Stará mama Julianna
Hodnotenia ľudí, situácií, vzťahov a vnímania sveta boli na môj vkus zväčša dosť jednostranné, niekedy trochu radikálne. Mala sklony rýchlo sa nadchnúť človekom, ktorého spoznala, ale zakrátko ho aj znechutene zavrhnúť. Väčšinou definitívne.
Napriek tomu si čoraz viac uvedomujem, že k môjmu zakoreneniu sa do doby, ktorú žijem, prispela neoceniteľným vkladom.
Tak som sa postupne dozvedala, že sa stará mama narodila v Ácsi a pochádzala z pomerne zámožnej gazdovskej rodiny.
Za slobodna sa volala Alföldy Julianna, čo v preklade znamená Dolnozemská. Priezvisko, že maďarskejšie ani nemôže byť.
Mala údajne aj nejaké naduté sestry, ktoré jazdievali kočom po vlastných poliach a viniciach, ale tie boli také rozľahlé, že nikdy nedošli na ich koniec.
Neviem, koľko mala v skutočnosti súrodencov, ako nikto nevie koľko sama neskôr porodila detí.
Ács tých čias si predstavujem taký, ako som si zachovala v pamäti maďarský vidiek, keď sme ho v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia prešli, cestou na dovolenku do vtedajšej Juhoslávie, prakticky od severu na juh celý.
Dedín pomenej, viac samostatných zhlukov hospodárskych budov okolo obytného centra. Uprostred dvory s hlbokými jamami, akýmisi korytami plnými blata, v ktorom sa spokojne vyvaľovali ošípané. Popri nich si vykračovala a zobkala početne zastúpená hydina.
Tak sa ani nečudujem starej mame, že sa jej taký život nepozdával a keď sa kvôli nej postrelili dvaja nejakí miestni mládenci, tak ušla do mesta.
Lebo stará mama bola pekná, ako celé príbuzenstvo mojej mamy vôbec. Aj ako starú ženu si ju takúto pamätám. Hoci je zvláštne, že ak si viem predstaviť tváre kohokoľvek, práve tvár starej mamy Julianny si vybaviť nedokážem Aj sa neraz snažím, ale nikdy sa mi to ani letmo nepodarí. Ak už veľmi chcem, musím si pomôcť jednou malou, zažltnutou fotografiou. Mám aj jej svadobnú, ale na tej je pre mňa celkom neznáma žena. A ešte neznámejší muž, pretože som ho nikdy v živote nevidela.
V rodine mojej mamy sa pre pekné dievčatá strieľalo viac razy, ale o tom inokedy.
Mladučká Julianna teda z Ácsu jedného dňa ušla tak, ako sa deje v rozprávkach, teda kam ju oči viedli. Až ju doviedli do terajšieho slovenského Komárna, ktoré tvorilo s maďarským Komáromom ešte jedno mesto, ktoré rozdeľoval len Dunaj a chodilo sa z jedného jeho brehu na druhý po dlhom moste, ktorý ich spája doposiaľ.
Ak mám správne informácie, v súčasnosti medzi nimi funguje aj mestská doprava alebo podobné spojenie. Už si to nemôžem ísť overiť a prácne študovať si takýto detail sa mi nechce, lebo to nie je v tomto príbehu podstatné.
V Komárne sa dostala do istej rodiny, ktorá ju prijala ako pestúnku k dcérke. Táto rodina sa časom presídlila do Viedne a Julianna s ňou. Ocitla sa tak v európskom veľkomeste a významnom centre kultúry.
Nie, nestala sa z nej kabaretná umelkyňa ani speváčka, len sa z času na čas dostala na trh, keď ju poslali niečo nakúpiť. Po nemecky som však od nej počula jedinú vetu, ktorú zrejme pochytila práve na tom trhu a často ju pred nami po rokoch so smiechom opakovala.
Znela asi takto: „Kafen, maró, šonen paradajs!“
Význam chápem, ale či je aj gramaticky napísaná správne netuším. Tiež sa teraz nemienim už zdržiavať štúdiom nemčiny.
Na trhu sa však stala dôležitejšia udalosť. Vídavala tam muža, fešáka, rovného ako línia, tak sa jej zapáčil. Aj jemu Julianna padla do oka, tak ju istého dňa oslovil.
Moja mama hodnotila ľudí takto zjednodušene, podľa vonkajšieho vzhľadu, stále. Jej kritériami boli výrazy: šlank, štramm, šik, fest, echt, drek, a podobné. Píšem foneticky, ako som to v detstve vnímala.
Kto sa raz do nejakej takejto kategórie v očiach mojej mamy dostal, nemával šancu preskupiť sa do inej.
Ani mama neovládala nemčinu obzvlášť dokonale, ako napokon žiadnu inú reč, lebo nemala práve pre jazyky nadanie, pre ťažkú slovenskú gramatiku už obzvlášť nie. Tak sme jej zvykli radiť, že ak mäkké „i“ a ypsilon napíše opačne ako zvykne, tak to bude určite správne.
Ale musí sa jej uznať, že sa naučila vyslovovať „ch“, čo iní z jej príbuzenskej vetvy nie. Dokonca si ho obľúbila natoľko, že ho používala aj tam, kde nemusela.
Takže starého otca, jej budúceho otca, opisovala ako štramáka, ktorý bol rovný ako línia. Toto zdvojenie patričného vzhľadu znamenalo, že bol neodolateľný a tým aj ideálna partia pre Juliannu.
Starý otec bol katolík, Julianna kalvínka, tak prestúpila na katolícku vieru, ako sa patrilo.
Aj sa konala svadba a po nej neviem aká veľká hostina. Možno celkom skromná, ale asi predsa bolo pozvaných viac hostí, lebo ich hodovanie narušila malá nepríjemnosť. Do otvoreného prízemného okna zrejme pivničného bytu, lebo bolo takmer na úrovni chodníka, strčil hlávku nejaký chlapček a spýtal sa:
„Papa, a mňa nepozvete?“
Tak sa Julianna stala v deň sobáša hneď aj nečakane matkou.
Vysvitlo totiž, že starý otec mal nejaké techtle-mechtle so známou miestnou prostitútkou, ktorá ale umrela medzičasom na tuberkulózu.
Keď sa to dojatá nevesta dozvedela, tak sa polosiroty ujala.
Stal sa z neho Józsi I. mladší, lebo neskôr sa narodil aj Józsi II. mladší. Už legitímny. Obaja pomenovaní na počesť svojho otca Józsiho staršieho.
Tohto Józsiho I. mladšieho som nepoznala, ani o ňom nič nevedela. Až po rokoch vysvitlo, že po celý čas žil aj on v Komárne a bol kominár. Neviem, ako sa to podarilo predo mnou ututlať, keď som takmer vždy všetko vysnorila.
Aj by sa im bolo vraj žilo dobre. Starý otec bol zručný obuvník, mal vlastnú dielňu, učňov aj tovarišov. Hlavným zdrojom jeho príjmov boli zákazky z verejného domu, v ktorom vyše sto slečien poskytovalo svoje služby lodníkom plaviacim sa po Dunaji. A tie potrebovali k tomu aj elegantné topánky. Učni a tovariši starého otca ich tam nosili celé kufre.
Stará mama Julianna zatiaľ rodila, kojila a dbala, aby jej potomstvo bolo sýte.
Pritom bola extrémne pedantná, aspoň podľa kritérií mojej mamy na poriadkumilovnosť. Pre mňa je to totiž dosť diskutabilná téma.
Takže jedinú izbu, v ktorej ich bolo čoraz viac, ráno poupratovala, poskladala železné postele do radu, aby nezavadzali počas dennej prevádzky.
Vzniknuté voľné miesto odprašnila, zbavila nánosov blata a pustila sa do varenia. Spočiatku v hrncoch, neskôr v čoraz väčších kotloch. Na spoločnom dvore so susedmi chovali vždy nejaké prasiatko, takže v kôlni stále viseli aj klobásky, šunka, slanina, i masti bolo dosť. Vtedy bola masť základ.
Problém je v tom, že sa nikdy nikto z celej rodiny nedorátal presne, koľko detí a ako pribúdalo. Niektoré sa dožili pomerne vysokého veku, iné len stredného a niekoľko menších poumieralo krátko po narodení, alebo dokonca aj mŕtve. Teda ich bolo toľko súrodencov, koľkých si zapamätali. Predo mnou síce stará mama spomínala aj nejaké dvojčatá, ale tie si okrem nej nepamätal nik. Tento môj údaj nebrali dospelí vážne, tak ich nezapočítavali.
Sami nemohli s určitosťou tvrdiť nič, lebo kým stará mama v izbe rodila, museli na dvore pozorne sledovať kedy priletí bocian. Privolaná pôrodná babica stačila dohliadať aj na priebeh pôrodu, aj na to, aby deti nevbehli predčasne dnu reklamovať, že bocian zase nepriletel, lebo žiadneho nevideli.
Keď ich vpustila, stará mama už ležala v posteli tak, ako sa zvykla ukladať k spánku, v nočnej košeli a vedľa nej bolo alebo nebolo v perinke zavinuté aj nové dieťa.
Lenže história nelení. Vypukla prvá svetová vojna a starý otec musel narukovať. Rovno do prvých bojových línií, kde sa bojovalo na bodáky.
Moja mama pribudla práve v tomto roku.
Starý otec sa z vojny vrátil zdravý, bez vážnejšieho zranenia, aj sa ujal otcovskej starostlivosti a vrátil sa do dielne, ale bol akýsi čudný. Údajne strašne nervózny, len behal ako zmyslov zbavený a stále čosi hľadal, len si nevedel spomenúť čo.
V tomto bode rozprávania ma prepadali hrôzostrašné predstavy živých ľudí, ktorí si museli navzájom pichať do brucha, do hlavy, aj iných častí tela celkom zblízka ostré, dlhé, primitívne zbrane, oveľa väčšie ako nože, tiekli im pritom črevá alebo mozgy, prúdy čerstvej krvi a pritom si hľadieť priamo do očí.
V detstve som nemohla kvôli tomu neraz zaspať, postupne som si však zvykla, lebo mama svoje rozprávania opakovala často, ale úplnú imunitu som nikdy nezískala.
Možno aj toto bol jeden z dôvodov, že zo mňa vyrástla nočná sova a zostalo mi to doposiaľ.
Celý život tak mám traumu a vzpieram sa, ak zo mňa chce niekto násilím spraviť škovránka.
Záhadné správanie starého otca sa vysvetlilo až po čase, keď ho raz z ulice vtiahli kamaráti do krčmy a objednali rum.
Pred vojnou starý otec údajne nepil, ale rum bolo presne to, čo potreboval, hľadal, len zaboha nevedel, čo to má byť. V predných líniách ho mali neustále plné poľné fľaše, aby dokázali realizovať tie moje desivé vidiny aj v praxi. Vtedy sa mu nejako zamutoval do génov
Starý otec odvtedy už bez rumu nedokázal žiť a všetko postupne išlo dolu vodou. Remeslo, dielňa aj rodina.
Okrem toho, že bol štramák a rovný ako línia, nosieval na vychádzky aj paličku, tak ako to v tých časoch bývalo neodmysliteľným doplnkom pánskeho oblečenia.
Rodina sa po jeho návrate z frontu tak opäť zväčšila. Keďže stále bývali len v tej jednej izbe, síce veľkej, ale predsa, tak sa na noc rozkladal aj väčší počet postelí, len v nich museli už spávať aj po dvoch. V minulosti bolo spoločné spanie bežné, aj keď nie práve najpohodlnejšie, len sa na pohodlné spanie nepotrpelo ešte tak ako neskôr.
Z dvora viedli brány do dvoch bočných uličiek.
Čím sa starý otec dlhšie zdržiaval v krčme, tým rovnejší sa z nej vracal. Ale keď stará mama a deti zistili, že čím je opitejší, tým je besnejší, len krúti v ruke paličku, začali držať stráž. Striedali sa vždy dve deti, každé v jednej bráne. Ak zbadali otca vracať sa spoza jedného rohu ulice a krútiť paličkou, tak utekali všetci druhou bránou do bezpečia. Len moju mamu v panike zabúdali doma. Jej starý otec síce ktovie prečo neublížil, ale pre istotu sa ukryla pod posteľ.
Raz takto pozorovala spopod postele starého otca ako sa rozhliada po izbe a šomre:
„Aha, sú Vianoce! Aj stromček je. Ale doma nikto...“
A zreval:
„Nikto tu nie?“
Vtedy sa mama ozvala ustrašene:
„Papa, ja som tu.“
„Kde si?“
„Pod posteľou.“
„Tak poď von, neboj sa, moja!“
Mama vyliezla, starý otec ju k sebe privinul, pohladil po vláskoch a zrazu prudko odstrčil.
Otvoril okno na dvor dokorán, kopol do ozdobeného stromčeka až vyletel na dvor aj so sviečkami.
Potom chodil domov čoraz zriedkavejšie, ale deti dorastali.
Jedného dňa sa vrátil nečakane, schmatol v amoku nôž a bol by starú mamu reflexívne bodol, nebyť toho, že ktorýsi zo súrodencov stačil zabehnúť pre najstaršieho brata do inej krčmy, kde s obľubou hrával karty.
Dobehol domov akurát včas na to, aby ruku s nožom zachytil v rozmachu a spolu s druhou obe vykrútil za chrbát. Nôž vypadol z ruky na zem a Feri báči zdvihol svojho papu a tiež vyhodil na dvor.
Starý otec sa len otočil a skonštatoval:
„Aha, zabudol som, že už mám veľkého syna.“
A pobral sa preč.
Našiel si izbietku u nejakej staršej vdovy a usilovne do seba lial poldecáky s rumom.
Ešte sa neplatilo výživné ani iné podobné dávky, tak sa rodina pretĺkala ako sa dalo.
Stará mama Julianna musela chodiť drhnúť dlážky do cudzích domov a po nociach plátať vrecia do mlyna.
Občas starý otec počkal mamu pred školou a dal jej nejaký peniaz. Ostatným deťom nie. Na oplátku ju preto vytláčali spomedzi kŕdľa.
Po celý život mávala moja mama šťastie na rôzne výhry, tak aj tipovala, kupovala lósy a športkovala. Aj jej to niekedy vyšlo.
Tak spomínala, že na okraji Komárna, niekde v miestach kde sú cintoríny, bola lúka plná kameňov. Tam mama raz čupela v tráve, až zrazu zbadala v kamení mince a začala ich zbierať do vrecúšok na zásterke. Muselo ich byť veľa, lebo keď ich stará mama Julianna prepočítala, dala mame jednu aj ona.
Po čase odkázala vdova, u ktorej starý otec býval, že by ho mali ísť navštíviť, lebo je v nemocnici a je s ním zle. Tak sa vychystali a obstáli ho okolo lôžka.
Pravdepodobne mal rakovinu hrtana, ale vtedy sa hovorievalo, že si alkoholom spálil hrdlo.
Smutne si prezeral svoje deti, aj starú mamu Juliannu, až sa rozplakal a začal sa kajať a sľubovať, že ak vyzdravie, opäť im bude spolu dobre.
S tým sa s ním rozlúčili a vrátili domov.
Nadránom sa jeden po druhom zrazu prebudili, posadili na posteliach a len pozerali na seba. Stará mama Julianna sa divila, že tak zavčasu nespia, ale náhle dostala vnuknutie, ťapla sa po čele a skríkla:
„Jézuš, Mária, papa! Utekajme!“
Do nemocnice dobehli keď ho už vyvážali z izby mŕtveho.
Mama stále tvrdila, že na pohrebe ani jeden z nich nevyronil slzu, plakali len cudzí ľudia. A zopár vlaží oči teraz mne, ako toto s odstupom mnohých rokov píšem. I keď ho poznám skutočne len z vlastných predstáv.
Lebo na obranu starého otca po rokoch, keď už bola stará mama Julianna tiež nebohá, vysvitlo, že to s dátumom narodenia najmladšej dcéry Julišky, nebolo celkom v poriadku. Z vojny sa vrátil po štyroch rokoch, keď už bola na svete.
Takže sa potomstvo starej mamy napokon predsa aspoň čohosi dopočítalo.
Po smrti starého otca sa živili ako mohli. Synovia chodievali stávať na svitaní pred brány malých fabrík s nádejou, že ich aspoň na deň zamestnajú.
Mame sa zakaždým vracal pocit krivdy, keď spomínala ako prišla s úľavou domov s posledným vysvedčením. Nepatrila práve k ľuďom, ktorí by školu obzvlášť potrebovali k životu. Sotva si totiž sadla na dvor, že si aspoň prezrie známky, už aj pre ňu prišiel vzdialený strýko, a vyzval ju, aby s ním šla okamžite do obchodu, lebo už na ňu čakajú, majú veľa práce.
Poslúchla, nič iné jej ani nezostávalo, ale horkosť v nej zostala, lebo mala len trinásť rokov a bez toho, že by jej bol ktosi doprial čo len deň prázdnin, sa stala jedinou spoľahlivou živiteľkou celej rodiny.
Najmladšej dcére, Juliške, umožnila stará mama z peňazí, ktoré nosila domov moja mama, aby sa vyučila za kaderníčku a dávala jej aj nejaké vreckové. Ostatným deťom nie, tým sa už nezvýšilo.
Najväčšou starosťou všetkých bolo jedlo.
Nech jedli vo všedné dni čokoľvek, na nedeľu boli ako zázrakom vždy vyprážané rezne, zemiaky a šalát. Hlávkový alebo uhorkový.
Tri dcéry vyrástli a traja bratia ich postupne začali vodiť na zábavy. Na komárňanskom cintoríne dovtedy pribudli hrobčeky.
Stará mama Julianna sedávala s inými ženami popri stene a robila im garde. Na každú takúto príležitosť dokázala vykúzliť nové šaty. Na to si obzvlášť potrpela, lebo sa chcela vyparádenými dcérami aj náležite popýšiť.
Sama pritom chodila už len v čiernom, ako sa na stareny po štyridsiatke slušalo.
Sama sa pamätám, ako si všetko oblečenie neustále prefarbovala podomácky na bogár fekete, teda čierne ako chrobák.
Mama trochu prižmurovala rozžiarené oči v tých častiach svojich rozprávaní, kedy opisovala ako sa vracali domov bosé, topánky niesli v rukách, na nohách mali pľuzgiere a za nimi sa tiahol húf obdivovateľov. Toto považovala za vrchol spoločenského úspechu a takúto budúcnosť plánovala aj pre vlastné dcéry. Inú si veľmi ani nevedela predstaviť.
Starú mamu Juliannu som videla prvý raz až po druhej svetovej vojne, keď sme sa vrátili aj my do Komárna. Nerozumeli sme si ani slovo, ale mama hovorievala, že po takých dvoch týždňoch som už s ňou papuľovala po maďarsky. Neviem prečo som papuľovala, ale v detstve som bývala odbojná, neskôr vôbec nie, až teraz na starosť, keď sa veľkou okľukou vraciam späť do detstva pozorujem, že sa mi táto vlastnosť vracia v podobe spravodlivého hnevu.
Do prístavu, kam sa dalo dostať len cez malú alebo hlavnú colnicu, chodievala k nám takmer každý deň. Colníci ju pustili, lebo vedeli, že ide k nám, tak sa im slušne zdravila:
„Dobr den!“
Nič viac sa po slovensky nikdy nenaučila.
Len mama sa akosi hnevala a napomínala ju:
„Mama, tu buďte ticho a nerozprávajte po maďarsky!“
Nechápala som dobre prečo, lebo všetci na ulici, v obchodoch aj v škole po maďarsky rozprávali a nič strašné sa im nestalo. Aspoň ja som nevidela, ale bola som ešte malá.
Mali sme na tie časy pekný, až luxusný byt, lebo mal dokonca aj kúpeľňu. Bol oddelený od kancelárskych priestorov prístavu. Z chodby sa vchádzalo hneď vpravo do veľkej izby, ktorá slúžila nielen nám s bračekom Milankom ako detská izba, ale aj akási denná izba pre mamu. Väčšinou polihovala, čítala alebo sa rozprávala s tetou Mislovičovou, manželkou účtovníka z poschodia. Teta pritom usilovne párala baretky špinavých farieb a plietla z nich šatky, ktoré sa mi vôbec nepáčili. Ale ona verila, že ich predá, lebo šetrili na spálňu.
Mama potrebovala po vojne veľa oddychovať, naozaj vážila len niečo vyše štyridsať kíl a mohla si to dovoliť, lebo vtedy ešte nemuseli chodiť ženy do práce. Mávali dokonca aj tie, ktoré boli doma slúžky alebo rôzne pomocnice v domácnosti, podľa postavenia manžela.
Vľavo bola príručná toaleta s umývadlom, za ňou kuchyňa a ďalej komora. V tej bývali nielen potraviny, ale stála aj ľadnička, do ktorej nám na voze ťahanom koňmi nosili každý deň z mraziarní kocku ľadu a vložili ho do vrchného priestoru. Tam sa postupne topila a voda vytekala z kohútika do podloženého vedra.
Uprostred komory sedávala stará mama Julianna dlhé hodiny na bielej drevenej stoličke, zahĺbená do čítania. Mojej pozornosti neušlo, že všetky jej knižky mali červenú väzbu, len som nevedela prečo. Tie, čo sme mali v knižnici, červené neboli. Ale museli byť zaujímavé, lebo sa hnevala, ak sme ju otravovali, že sme hladní a musela vstať, odkrojiť a natrieť chlieb masťou alebo lekvárom. Podľa toho, či sme mali chuť na sladké alebo slané.
Raz, keď sme si prišli asi po tretí krajec v krátkom slede, tak sa na nás rozohnala od zlosti najväčším kuchynským nožom, aký mala poruke. Po tejto skúsenosti sme si už lepšie zvážili, či si pôjdeme vypýtať ďalší krajec alebo radšej nie.
Vzadu, z chodby, viedli dvere do troch izieb a kúpeľne. Z izby do izby sa roztvárali dvojkrídlové presklené dvere. V každej boli iné ozdobné kachle a do umeleckej štukatúry zavesený luster.
Najzadnejšia izba bola zariadená ako klasická spálňa. Manželské postele, nočné stolíky, toaletný stolík, taburetka, trojdielna a dvojdielna skriňa so zlatými strapcami na kľúčoch. Cez deň boli postele starostlivo postlané, prikryté žltou saténovou prikrývkou a ešte jednou čipkovanou. V záhlaví bol položený presne v strede podlhovastý trojitý vyšívaný, volánmi prizdobený vankúš a uprostred podobne vyparádená kaučuková bábika so sukienkou ako koliesko.
Takúto som si ju pamätala aj z Bratislavy, len pri stene stála už aj biela kovová posteľ pre mňa.
Cez predné izby sme mohli vojsť len do spálne, aj to až večer. Cez deň jedine za mimoriadnych okolností. Museli byť buď Vianoce, alebo prišla veľmi vzácna návšteva.
Na Vianoce sme mávali v strednej izbe stromček zásadne ladený do strieborných farieb až po strop, s rozťahanými anjelskými vlasmi. Tatík nás neustále upozorňoval, aby sme sa ich nedotýkali, lebo to bola taká špeciálna vata, slúžiaca len na povrchový účel, pri dotyku rezala, lebo obsahovala drobné úlomky skla.
Na Štedrý večer tam smela stará mama aj prespať na rekamé.
Kým tatík zdobil stromček, ale museli sme veriť, že Ježiško, ja som sa aj tvárila že verím, aby sme neodhalili pravdu, tak nás vodila po komárňanských uliciach a pozerali sme vianočne ozdobené výklady. Nebola to pravá zimná atmosféra, lebo sneh nebýval, skôr taká snehová čliapkanica.
Začiatkom päťdesiatych rokov sme sa z Komárna museli narýchlo odsťahovať v rámci akcie B, tak som vídavala starú mamu Juliannu zriedkavejšie. Celkom nedávno som sa dočítala, že to B označovalo buržoáziu. Dobre, no, žijem už dosť dlho nato, aby som vedela aj o iných nezmysloch.
Rok sme bývali na dedine, vlastne v takej kolónii na jej vyšnom konci, kde poopravovali ruiny opustených domov, kým sa postaví k novému závodu aj sídlisko v mestečku aké nemám rada. Neznášam hybridy ani dedina, ani mesto.
Popred zhlukom domov žblnkotal potôčik, preklenutý dreveným mostíkom na cestu.
Kolónia bola pomerne vzdialená od obce, ale neustále vyhrával aj tam miestny rozhlas vtedy populárne šlágre a budovateľské pesničky.
Stará mama mala najradšej, keď hrali Pieseň frontového šoféra. Zakaždým vyšla von, aby lepšie počula a radostne sa celá pohupovala v rytme.
O rok neskôr sme zase bývali dočasne v baraku na stavbe. Mali sme tiež trojizbový byt s verandou a dokonca aj zaprášenú záhradku. Keď bola stará mama Julianna u nás na návšteve, tak sa v nej občas aj rýpala.
Konečne sme dostali dvojizbový byt na sídlisku. Lenže domy sa stavali uprostred blata. Chodníky boli to posledné, na čo prišiel rad. Inak samé jamy, prekryté doskami, haldy stavebného materiálu, no, nebolo veľmi kam ísť.
Ani neviem, či to bola len fáma alebo naozaj, vraj mestský rozhlas vyzýval obyvateľov, aby hľadali dve deti, ktoré v tom blate nemohli nájsť. Vtedy som už študovala vo Zvolene a bývala v internáte.
Boli prázdniny a na žiarskom sídlisku príšerná nuda. Nemala som žiadnu kamarátku, tak som sa vybrala ponavštevovať starých rodičov z oboch strán.
Sedeli sme so starou mamou na kraji postele v jej chladnom, neútulnom byte, v starom dvore so spoločnou latrínou, lebo mala jedinú miestnosť na bývanie. Chodbička slúžila na najnutnejšie varenie a vedro s vodou. Pod posteľou som si všimla zastrčený nočník, ale robila som sa, že ho nevidím.
Tak sme sa tam rozprávali a konečne viac zblížili. Cítila som, že jej už neleziem tak na nervy ako pred pár rokmi. Priznala sa mi, ako nerada chodí stále v čiernom, ale nemá odvahu obliecť si vo svojom veku niečo farebné. Aj ako obdivuje mladé dievčatá, ktoré sa bicyklujú po ulici a závidí im pestré, rozviate sukne. Keď videla, že vôbec nie som zhrozená z toho čo mi hovorí, tak sa naklonila ku mne ešte bližšie a pritajeným hlasom šeptala dôverne ďalšie svoje prianie. Ako veľmi túži ísť ku kaderníkovi a dať si odstrihnúť malý kont, ktorý nosila zopätý na tyle sponkami a zabezpečený kosteným hrebeňom. Už sa aj odhodlávala, ale pred kaderníctvom zakaždým cúvla. Nie, to by už bolo príliš trúfalé, pokrútila zamietavo hlavou.
Po tomto priznaní sme trochu dlhšie mlčali svorne obe.
Ešte raz som ju bola navštíviť v Komárne, keď umierala. Bola po operácii žlčníka. Vtedy to bol ešte ťažký chirurgický zákrok. Už ju ani lekári operovať nechceli, lebo mala slabé srdce a nemohli jej dať takú narkózu, aká sa v tom čase používala. Pravdepodobne stále éterová maska alebo čosi podobné. Bez narkózy sa im do toho tiež neveľmi chcelo, že by ju zbytočne trápili. Lenže stará mama Julianna milovala život, napriek všetkému čo prežila a na operácii zanovito trvala.
Stála som pri jej lôžku. Bola citrónovo žltá. Celá. Ruky aj nohy. Takmer mŕtvola, ale prežila.
Keď za ňou pricestovala mama rovno z vlaku do nemocnice, tak jej povedali, že pani Julianna už odišla. Mama sa rozplakala, ale sestričky ju vyviedli z omylu, že neumrela, po vizite ju prepustili domov. Tak sa náhlila za ňou a neverila vlastným očiam. Stará mama už umývala okno a prala záclonu. Pustila sa do veľkého upratovania temnej kutice.
Mame natešene ukazovala kvety vo váze, že ich kúpila cestou na trhu a hrdo opakovala, že koho postretala, nik nechcel veriť, že ju vidí živú.
Prišla mi na svadbu a hnevala sa, že mám čierne šaty. Vyčítala mi, že sa nanosím dosť smútku, ak skutočne zomrie.
Aj ja som sa na tie šaty hnevala, kvôli nim som aj potrhala pri ostatnom sťahovaní veľkú svadobnú fotografiu, len malú som si nechala. Ale nebola som sa schopná navliecť do tradičnej bielej róby so závojom, hoci som sa vydávať nemusela, len mama rozhodla, že v tom prípade je elegantná jedine čierna s bielymi doplnkami. Najlepšie klasický kostým s bielou blúzkou. Biele blúzky boli jednou z jej mánií.
Dodnes si vyčítam, že som sa nevzoprela, ale poslúchla. Lenže práve v tom čase som bola dlhodobo poslušná.
Po tichom obrade, v prázdnom kostole, ma viedli stará mama Julianna a Andrejova mama na vácku. Vo vlasoch som mala len malú ozdobu so silonovým závojčekom cez tvár, ktorú mi priniesol zo služobnej cesty sused až z Prahy a v rukách veľkú zapálenú sviečku. Závojček mi začal od plameňa sviečky nečakane škvrčať. V panike som sa ho pokúšala uhasiť tak, že som do neho fúkala, ale on sa rozhorel. Napokon som plameň uhasila vlastnými slinami.
Nuž, čože, jedna kalvínka, druhá pravoslávna, nevedeli, že mi majú dať pri katolíckom obrade závojček dozadu.
Prítomní muži, Andrej akože ženích, tatík, brat Milan a dvaja svedkovia už boli počas tejto ženskej záležitosti v sakristii, odtiaľ sledovali malú drámu a kostolník zaprorokoval, že do roka zomriem a bol urazený, lebo ho tatík poslal vzápätí do frasa. To bola azda jediná nadávka, akú používal.
Hej, a ešte vodičom, pri šoférovaní, nadával do chumajov, lebo on zásadne dodržiaval všetky pravidlá cestnej premávky so sebe vlastnou zodpovednosťou, na rozdiel od ostatných. Preto nebol na vine len pološrot, v ktorom nás vozil, že nám cesty trvali aj tri razy dlhšie. V extrémnych situáciách som ho začula spomenúť párkrát v živote anciáša.
Keďže byt bol malý, hostí sme porozmiestňovali kde sa dalo. Prenocovali u susedov, známych, my sme trávili svadobnú noc v dedine, kde nám prepožičali istí domorodci spálňu.
Keď sme sa ráno vracali, videli sme ako sú všetci zhŕknutí v rozďavenom kuchynskom okne a smejú sa. Ani sme nevedeli v rozpakoch ako klásť nohy. Stará mama Julianna od radostí až zvýskla:
„Idú mladí!“
Dosť sa spätne divím, z čoho sa tak tešila.
Stále straším tu na svete, hoci už uplynulo vyše pol storočia, len stará mama Julianna do roka náhle zomrela. Nadránom dostala porážku a keďže bývala osamelo, našli ju až mŕtvu.
Tie hnusné čierne šaty som po nej nenosila, lebo som išla rodiť a kým som sa do nich zmestila, už to nebolo aktuálne.
Takže som jej ani na pohrebe nebola.
Mama ju bola pár týždňov pred smrťou navštíviť. Stará mama Julianna ako keby niečo tušila, vytiahla spod bielizne zo skrine ukrytú modlitebnú knižku a ukázala nasporené peniaze na pohreb a veniec pre každého. Na priloženom papieri mala všetko prepočítané. Mama dokonca zbadala, že okolo modlitieb, po okrajoch, mala popísané nejaké verše.
Prišla aj Irma néni s Józsi báčim II. mladším z Maďarska, tak to ukázala aj im.
Keď sa zišli na pohrebe a s istotou siahli po modlitebnej knižke, bola prázdna.
Nikto sa nikdy nedopátral, kam sa úspory podeli.
Nuž, zázraky sa zrejme dejú, potvrdením je skutočnosť, že stará mama dokázala našetriť na vlastný pohreb z dôchodku, ak sa dobre pamätám, vo výške asi 180 korún československých. Pozor, to neboli eurá!
Viac jej nemali z čoho vypočítať, lebo nikdy nebola oficiálne zamestnaná.
Ale ona bola šťastná, že vôbec nejaký pravidelný príjem v starobe má, lebo na taký luxus nebola zvyknutá.
Mám uschované dva jej posledné listy, ktoré napísala celkom pred koncom. V prvom píše, že si kúpila uhlie a drevo, síce ešte trochu má, ale ak sa zvýši bude na budúcu zimu. Má vyhliadnutý v obchode aj hubertus, tak si preň zájde. Druhý je plný úvah o jedle, kvapkách, liekoch a lekároch. Čo môže zjesť, čo nemôže, kedy koľko akých kvapiek musí užiť nalačno či po jedle. Z čoho ju bolí žalúdok a z čoho nie. Medzi tým vsunuté drobné narážky, že je jej zima, Ďula báči sľúbil, že príde narúbať drevo, ale neprišiel. Iste nemohol. Nie je to zlý človek, len trochu pije. Apelovala na mamu, aby si dávala v tých bielych blúzkach pozor a lepšie sa obliekala, lebo prechladne.
Ku koncu oslovenie špeciálne určené mne. „Bélinka, édeském, dávaj si pozor, nedvíhaj nič ťažké, lebo nešťastie je raz-dva, aby pôrod dopadol dobre a malé sa narodilo zdravé!“
Samozrejme, všetko po maďarsky.
Veľa bozkov nakoniec.
Nečitateľný škrabanec miesto podpisu.
Písmo roztečené, papier fľakatý. Buď jej vytekal z pera atrament alebo z očí slzy. Pri pozornom skúmaní si myslím, že oboje.
Už chápem, prečo mama predo mnou ten list tak skrývala a nikdy som sa k nemu nedostala, až keď som likvidovala rodičovský byt. Rodinné dokumenty, korešpondencia, upomienky, fotografie, sú to najvzácnejšie, čo som si odtiaľ odniesla.
