali kadiaľ vychádzať bublinky a pomáhali tak kontrolovať proces premeny zmesi v demižóne na víno, ktoré je už možné konzumovať. A je známe, že čím dlhšie víno potom niekde v pivnici zreje, odleží sa, tým býva lepšie a hodnotnejšie.
Lenže mladosť je už taká. Búrlivá, kvasiaca, zrejúca. S rebelantskými sklonmi. Zrejme práve táto výbušnosť poháňa aj dejiny dopredu.
Sama mám takéto vnúčatá, takže tomu rozumiem. A nezabudla som ani na vlastnú mladosť. Lenže ma teší vedomie, že moje vnúčatá by sa, napriek svojej mladosti, v mnohých prípadoch správali slušnejšie a ohľaduplnejšie.
V žiadnom prípade nechcem, aby to vyzeralo, že sa sťažujem. Kto sa dá na boj, musí bojovať a keď ďalej nevládze, tak sa dovtípi kedy nastal správny čas a čestne sa vzdá. Verím, že to tak spravím aj ja. Ale nie hneď pri prvej prekážke. Ešte toho chcem veľa vysloviť. Lenže nado mnou vládne mocnejší pán a to je čas. Ten rozhodne.
Pri práci s blogom si všímam aj upozornenia na možnosť navrhnúť ako zlepšiť blog.
Osobne by som uvítala, keby sa dali voliť dve verzie diskusie. Jedna v súčasnej forme a druhá, ktorá by bola chronologická. Dalo by sa tým predísť niektorým nedorozumeniam, ako sa, napríklad, stalo aj mne práve v spomínanom blogu. Po záplave invektív, keď som pocítila značnú únavu a cítila sa ako na pranieri, nasledovali za sebou tri pozitívnejšie ohlasy, ktoré zmobilizovali moje sily. Tak som sa úprimne poďakovala za podporu v jednej mojej reakcii, súčasne všetkým. Lenže príspevky boli rozhádzané, takže adresáta to pomýlilo a vysvetlil si to trochu nesprávne, lebo nemohol postrehnúť súvislosť. Musela som to v ďalšom vstupe uviesť na pravú mieru, ale aj tak si myslím, že sme si nie celkom dobre rozumeli. Keby jednotlivé príspevky boli zverejňované aj v časovej následnosti, bolo by zrejmejšie, ako som svoje poďakovanie myslela.
Podobné je to s niektorými ohlasmi, ktoré si obzvlášť cením, ale ich spätne neviem nájsť. Mám síce prehľad cez e-mail, na ktorý si vždy dávam jednotlivé ohlasy posielať, ale predpokladám, že ho nemajú všetci účastníci rôznych diskusií takto k dispozícii. To by mali úplne zaplavenú poštu. Aj ja si dávam posielať ohlasy na moje blogy. Ostatné sledujem skôr príležitostne. Domnievam sa, že o to ťažšie sa potom diskutéri orientujú.
Takže toto je môj prvý návrh.
Druhý sa týka skôr technického spravovania blogu, ktorému až tak nerozumiem a preto neviem ako by sa dal konkrétne zlepšiť.
Info pomoc je veľmi dobrá a pracuje pomerne rýchle. Síce sa mi stáva, že nie celkom presne rozumiem rade, ktorú mi poskytnú, ale v podstate ju pochopím. Možno je to z mojej strany neznalosť žargónu.
Už dlhší čas pracujem tak, že si otvorím súčasne niekoľko okien. Poštu, skype, google a samotný text, na ktorom pracujem. Niekedy mám pri tom otvorené aj okná príslušiace blogu. Na googli si overujem informácie, ktoré práve potrebujem. Je to veľmi účinný spôsob práce a obľúbila som si ho. Lenže mám práve takúto čerstvú skúsenosť: Sledovala som diskusiu k svojmu blogu a súčasne som robila mesačnú objednávku z internetového obchodu. Keď som ju už prácne končila, rozpadol sa mi celý softvér, nemohla som pokračovať v práci, prepínať medzi oknami, až mi odišiel internet a monitor úplne sčernel. Nezostalo mi iné, ako počítač surovo vypnúť. Objednávku som, prirodzene, stratila. Telefonicky som si overila u majiteľa, či má všetko v poriadku, pretože sa mu už v lete, počas búrky, zrútil celý systém. On poruchu nemal. Po opätovnom zapnutí počítača som tŕpla, či bude funkčný. Bol, ale celú objednávku som stratila a musela som ju robiť znovu, čo je dosť prácne. Ale už som pracovala len na samotnej objednávke, s jedným oknom.
Teraz zvažujem, akú formu práce si mám zvoliť, aby bola aj bezpečná, aj dostatočne pohotová.
Spočiatku som aj používala na písanie blogov prístup cez ikonu priečinka. To mi zabezpečilo prehľad o textoch, ktoré som už odoslala. Po tom, ako sa mi tam začal vysúvať avast a strácal sa mi prehľad, som začala písať opäť cez Microsoft Word, čím sa mi zase množia vlastné dokumenty a hľadanie v nich sa stáva zdĺhavé. Rada by som sa vrátila k používaniu priečinka, ale akosi už nemám voči nemu takú dôveru. Doposiaľ som využívala počítač na súkromné potreby, tak som takéto problémy nemala.
Vďačne prijmem rady, prípadne skúsenosti, ktoré predsa len ešte nemám.
