Blíži sa zima a vonku je stále množstvo bezdomovcov. Nezamestnaných, čo v rámci verejnoprospešných prác čistia okolie od ohorkov, papierov a odpadkov, ktoré po sebe práve bezdomovci zanechávajú. Odpratávajú po nich kartóny, na ktorých prespávajú v neďalekom parku. V ostatnom čase sa rozprávam často práve s takýmito ľuďmi a s údivom počúvam ich osudy. A zisťujem, že nie všetci sa ocitli na okraji spoločnosti čisto vlastnou vinou. Nie vždy bol prvotným dôvodom alkoholizmus. Niekedy je až dôsledkom, ktorý im pomáha vôbec prežiť. Sú medzi nimi aj takí, ktorí zabudli na zadné dvierka, naivne verili, že socializmus je večný a teraz nemajú nič. Žiadny majetok, úspory, prišli o rodinu, príbuzní majú sami čo robiť, aby uživili seba a svoje deti. Obetavo opatrovali rodičov a nemysleli na to, že raz budú potrebovať sami opateru a zápočet odpracovaných rokov na nárok na dôchodok.
Nedávno sedel tak na lavičke starý, bielovlasý muž. Na prvý pohľad aj pôsobil slušným dojmom, tak som si chcela prisadnúť. V tej chvíli však vstal a spadli mu nohavice aj s trenírkami. Roztrhla sa mu guma a odpadla spona na opasku. Alebo podobná galiba. Bezradne sa tam vrtel doslova s holým zadkom. Okoloidúca staršia pani sa pohoršovala, ale ja som jej povedala, že to predsa musí byť strašný pocit, nemať ani ihlu a niť, ani zicherku, špagát, čokoľvek, čím by si pomohol. Tak len odvetila: „Majú čo chceli!“ Nuž nie, toto nikto nechcel. Tento bielovlasý muž určite nie. Navyše som si všimla, že ledva stojí na nohách. Nie preto, že by bol opitý, ale mal celé chodidlá úplne zdeformované.
Už vyše roka je vedľa mojej garsónky prázdny štvorizbový byt a vo vedľajšom vchode rovnako prázdna garsónka. Obyvateľov z nich vyhodili, lebo si byty neodkúpili do osobného vlastníctva, ani neplatili za ich užívanie nikomu nič. Lenže ja uvažujem, komu prináša úžitok prázdny byt, za ktorý tiež nikto neplatí. Susedia by ma možno teraz ukameňovali, ale ja by som skutočne nedbala, keby ich, aspoň na zimu, ponúkli bezdomovcom, aby vonku nepomrzli. Koľkí by sa pomestili len do týchto dvoch voľných priestorov! Pre mňa, za mňa, nech by si aj dali nejaké pivo alebo čučo, ak by inak nerobili výtržnosti a udržiavali poriadok. Aj sused, ktorého vyhodili, chodil predsa neustále pripitý, alkoholické výpary sa z neho len tak šírili a nikto neprotestoval. Kým tu bývali, bol doma a robil si čo chcel. Pravda, ak nikoho neohrozoval.
Lenže ja tu chcem písať o niečom inom.
O výzve: Berieme si späť svoju krajinu.
Odhliadnuc od politických a ekonomických pomerov, od nenásytných podvodníkov rôznych stupňov a iných nešvárov, by som sa aj ja rada cítila tu, vo svojej domovine, ako na Slovensku.
Po tom, ako sme preberali všetko od Rusov, pardon, od Sovietov, teraz ako opice v zoologickej záhrade, opakujeme všetko po Amerike.
Rusi boli aspoň bratský národ, slovanský, blízky jazykovo aj zemepisne, ale Američania sú na opačnej pologuli. Ani nie sú národ, ale potomkovia zmesí dobrodruhov, ktorí sa tam vybrali za vidinou zlata, neváhajúc pri tom olúpiť o rozľahlé prérie domorodých Indiánov a vykynožiť ich.
Čítala som vrcholné diela významných amerických spisovateľov a vážim si ich doposiaľ. Ale tie súčasné brečky, ktorých máme plné kníhkupectvá a kupujú ich aj knižnice z tých mála prostriedkov, ktoré na nákup novej literatúry dostávajú, lebo najmä čitateľky si ich žiadajú, tak tie skutočne čítať nedokážem.
Nikdy som v Amerike nebola, ani sa tam už nedostanem, ale ani po tom netúžim. Predstava o ich spôsobe života, akú som si cez literatúru, filmy, správy v televízii, z časopisov a toho, čo v súčasnosti vnímam aj u nás, vytvorila, mi evokuje prirovnanie s pozlátkou. Akoby ani nežili normálny život bežných smrteľníkov, len sa už zo zotrvačnosti stále tak hrajú, na úspešných a bezstarostných. Taký život podobný filmu. Nie nadarmo sú takí zaťažení na Hollywood.
A teraz sa to všetko importuje aj k nám, na Slovensko.
V lete boli v našom meste organizované rôzne aktivity pre deti. Keď som videla jednotlivé body programu, bolo mi z toho nanič.
Vyviesť deti detskou železnicou do prímestskej rekreačnej oblasti a potom im tam predviesť pravé rodeo!
Usporiadať súťaž o najlepšiu masku na Halloween!
A podobne.
Ako keby neboli už dosť osprostené z toho, kto vlastne nosí darčeky na Vianoce: Ježiško, Mikuláš, Dedo Mráz, Santa Claus, otecko či mamička, alebo kto vlastne?
Vnuk ma poprosil, aby som mu opísala, ako vyzeral v minulosti Valentín. Kde sa stretávali zaľúbené dvojice, čo hovoril mládenec dievčine, aké dary kupoval muž svojej milovanej. Aj on o tom potreboval niečo napísať.
Už len čakám, kedy začneme piecť moriakov na Deň vďakyvzdania a sláviť Deň nezávislosti USA.
Nie tak dávno som bola trošku hrdá, keď som po dlhšom čase zašla do Kauflandu a zistila, že pri množstve potravín boli pripevnené slovenské vlajočky. Ale keď som doma, po rozmrazení, chcela takéto kurča pripraviť, hrdosť ma prešla, keď som zistila, že je to zase podvod, lebo to bolo evidentne kurča, pre aké sa pred pár rokmi boli schopní ešte terigať naši ľudia až do Poľska vlakom, potom kus peši, aby takých dovliekli domov plný ruksak. Lebo boli lacnejšie. Figu borovú! Len boli inak naporciované. Presne tak, ako toto kúpené a prelepené našou vlajkou. Stehno, ale miesto pŕs veľká hrudná kosť. A stará, lebo priam čierna. Chuť hnusná. Čiže na pohľad rovnako veľký mrazený balík, podľa váhy lacnejšie, ale konzumovateľného mäsa podstatne menej. O kvalite ani nehovorím.
A tak som pustila fantáziu na špacírku a predstavujem si:
Čo tak vyviesť deti cez prázdniny, bývalou obľúbenou pionierskou železničkou, do prímestskej rekreačnej oblasti. Cestou im dovoliť zahrať sa na sprievodcov, výpravcov, rušňovodičov... Na lúke by ich čakalo prekvapenie. Zopár kolíb, pri každej niekoľko ovečiek, plus pastiersky pes. Deti by sa rozdelili do príslušného počtu skupín ako honelníci a súťažili by v tom, ktorá skupina skôr zaženie ovečky do košiara. Pes by im v tom mohol pomáhať. Alebo naopak: ktorej skupine by pomohol pes, bola by zo súťaže vyradená, takže niektoré deti by museli psa nejako zabaviť, aby nepomáhal. Keď by bola úloha splnená, dostali by valašku, ktorou by mohli triafať do brvna alebo fujaru a kto by sa najskôr naučil na nej vyfúkať nejaké tóny alebo by zafúkal najlepšie, dostal by body, za ktoré by získal ešte aj pravý oštiepok alebo pohár žinčice. Ako absolútneho víťaza by ho zahalili do kabanice, na hlavu mu nasadili parochňu s vrkôčikmi a širák. Odfotili by ho mobilom a táto fotografia by bola zverejnená v aktuálnych prázdninových novinách.
Nezabavili by sa deti lepšie ako pri pozeraní rodea?
Alebo:
Opäť rozdeliť deti na skupiny. Jedny by boli poobliekané ako pánčatá a posadili by ich do vyparádeného koča ťahaného koňmi, druhé by boli akože zbojníci. Spomedzi seba by si zvolili v tajných voľbách Jura Jánošíka. Pánčatá by mali ľubovoľne veľké vrece s čokoládovými dukátikmi, o ktoré by sa ich zbojníci snažili olúpiť. Keď by už vrece s dukátikmi mali, rozdali by ich ostatným, ale čosi by si nechali aj pre seba za odmenu a do vôle by si zamaškrtili. Potom by si úlohy vymenili. Z pánčat by boli zbojníci a zo zbojníkov pánčatá.
Som presvedčená, že by sa im to páčilo a dukátiky by im chutili lepšie, ako všetky tie pizze, hotdogy, hamburgery, bagety a iný humus.
Taký Halloween sa prekrýva s našimi Dušičkami. Deti by nemuseli zháňať, vláčiť a dlabať tekvice. Miesto toho by bola vypísaná súťaž na najkrajšiu výzdobu hrobu. Priniesť by mali len sviečky alebo kahančeky, podľa vlastného výberu. Potom by išli v sprievode predstaviteľa obce alebo mesta, či správcu na vychádzku do cintorína a navštívili by hroby najváženejších ľudí, akí sú tam pochovaní. Povedali im, kto bol kto, čím bol významný. Ak by to bol, povedzme, básnik, tak by zarecitovali nejakú vhodnú báseň z jeho diela. Alebo vlastnú. Na záver by mohli ozdobiť hrob ako najkrajšie vedia a zapáliť sviečky hoci aj do tvaru srdca alebo kríža. Podľa ľubovôle.
Nemuseli by ich pchať do prázdnych tekvíc a v noci sa potom báť zostať spať v izbe samé.
O tom, kto bude jednotne nosiť, na území Slovenska, darčeky pod stromček, by deti mohli rozhodnúť v internetovom hlasovaní a bolo by po probléme.
Valentína by som zrušila celkom. Obchodníci by síce boli naštvaní, lebo po úrodnom predvianočnom čase, novoročných výpredajoch, by chvíľu nemali na čo lákať zákazníkov a ťahať z nich ďalšie peniaze. Zato by som spravila poriadnu reklamu MDŽ a vysvetlila, že to nebol žiadny socialistický výmysel, ale sa zrodil po štrajku 40.000 newyorských šičiek, ktoré vyšli do ulíc, aby si vybojovali lepšie pracovné podmienky, vyššie mzdy, a pod. Na 8. marec ho ustanovila Medzinárodná konferencia žien v Kodani, nie v Moskve. Oslavy by boli parádne, možno aj ohňostroje, len o alkohole by som ešte pouvažovala alebo počas osláv nepustila mužov von.
Každý rok, v noci na 1. mája, by stavali predstavitelia obce tradičné máje pred miestne úrady, ozdobené stužkami a tradičnou fľaškou, ktorú by získal ten, kto by sa pre ňu vyšplhal a symbolicky by si z nej pripil s prítomnými na Lásku! Potom by sa všetci zúčastnení vyobjímali, pochytali za ruky, tancovali do kruhu a spievali trebárs: Láska, bože, láska, kde ťa ľudia berú... Na záver by vypustili holúbkov.
Každú druhú májovú nedeľu by som obnovila zabudnutý Deň matiek. Detičky by si vopred pripravili vymaľované srdiečka, obrázky, čokoládky so srdiečkom alebo bonboniérky v tvare srdiečka, ale so slovenským odkazom pre mamičku, žiadne I lave you!
To som sa zasnívala. Je načase sa zobudiť a ísť spať!
Len si nemôžem odpustiť jedno veľké želanie, aby sa nielen naša mládež, ale aj sami organizátori akcií za navrátenie Slovenska do vlastných rúk, naučili čo najsprávnejšie hovoriť po slovensky, zvládnuť základy gramatiky a na internete nepoužívať samé vulgarizmy, ale kultivovane sa vyjadrovať, ako sa na správnych vlastencov patrí.
Hlúpe WOW by som najradšej odstránila do odpadkového koša a už nikdy ho nepočula od nikoho. Ani od moderátoriek v slovenskej televízii. Tešiť sa môžeme tiež po slovensky, máme na to dosť výrazov.
Aby sme si rozumeli, nie som jazyková puritánka, ani expertka na slovenčinu, uznávam, že každý jazyk sa vyvíja a obohacuje preberaním slov z iných jazykov, ale všetko musí mať svoju mieru.
Preto si vážim Francúzov, ktorí sa tak snažia uchrániť vlastnú kultúrnu identitu pred cudzími vplyvmi a zachovať čistotu francúzštiny. Aj napriek tomu, že im to mnohí vyčítajú.
