Hneď ako vošla, si všimla, že Boženka sa pohybuje akýmisi čudnými, trhavými prískokmi. Odmietla si sadnúť. Keď začala rozprávať, hlava sa jej posúvala v kratučkých úsečkách, medzi ktorými vždy na okamih ustrnula.
Pripadalo jej to ako keby hovorila morzeovkou.
Boženkina nálada sa menila tak rýchlo, že sa smiala i plakala zároveň.
V očiach jej striedavo vzbĺkalo a zhasínalo zvláštne svetielko. Zrazu strhla zo seba šaty a stiahla aj pančuchy.
Užasla.
Boženkine ruky boli samá podliatina, nohy posiate žlto-zeleno-fialovými fľakmi.
„Toto mi urobil Štefan,“ – ukázala na modriny. „Keď sa dozvie, že som tu bola, zabije ma. Ale mne je to jedno. Už nechcem žiť. Pozri, vidíš, aj sem, do brucha ma dokopal. A to som bola po operácii maternice. Vidíš, ešte aj teraz mám jazvu celú zhnisanú.“
Lenže to brucho bolo úplne v poriadku, ani stopa po jazve.
„Už mi na nich nezáleží. Na nikom. Viem, že čoskoro umriem, tak som ti to prišla ukázať, aby si aspoň ty vedela pravdu.“
Možno to trvalo len minútku, dve, čo ju prestala vnímať, ale dosť na to, aby jej v krátkych sekvenciách ožili v pamäti ich niekdajšie stretnutia.
...
Elena stála v dlhom rade v závodnom bufete. Pred ňou čakala skupina montérov, ktorých bavil, sršiac vtipom, sympatický ba doslova pekný muž. Určite nemal ani tridsať rokov. V zástupe otrávených zamestnancov vyvolával pohodu a výbuchy smiechu. Celkom zabudli šomrať na pomalú obsluhu. Prestali vnímať čas.
Mladý muž si kúpil držkovú polievku, tri rožky a najväčšiu tabuľku čokolády akú mali. S gestom granda ju vzápätí venoval bucľatej bufetárke s jamkami v líčkach. Zapýrila sa pod samé kučery a obdarila ho žiarivým úsmevom.
Až po niekoľkých rokoch si Elena uvedomila, že onen šarmantný montér a Štefan sú jedna a tá istá osoba.
Keď ich s manželom pozvali na prvú návštevu, vôbec nemala chuť zoznamovať sa s ďalšími ľuďmi. Mala ich v práci plné zuby a tešila sa, že sa začíta do novej knižky, ktorú si darovala za to, že sa prinútila umyť okná.
Ale Štefan si ich prišiel vyzdvihnúť osobne.
Ohúril ju barovou skrinkou plnou toľkého tuzexového alkoholu, že by boli museli zaň obetovať minimálne jednu výplatu. V zrkadlách sa násobil kvalitný koňak, biely alkohol, talianske cinzano, šampanské, vína biele, červené ba i ružové a ku všetkému sa za sklom jagali kompletné sady krištáľových pohárov, presne podľa bontónu.
V momente sa jej zmocnila panika, lebo si rýchlo zrátala, že takéto pohostenie im sotva budú môcť odplatiť, čo bolo o to chúlostivejšie, že jej manžel bol Štefanovým nadriadeným. I keď plat nemal najhorší a občas dostal aj nejaké prémie, na takéto pohostenia nemali. Svojmu zástupcovi, teda Štefanovi, s dôverou ponechával voľnú ruku pri jednaniach s dodávateľmi. Tak ako ponechával hospodárenie s rodinným rozpočtom na ňu. Ak prišli dodávky v stanovenom termíne a patričnej kvalite, bol spokojný. Práve tak ako keď si myslel, že doma im nechýba nič. Peniaze ho nezaujímali.
Aj počas tejto návštevy mal Štefan sólo, podrobne rozoberal pracovné problémy a naznačoval nové trendy, ktorým sa budú musieť prispôsobiť. Vzhľadom na jej zamestnanie dokázala, s určitým vypätím, jeho rozprávanie sledovať a občas trochu nafilmovať záujem, ale chuderka Boženka, ktorá nebola zamestnaná, vypadla z hry a tak len meravo sedela a chvíľami zaklipkala očami, azda aby nezaspala. Aspoň tak si vysvetľovala jej mlčanie. Začala sa hnevať na chlapov, že nedokážu zmeniť tému, aby sa mohli do rozhovoru zapojiť aj ony dve, preto sa rozhodla zakročiť sama.
Skusmo vyberala námety a keď sa už-už zdalo, že sa Boženka chytí, Štefan ju zakaždým prerušil:
„Počkaj, maminka, ja to poviem! To bolo inak...“
A začal zoširoka hovoriť.
Mala chuť hodiť do neho brúsený pohár alebo mu črepom podrezať hrdlo. Miesto toho sa radšej povzbudivo usmiala a vyzvala Boženku, aby pokračovala.
Vražedné chúťky sú asi nákazlivé, lebo vzápätí ich dostal Štefan. Priam to medzi nimi iskrilo.
Hroziacu drámu vyriešila Boženka. V trápnom tichu, ktoré zavládlo, sa nečakane zdvihla a vyšla na balkón.
Keď sa dlho nevracala dnu, nechala chlapov vyrečniť sa a vyšla za ňou.
Naskytol sa jej pohľad na vysvietené nočné mesto.
„Máte krásny výhľad,“ – povedala uznanlivo Boženke.
Tá však nereagovala. Ani nemohla, lebo usedavo plakala.
Chlácholivo ju objala a čakala kým sa utíši. Beztak nechápala jej správanie.
„Štefan mal druhú,“ – vyhŕklo z nej po chvíli.
„Viete koľko toho ľudia natárajú?“ – ešte si vykali.
„Dostávala som anonymné listy.“
„Tie je najlepšie zahodiť.“
„Riešili to aj na závodnom výbore. Takú hanbu som musela prežiť. Cudzí ľudia sa hrabali v našom súkromí.“
„To predsa muselo byť už dávno.“
„No, dvojčatá boli ešte malé. Bývali sme u svokry. Od začiatku ma nenávidela.“
„Prečo?“
„Lebo som bola z luteránskej rodiny a oni katolíci.“
„To nie je dôvod na nenávisť. Či katolíkov neučia, že majú milovať blížneho svojho...“
„Kým žil svokor, tak sa to dalo vydržať, ale potom ma aj bila. Deťom ani obyčajnú mrkvu zo záhrady nedožičila. Len keď prišiel Štefan domov, tak si netrúfala. Vtedy chodil ešte na montáže. Čakávala som na neho ako na vykúpenie. Vždy sa ma zastal. Doprial mi, aby som si odpočinula od detí. Bol sladký ako med. Keď som sa o tej druhej dozvedela, bolo to ako keby do mňa udrel hrom. Práve tú faloš mu neviem odpustiť...“
Elena celý čas trpezlivo počúvala, nezmohla sa na slovo, len si uvedomovala, že si Boženka z nej spravila bútľavú vŕbu.
„Sľúbil, že to skončí,“ pokračovala. „Keď dostal tento byt dohodli sme sa, že zostaneme spolu kvôli deťom. Naozaj som sa snažila na jeho neveru zabudnúť. Istý čas sa zdalo, že všetko bude v poriadku. Štefan drel ako kôň, lebo trval na tom aby som bola s dvojičkami doma. Bol by nám najradšej zniesol aj modré z neba. Cestou z práce vždy nakúpil sladkosti, hračky, aj kvety pre mňa, až som mu začala vyčítať, že zbytočne utráca, ale on len mávol bezstarostne rukou, neboj sa, maminka, ja sa o vás postarám...
Až raz prišla ona. Taká blonďavá kučeravá buchta, dozvedela som sa, že predáva v závodnom bufete. Práve som chystala obed, deti spali, keď zazvonila. Oprela sa o zárubňu, lebo dnu som ju nepustila a vyhlásila, že sa Štefana nikdy nevzdá, má rád ju a so mnou žije len z ľútosti...
Vysotila som ju z dverí hoci bola silnejšia ako ja, taký hnev ma ovládol, priam sa mi zatemnil rozum. Navliekla som si čierne šaty, prebudila deti. Aj tie som poobliekala do sviatočného, pozatvárala všetky okná a naplno pustila plyn. Vierka nič nechápala, hrala sa s v postieľke bábikou, ale Števko akosi vycítil, že čosi nie je v poriadku. Aj taká nepríčetná som postrehla v jeho očkách hrozný strach a v poslednej chvíli som ho strhla zo stola keď chcel vyskočiť z okna. Viete si to predstaviť? Z jedenásteho poschodia! To ma priviedlo k rozumu, zatvorila som horáky a poriadne vyvetrala. Potom ma zmohla taká únava, že som zaspala v tých čiernych šatách, držiac obe deti pevne pritúlené k sebe.
Tak nás našiel Štefan.
Samozrejme, že všetko zo mňa vytiahol. Veľmi sa hneval na tú ženskú, vraj ho vydiera. Prisahal, že s ňou dávno skončil. Ale ja som mu už viac nedokázala veriť.“
Keď sa konečne vrátili do obývačky Štefan hneď pochopil o čom bola na balkóne reč, aj keď muži koňak medzi tým dopili do dna.
„Maminka,“ zvolal pateticky, „kedy sa konečne dokážeš cez to preniesť? Veď aj vrah, keď si odpyká trest, dostane šancu začať odznova. To len ja nebudem mať nikdy odpustené?“
Ich vzájomné návštevy sa stávali časom akýmsi stereotypným, povinným rituálom. Neodmysliteľnými sa stávali čoraz drahšie kytice i ponúkané pohostenie. Končili sa až prázdnou fľašou kvalitného alkoholu, po ktorej bolo obom mužom zle, takže po poslednom pozdrave a zatvorení dverí už mali celkom iné, akútne problémy.
K nim prichádzala Boženka vždy v nových šatách, ale nemala práve najlepší vkus. Preferovala pochmúrne akoby špinavé odtiene a strihy bez fantázie. Z času na čas sa jej zablysol na hrdle, rukách, zápästí či v ušiach nový šperk, kým Elena si spichla čosi módne na staručkej singerke zdedenej po starej mame a prizdobila lacnou bižutériou.
Onedlho im ukázala novú kufríkovú veritasku, ktorú Štefan musel vyhrabať spod zeme, inde sa totiž nedala zohnať. Ale šiť sa na nej naučil sám, keď vyrábal umelé diery a prišíval deťom záplaty na nové tuzexové rifle. Bol vtedy taký módny trend.
Zase bol rad na nich, aby Martanovcov pozvali.
Sotva ich privítali, usadili a vložili kyticu do vázy, Boženka okamžite spustila:
„Keby ste vedeli, aká som chorá!“
Deti sa na to už vopred tešili, lebo uzatvárali stávky, či ten slogan použije alebo nie. Zvyčajne vyhrali všetky, lebo tipovali správne a potom sa hrali na sudcov. Kým vyniesli rozsudok komu pripadne výhra, mali od nich pokoj.
Boženka lamentovala dovtedy, kým ju Štefan nezahriakol. Potom už mlčala, lebo inú tému na rozhovor nemala.
Keď im návštevy vracali, čoraz častejšie zostávala ležať v pyžame na gauči, prikrytá paplónom po bradu. A Štefan preberal na seba úlohu hostiteľa v plnom rozsahu.
Raz Boženka nesmelo naznačila záujem o pár nahrávok ich dlhotrvajúcich platní. Štefan hneď prifrčal s najnovším typom magnetofónu a nahral jej na kazety kompletne celú zbierku. Neušlo jej, že zostávali u nich pohodené na polici a zapadajú prachom.
Skusmo jej začala nosiť knižky a časopisy. Vracala ich neprečítané, s výhovorkou na slabé oči, ale okuliare si nemienila dať predpísať, že ich nepotrebuje. Čo bola pri jej spôsobe života, akému sa čoraz viac poddávala, skutočne pravda. Okrem spestrovania repertoáru svojich zdravotných ťažkostí už nerobila takmer nič, nanajvýš ak čítala príbalové letáky a nachádzala na sebe všetky možné vedľajšie účinky liekov, aj také, ktoré sa mohli predpokladať tak u jedného zo stotisíc užívateľov.
Tak časom, po návrate zo zamestnania i z početných služobných ciest, preberal na seba Štefan aj domáce práce a vodil Boženku od jedného špecialistovi k druhému. Keď sa jej však zdravotný stav nezlepšoval, skôr naopak, stále bol horší a horší, začal viesť s lekármi permanentný boj, od úplatkov prechádzal k vyhrážkam, až sa o Boženku už nechcel starať žiadny. Ani nemali dôvod, lebo nevedeli zistiť konkrétnu príčinu ťažkostí, na ktoré sa sťažovala.
Ale Štefan sa nedal len tak odbiť a riešil veci po svojom. Keď začala Boženka tvrdiť, že nemôže vôbec vychádzať z domu lebo stráca orientáciu a má závraty, vykašlal sa na odborníkov a ich diagnózy, kúpil jej striebornú vychádzkovú paličku a zaplatil ju z vlastného vrecka.
Na najbližšie Boženkine narodeniny vytiahol Elenu aj s manželom na balkón a vyzval, aby sa pozreli dolu. Nahli sa, ale čo už sa dá vidieť z jedenásteho poschodia na panelákovom sídlisku? Chodník, kúsok trávy, hrajúce sa deti a parkujúce autá. Pochopili, až keď s neskrývanou hrdosťou ukázal na nablýskané červené auto, ktoré práve priviezol Boženke k narodeninám. Keď už nemôže chodiť von, tak ju bude voziť za mesto, lebo jej chýba príroda a potrebuje čerstvý vzduch, vysvetľoval. Oni, zo desať minút, zo zdvorilosti híkali. Vlastné auto vtedy ešte nemali.
Odvtedy sa zastavili každý voľný deň, ešte len prežúvali posledné hlty sviatočných obedov. Vozili ich len tak, bez cieľa, celé hodiny a Elena si neustále uvedomovala koľko zaujímavejších činností musí kvôli týmto nezmyselným jazdám oželieť. Aj jej manžel už zatínal zuby, ale Martanovcov nemohli predsa uraziť.
Štefan bol za volantom nervózny, Boženka ochromená hrôzou, v každej zákrute vrieskala a keď musel náhle pribrzdiť, okamžite kolabovala a chytala sa za srdce.
Tak sa prestali na voľné dni tešiť.
Jednu nedeľu pre nich neprišli. Hneď ako po obede dala do poriadku kuchyňu, s úľavou siahla po dlho odkladanej rozčítanej knihe a manžel zaľahol na gauč s diaľkovým ovládačom v ruke, s fľašou piva na konferenčnom stolíku a pozeral akýsi športový prenos. Obaja boli vo svojom živle.
Ešte nestačila ani nalistovať stranu, na ktorej mala vloženú záložku, keď pribehli dvojičky s naliehavým odkazom, aby k nim rýchlo prišla, lebo s maminkou je veľmi zle.
Potlačila vzdych a išla s nimi. Čo iné jej zostávalo?
Boženka sedela na gauči opretá o pätnásť podhlavníkov a Štefan ju z detskej fľašky s cumlíkom kŕmil hovädzím vývarom. Bol celý bez seba, lebo doktorka, ktorá mala službu na pohotovosti, bola nejaká hlúpa hus, lebo nezistila nič závažné, hoci aj diletant musel vidieť, že maminka je na pokraji hrobu, ak nie priam na jeho dne.
Elenin príchod zapôsobil priam zázračne. Vôbec netušila, že má také liečiteľské schopnosti. Mohla sa stať vychýrenou šarlatánkou a zariadiť si život celkom inak.
Boženka razom vyskočila na ochrnuté nohy, vybehla z obývačky a vrátila sa s veľkou obálkou. Šmarila ju na paplón tak razantne, že sa jej obsah vysypal.
„Pozri, čo Štefan fotí! Polonahé dievčatá! A skrýva to predo mnou v tajnej skrýši. Myslí si, že o nej neviem, ale veľmi sa mýli. Ja viem všetko. Dostávam telefonické informácie o každom jeho kroku. O tom, s kým vysedáva pri kávičke, s kým sa vodí po parku. Viem aj to, že má nemanželské decko. Je to chlapec, videli ho kupovať si zmrzlinu. Neviem, ako sa mu to podarilo, lebo doma sa už dávno na nič nezmôže. Ale bodaj by mohol, keď si užíva inde!
Štefan, našťastie, prezieravo vykázal deti z izby. Elena videla, že zúri ako vydráždený býk. V tej chvíli bol schopný Boženku samou láskou zadusiť.
Napokon sa ukázalo, že tie dievčatá v bikinách boli Vierkine spolužiačky na termálnom kúpalisku.
Na to, že Boženka začala podozrievať už aj ju, prišla nedávno. Dovtedy ju také čosi ani vo sne nenapadlo.
Práve si dávala mokré obklady na srdce, lebo Števko meškal domov celých osem minút. Už mala vidiny všetkých katastrof, ktoré ho postihli.
„Upokoj sa! Myslím, že je u kamaráta.“
„Odkiaľ to vieš?“
„Chvíľu pred tým, ako som prišla, od nás odišiel.“
„Načo bol u teba?“
„Chcel nahrať platne nejakej novej skupiny. Spomínal, že ich musí ísť vrátiť.“
„Ani slovkom nespomenul, že si berie dovolenku...“
Hneď jej bolo všetko jasné.
„Boženka, nehovorím predsa o Štefanovi, ale o Števkovi,“ – opovážila sa zdvihnúť hlas o pol tónu vyššie.
Blížili sa Vianoce, piekla medovníky, keď zazvonil telefón. Volal Štefan, z nemocnice. Zo žeriavu spadla presne na jeho hlavu nejaká skrutka či čosi podobné. Našťastie ju mal takú tvrdú, že sa mu nič vážne nestalo. Ale pre každý prípad spísali záznam o úraze a zavolali húkačku. Hlavu mu zröntgenovali, obviazali a nechali si ho pozorovanie.
„Prosím ťa, zájdi k nám a priprav Boženku na to, že dnes neprídem domov! Vieš aká je. O siedmej jej zavolám sám.“
Doma boli len dvojčatá. Bavili sa tým, že strihali a lepili farebné retiazky na stromček.
Maminku už odviezla sanitka na pohotovosť.
Natoľko ju znepokojilo Štefanovo meškanie, že jej začal chladnúť palec na pravej nohe.
Vysvetlila ako najpokojnejšie vedela, že otecko musel zostať v nemocnici, ale nič vážne sa mu nestalo, nebude tam dlhšie ako jeden -dva dni.
Ich reakcia bola horšia ako očakávala. Padli si do náručia a spustili taký rev, že nebolo počuť ani tryskáč, ktorý práve preletel ponad ich vežiak a odlomil televíznu anténu.
„Maminka zomiera, teraz aj ocko!!! Čo s nami budeééé???“
Dvojčatá sa podarilo zvládnuť, ale Boženku nie.
Zuby jej cvakali tak silno, že keď Štefan zavolal, nedostala zo seba ani hlásku.
Musela mu sľúbiť, že u nich prenocuje a on ráno na vizite požiada, aby ho prepustili domov.
Na Štefana ich nepozvali. Prvýkrát po rokoch. A tak sa rozhodli porušiť zavedené pravidlá a vybrali sa mu poblahoželať spontánne.
Už vo výťahu počuli krik a vulgárne nadávky. Váhali, či zazvoniť alebo odísť, ale Štefan nielenže mal meniny, navyše bol aj maród, tak sa patrilo prejaviť záujem o jeho zdravotný stav.
Otvoril osobne, ešte s obväzom na hlave. Zrejme naň zabudol. Keď ich uvidel vo dverách s kyticou, vlasy sa mu zježili tak, že mu vzápätí spadol sám.
Boženka stála na chodbe kompletne vychystaná na Sibír. V jednej ruke držala kufor a v druhej paličku. Tápala ako slepá.
Z detskej izby vykúkali vydesené deti. Štefan ich surovo vsotil dnu, až zabrzdili nárazom o stenu a zaplesol za nimi dvere.
„Idem preč,“ – oznámila im Boženka s úškľabkom. Z kútikov úst jej tiekli sliny. „Štefan ma zbil. On ma bije hocikedy. To ste nevedeli, že?“
„Choď doboha, hlupaňa!“ – zreval Štefan. „Za prvým rohom sa aj tak stratíš!“
Tak aj toto bol ten dojemne sa starajúci muž, ktorý jej neraz dvíhal adrenalín, ako Boženku ustavične teatrálne objímal, keď sa Elena náhodou pustila s mužmi do polemiky a neprestával vzdávať vďaku nebesiam za šťastie, že má takú ženu akú má.
Takto dopadla ich posledná návšteva.
Z času na čas ho vídavala v nákupnom stredisku. Zostarnutého, zhrubnutého, neustále upachteného pod ťarchou ťažkotonážnych nákupov.
Pozdravil, ale nič viac.
Koncom jari stretla Vierku. Práve promovala. V náručí sa snažila udržať asi tristopäťdesiat karafiátov, samozrejme od otca! Aj tak jej stále padali.
Pomáhala jej ich zbierať a pri tom sa dozvedela, že kúpili na vidieku pozemok a pustili sa do stavby rodinného sídla, lebo maminka potrebuje pokoj a stálu opateru. Plánujú sedemnásť izieb, štyri kúpeľne a bazén s pravým piešťanským bahnom. V suteréne má byť kompletné rehabilitačné zariadenie a príručná nemocnica. Márnicu nespomenula. Ani urnový háj. Asi zabudla.
Prešlo niekoľko rokov, keď objavila na neurológii Boženku. Sedela sama v prázdnej čakárni, na kolenách mala položenú zdravotnú kartu a bezradne sa obzerala. Bolo po ordinačných hodinách, tak jej nedalo, aby sa jej neprihovorila:
„Čo tu robíš, Boženka?“
Chvíľočku klipkala očami ako keby ju nepoznala, ale vzápätí sa do nej kŕčovito zakvačila.
„Niekde ma poslali, ale zabudla som kde a neviem trafiť domov. Som hladná a smädná a treba mi pišať...“
Mali to po ceste, tak ju doviedla k ním, ale nespoznala už dom, do ktorého roky chodievali a vycikala sa v kuchyni do smetného koša.
Kým pili kávu, ukazovala Elene nálezy v karte a trvala na tom, aby jej latinské výrazy preložila.
Vytiahla teda slovník, ale čoskoro si musela začať vymýšľať. Nálezy potvrdzovali vážne organické poškodenie mozgu, Alzheimerovu chorobu, atď.
Konečne diagnózy, ktoré by jej mohli zdvihnúť sebavedomie!
„Vierka je v nemocnici,“ – vypúlila zahmlené oči.
„Čo jej je?“
„Neviem,“ – odvetila ľahostajne.
„Kde leží?“
„Ani to neviem.“
„Nebola si ju navštíviť?“
„Ako by som mohla!“
„Prečo?“
„Veď by som umrela, keby som ju tam videla. Dostala by som porážku, ako nedávno moja sestra.“
Tá sestra bola už dobrých dvanásť rokov mŕtva!
„Boženka, každému z nás niekto zomrel,“ – chlácholila ju.
„Ale ja nechcem!“
“Kto chodí za Vierkou?“ – snažila sa odpútať jej pozornosť od smrti. Dosť ju mátala celý život.
„Štefan. Kto iný? Každý deň. Aj Števko občas zájde.“
Odviedla ju domov a mala intenzívny pocit, že sa vrátila o pár desaťročí späť do minulosti. Opäť sa ocitla v známom prostredí. Všetko bolo do najmenšieho detailu také ako kedysi. Ako keby sa tam bol zastavil čas.
O pár dní videla Štefana v potravinách s nosom zaboreným hlboko medzi cestovinami. Nákupný vozík mal už kopcom naložený, ale stále ešte čo-to dokladal. Mala chuť mu pritlačiť ešte jeden.
„Štefan,“ oslovila ho. „Rada by som sa s tebou chvíľočku porozprávala.“
„Tak hovor!“ vyzval ju a neprestával vyberať fliačky, mušle, kolienka, niťovky, špagety, z každého druhu aspoň dvanásť balení.
Ak niečo neznáša, tak sú to rozhovory v obchodoch, medzi regálmi. Ale inú možnosť jej nedal.
„Vieš čo je s Boženkou?“
„Viem.“
„Všetko?“
„Všetko.“
„Od koho?“
„Rozprával som sa s lekármi.“
„Prosím ťa, buď k nej trpezlivý, už je to vážne!“
„A čo iné mi zostáva?“
Pokrčil ramenami a trpko dodal: „Všetko sa na mňa sype. U Vierky sa až teraz prejavila juvenilná cukrovka. Trikrát denne si musí pichať inzulín...“
Vôbec by ju neprekvapilo, keby si ho musela pichať deväťkrát.
Štefan už chcel odísť, ale z náhleho popudu ho zadržala: „Musím ti konečne povedať, že ja sa vôbec nehnevám, že si tie naše stretávania prerušil. Skôr naopak. Vedela som, že to musí skončiť, ale ty jediný z nás si mal na to odvahu...“
Myslela, že mu tým zalichotí, ale Štefan na ňu pozrel smutným, vyhasnutým pohľadom a nemo prikývol.
Pozerala za ním, ako sa vzďaľuje po namoknutom chodníku zapadanom hnijúcim lístím, podchvíľou dvíhal veci, ktoré mu padali z tašiek a vkladal ich späť, až kým ho nepohltila hustá jesenná hmla.
Zrazu jej bolo všetkého veľmi ľúto.
A teraz je Boženka tu.
Prišla sama, len bohvie ako trafila. A ona počúva to jej „ti-ti-ti-tá-tá-tá-ti-ti-tá...“
„Štefan ma týra. Zamyká ma. Keď nie je doma, odpája telefón. Mobil mi skrýva. Ani záchranku by som si nemohla zavolať, keby som potrebovala. A schválne mi kazí televízor, aby som ani ten nemohla pozerať. Vlastne som prišla poprosiť tvojho manžela, či by sa mi naň neprišiel pozrieť. Zo Štefana sa stal veľký podnikateľ, má samé mladé sekretárky. Zarába kopu peňazí, ale mne nedá ani cent. Žijem len zo svojho dôchodku. Vieš, koľkokrát som hladná? Ale prešla som mu cez rozum, aj tak mám ukrytých 10 000 eur, o ktorých nevie. Pre každý prípad.
A stále klame. Ako za mlada. Aj nedávno mi povedal, že ide dať opraviť auto. Prosím ťa, on? Veď má osobného šoféra! Tak sa ponáhľal, že zabudol vypnúť telefón. Obvolala som všetky servisy, ale ani v jednom nebol. Všade mi povedali, že ho nepoznajú. Tak potom kde bol? Ani vo firme mi to nechceli povedať...“
„Ukázala si tie modriny lekárke?“ – prerušila jej monológ.
„Nie. Ani jej ich neukážem. Štefan ju musel poriadne podplatiť. Minule ma poslala na psychiatriu, predstav si, mňa, medzi takých, veď vieš! Môžeš si myslieť ako mi bolo. Našťastie prišiel jeden mladý internista, tomu som sa posťažovala ako sa ma chcú zbaviť. To bol dobrý doktor. Hneď mi povedal, že tam nepatrím. Chytil ma za ruku, zavolal sestričku aby odomkla a pustil ma domov.“
„Samu?“
„Ale nie. Bol tam Štefan.“
„Odkiaľ vedel, že ťa internista pustí?“
„To neviem.“
„A čo deti?“
„Deti! Pch! Sú spolčené s otcom proti mne. Klamú, že som odpadla v záhrade, keď som chcela plieť. Štefan sa vraj veľmi zľakol, privolal na pomoc susedov a odvliekli ma do auta. Môžeš si predstaviť, ako so mnou narábali, keď takto vyzerám! Ako so sviňou pri zakáľačke. Počula som, ako ktosi prikazoval, aby ma zdvihli vyššie, lebo mi môžu poraniť chrbticu.“
„Na polícii si nebola?“
„Nie. Ešte nie. Ale chystám sa, len čo sa mi podarí znovu ujsť. Zatiaľ vieš pravdu len ty. Ale, preboha ťa prosím, nepovedz nikomu, že som tu bola! Prisahaj!“
Na druhý deň opäť videla Štefana. Tento krát bol sklonený nad mraziacim boxom a vyberal chladené kurčatá. Mal ich už vo vozíku prinajmenšom tridsať a ešte obzeral ďalšie.
Ocitla sa pred neriešiteľnou dilemou:
Má právo hovoriť?
Má právo mlčať?
Keďže ju nevedela vyriešiť, radšej vyšla nebadane z obchodu naprázdno, skôr ako by ju mohol zbadať.
