Štedro obdarené Slovensko
Všetko treba poriadne zabezpečiť, dokonca viazanou zmluvou. Dobre, už viem, že aj neviazanou. Aj ja som spod takých ubzikla, lebo tiež mám filipa. Stačí len vedieť čítať, hoci aj s lupou. Veď už nie sme národ analfabetov, i keď to môže niekomu tak pripadať a popíše také veci, že ich ani titulovaný pred aj za menom nechápe. Čo potom menej školovaní, alebo nevidiaci. Aj takých máme bohato. Včera mi vo faktúre za elektrinu zdôraznili, síce len matne, že takmer polovica odberateľov je slepá. To je povážlivé.
Aj som chcela vodu zachraňovať, lebo mi pred Vianocami práve ona zachránila život, keď už predtým zdravotníctvo zlyhalo. Začalo mi poriadne strečkovať srdce, ale žiadny liek som už doma nemala. Čo teraz? Pýtala som sa sama seba. Je noc, lekára nikde, rýchla zdravotná pomoc aké cavyky robila, koľko spovedala môjho syna čo mi je, aké mám príznaky, čo a ako, a aby si bola istá, že sa oplatí pre mňa poslať záchranku, musela som všetko zopakovať do mobilu aj ja. Hoci som mala smrť na jazyku, ako sa u nás hovorieva. No ale prišli, veď sú záchranári. A hneď pekne, v tej záchranke, meranie tlaku, odloženie kabelky, či viróza a podobné veci, veď to je súrne, ak niekto musí byť prevezený na pohotovosť.
Takže na rýchlu pomoc som nemala čas, ani syna poruke, tak som si uvedomila že som predovšetkým strašne smädná. Takže napiť sa! To bola rýchla pomoc. Stačilo siahnuť po salvatorke s magnéziom a razom som vylogala celú fľašu. Ešteže mi z ineternetového obchodu priniesol môj symbolicky adoptovaný vnuk tú správnu. Je predsa odborník na potraviny, teda aj na vody a iné žbrndy. Hneď sa mi uľavilo, len čo som sa pozrela na etiketu. Bolo tam, síce trochu nenápadne, ale magnézium. A ja som si spomenula, že mi ho kedysi často pichali tiež v tekutej forme rovno do žily. Koľkokrát som ich mala samú modrinu, až temnú čerň, zakrvavenú. Pri lognutí z fľaše žiadna krv nehrozí. Tak som vylôchala na tri razy celú fľašku. To sa mi ešte nikdy v živote nestalo. Nie som predsa žiadny pijan. Ale ma len smädilo a smädilo. Tak som to riskla. A dobre som spravila. Ušetrila som nielen rýchlu pomoc, ale aj kopu nervov, návštevu nejakej novej doktorky, aj za lieky. Tých som sa napokon aj zapovedala, že sa viac nedotknem. Nenechám sa len tak zabiť. Ešte mám robotu tu na svete, tak musím byť živá. To za mňa žiadny popol nespraví, navyše ak som deti poverila, aby ma vysypali do nejakej bystrinky, hoci aj do prameňa, ak si overia, že to zákony dovoľujú a pod ihličnatý strom. Je mi fuk či jedľu, smrek, či borovicu, nebudem si predsa z urny ešte aj vyberať. Ešte aj správnu hudobný kulisu som si vopred zabezpečila. Vybrala som si ju pre istotu medzi obľúbené položky, ohviezdičkovala, lebo moja omladina nemá len tak čas na takéto serepetičky. Dnes už majú predsa v mobiloch aj internet, tak nejaké You Tube im nespôsobí veľa starostí. Ak aj bude trochu tichšie, aspoň ma ešte raz späť na tento svet nepreberie. Už som sa zopár razy vrátila a zakaždým bol odchod ľahší ako návrat. Ale vystríhala som ich, že ak mi nepustia tú správnu verziu, tak ich budem chodiť do smrti mátať. Lebo som našla na You Tube veľa verzií, aj zahraničných, lenže nie je verzia ako verzia. Pre niekoho áno, ale pre mňa nie. Ja sa chcem dať vysypať do vody pri tej správnej. Mám na to právo. Aspoň posmrtné. Ušetrím tak kopec peňazí za obrad, kar, vence, a bohvie čo. Napríklad niekoho, kto by prednášal rozlúčkový prejav. Čo sa má kto so mnou lúčiť, na to stačí božský spevák, keď už sa vyberiem do neba. Aspoň dúfam. Veď som nekradla. Ani nezabila, nezosmilnila. Nepožiadala manželku blížneho svojho. Čo tam ešte je, v tých prikázaniach? Aha, no, meno božie som síce veľa razy zobrala nadarmo, aj dosť nahlas, aj v hneve, ale ja už viem, že nebesá majú zmysel pre srandu, tak mi toto odpustia. Že ma niekto naštval! To je predsa bežné, normálne. Byť naštvaný môže byť ľubovoľne hocikto a kedy chce. To mi ani susedia nemusia odhlasovať. Len sa má správne zamerať, vedieť komu adresovať svoj hnev. Ale kde niet adresáta, tam len pánboh pomôže. Lebo ten je posledná inštancia, ak sa ktosi pomoci inde nedovolá. Nenadarmo sa na Slovensku zdravilo: "Pomáhaj Pán Boh!" A patrilo sa odzdraviť: "Pán Boh uslyš!" alebo: "Daj, Bože, aj Vám!" Pamätám sa na takéto časy ešte z prázdnin na Horehroní, u starých rodičov. Aj tam som to počúvala a ja som mávala vždy uši nastražené, moja mama preto hovorievala, že som zvedavá rebeka alebo rafika. O tomto vedela svoje.
S kostolom to bolo síce tiež všelijako, tam by sa resty našli, ale zase nás učili na náboženstve, ja som začala chodiť do školy hneď po vojne, tak sme sa ešte aj modlili na začiatku vyučovania a na konci, až potom sa modlitba zmenila na Pieseň práce. Ale práca tiež nie je hanba. Najmä tá poctivá. No a pán kaplán, dnes tuším biskup, možno aj arci, ak ešte žije, nám tvrdil, že Pán Boh je všade, na nebi, na zemi i na každom mieste. Takže mu tiež mohlo byť ukradnuté kde sa s ním stretnem.
Toho pána kaplána si musím pre každý prípad vygúgliť. Zhliadla som ho letmo na akejsi mariánskej akcii nie až tak dávno, ale máme svoj vek. Už sa nám raz stratil. Vtedy, ešte celkom mladý. Zmizol ako keby ho uchytil vietor, len sa pred tým dlho, predlho modlieval v kostole a my sme sa o neho báli. Aj Máriina mama. Tá obzvlášť. Ona bola na kaplánov a farárov mimoriadne zaťažená. Aj domov k nej chodili. Vtedy bývala oblečená v saténovom župániku, Máriin otecko sa musel v zadnej záhrady starať o včely, lebo ich mal veľmi veľa, takže to zabralo čas, navyše bol v sieťovanom brnení, aby ho nepoštípali, tak by mu chvíľu trvalo kým by sa z neho vyvliekol. A my dve s Máriou sme mali prísny príkaz hrať v prednej izbe štvorručne na jej svetlom klavíri, pamätám si dobre, lebo ja som mala tmavý, a nesmeli sme prestať ani na okamih, inak nám hrozila sankcia. To aby sme mali všetky ruky zamestnané a nepoužili ich nejako nevhodne. Nedajboh, vstali a pohli sa. Otvorili dvere a nazreli do trinástej komnaty. Hovorievalo sa, že zicher je zicher.
Máriina mama potom s pánom kaplánom alebo nejakým iným pánom farárom kuli v zadnej izbe nejaké pikle. Pravdepodobne politické. Aspoň tak sme to tušili. Lebo od Máriinej mamy všeličo vystalo. Viem si ju dobre predstaviť aj na sviečkovej manifestácii.
Takže ceremónie okolo odpratávania mojich telesných pozostatkov som si takto vyriešila nielen ekonomicky výhodnejšie, ale aj na patričnej duchovnej úrovni. Lebo tá nahrávka je taká, akurátna, správna. Roky viem, že práve túto chcem v tej chvíli počuť. Dokonca by sa mi pri nej aj krásne umieralo, hoci by ju museli aj reprízovať, dávať repete. Len kto by mal so mnou nervy? Čakať tak dlho na amen.
Ak by náhodou zabudli, čo som to vlastne chcela, ako na Vianoce, keď mi miesto túžobne očakávanej náplne do kopírky a pásky do tlačiarne, ktoré som akútne potrebovala a vopred zjedanala, lebo som sama nemohla, priniesli špeciálny melír a značkovú zahraničnú kávu, akú už nemôžem piť, lebo nevládzem tak rýchlo bežať ani do sanitačného kúta, hoci ho mám na pár krokov. Mám odskúšané, že som nestihla a potom mám fušku, s ktorou si neviem rady. Potrebujem to?
Boli síce v rozpakoch, že hej, hej, pamätajú sa, že sme sa dohodli, len si nevedeli spomenúť na čom. Ani sa im nedivím pri toľkých starostiach strednej generácie, čo dnes majú. Lebo doba je krutá najmä pre nich. Čo tam po nás starých, my to už nejako doklepeme, ale oni majú aspoň teoreticky ešte zopár rokov pred sebou. Takže tie ich sú dôležitejšie.
Vnúčatá by možno ani tak nezabudli na pásku a toner, ale sú príliš ďaleko. V zahraničí sa realizujú. Im môžu byť naše starosti o minerálne pramene a vody tiež ukradnuté. Tie vylepšené o farby, prídavné cukry, kadejaké chemikálie a iné prísady im už nevoňajú, lebo sú fajnoví. Vždy len babi, nemáš zelený alebo ľadový čaj. Neviem prečo ľadový je lepší, my sme zvykli piť čaj najmä ak nám bola zima, ale doba sa mení. Aj počasie. Tiež akosi protestuje, či strečkuje alebo čo mu je, ak máme na jar také snehové kalamity, aké si ani my sami nepamätáme. A keďže som skoro stále sama a môj kocúrik Pompo nevie rozprávať, tak mi bežia aspoň nonstop správy ako kulisa, aby som sa necítila taká opustená, ale solidárna hoci aj s celým svetom. Tam je pestrá spoločnosť.
Len sa sama čudujem, že viac si poskladám z lišty ako z obrazu. Potom mám také deformácie miesto informácií, že mi síce už nie vlastná mater, ale ani deti nerozumejú a zahriakujú ma, čo to trepem, čo to táram za nezmysly. Trvá im pár mesiacov kým pochopia, ale to som zase v predstihu a kolotoč sa točí ďalej.
Ale už aj múdrejší hovorili, že je lepšie informácie skladať ako rozoberať. Ak sme niekedy vedeli čítať medzi riadkami, dnes vieme čítať medzi obrazmi. Lebo vývoj sa nikdy nezastaví. Doba je pokročilá, i keď starneme. Doba sa na nás môže tiež vykašľať. Nebude čakať.
Potom si všimnem také súvislosti, že keď pohrozí nový minister zahraničia zo zámoria, že si nedajú vziať z rúk veci verejné v našej únii, ktorej predsedovia vlád práve zasadajú, tak majú takú božiu nádielku snehu, že neodletí žiadne lietadlo a musia čučať pekne doma. Alebo na východe získa prvenstvo v celosvetovom súboji o moc iný mocný muž, dokonca trénovaný, tak popadá meteorit v takej paráde, aká sa len tak nevidí. Meteorit sa len tak hocičoho nezľakne. Len si to zase odnesú nejaké školské deti, či kto.
A keď niekoho srdí nový pastier tak všetko uviazne priam v nekonečných záľahách. Autá, ľudia, doma aj za hranicami. Hotová katastrofa. Ja som si všimla, lebo som pozorná.
Tiež som trochu obsmŕdala okolo novín, ale nie dlho, lebo som neprijala poučenie, že mám byť prostitútka. Ja som zásadová. Keď mi syn vyčítal neskôr, že sa neviem predať, tým myslel moju mániu písať a on podnikať, tak som mu povedala to isté, že sa nepredávam lebo nie som prostitútka. Tobôž nie svoje písanie. To nie je tovar na predaj, to je dar. Len tak, lebo mám chuť niekoho obdarovať a ja sa tiež cítim byť obdarovaná. To je nádherný súzvuk duší. Iná vec, či sa bude niekto cítiť obdarovaný, ale to už nie je môj problém. Ja si môžem písať zadarmo koľko chcem, mám na to tento blog. A ja som vďačná. Chcela som predsa vlastnú doménu, ale nevyšlo mi z dôchodku, tak teraz mám blog. Tiež zadarmo. Nemusím zháňať sponzorov, pchať sa vydavateľstvám, pretláčať do knižnej distribúcie. Nemusím ho nekonečne prerábať, nikto mi nespotvorí čo napíšem, iba ak ja sama. Ak mi aj ujde nejaká chyba, mrzí ma to, lebo tvrdia že som perfekcionistka, aj si dám záležať, aj nekonečne opravujem, ale nič na svete nie je stopercentne dokonalé. To by znamenalo zánik.
Blog je rozhodne lepší. Nemám s ním žiadne starosti, len písať a uložiť. Potom nech si číta kto chce, kto nechce nemusí. Aspoň nebude nadávať, že zbytočne vyhodil prachy, lebo knihy sú vzácne, teda aj drahé. Predovšetkým pre tých, ktorí by aj kúpili, aj čítali, ale nevychádza im, i keď knihy zase vychádzajú. Aj keď na môj vkus priveľa kuchárok. Ale tie sú vraj posledné ešte ako-tak rentabilné. Lebo my, ženy, to musím otvorene priznať, sme v niečom aj hlúpe. Hoci aj máme priemerné vzdelanie vyššie, aj jazykové schopnosti, ale variť budeme a budeme. Ešte si to skomplikujeme zbytočnými sajrajtami, ktoré v civilizovanom svete už nikto nechce, len my. Čačkáme a babreme sa s kadejakými gebuzinami. Nedávno ma núkali jesť nejakú kocku s polevou. Nevedela som, či je to zákusok alebo poschodový chlieb s náplňou. Ale asi hermafrodit, lebo bol posypaný sekanou trávou. Asi si nás pomýlili s ovcami alebo čo sa ešte pasie, ak vôbec niečo. Tráva bola určite nejaká imitovaná, fingovaná, ale navrchu bola obloha, teda nemyslím nebo, ale ak to tak môžem nazvať, nejaké druhy sťaby salámy, vajíčko som poznala, ale tiež nikto nevie aké sú. Suseda, ktorá prišla na návštevu z Ameriky po dlhšom čase sa hnevala, vyčítala mi, nerozumela tomu prečo dovážame takéto veci zo zahraničia, keď sme mali lepšie. Bryndzu, ešte naozaj bryndzu a podobné špeciality. Ona si to pamätala, ja už pomaly ani nie. A tvrdila mi také nezmysly, že tam kde teraz žije, sa aj do vajec injekčnou striekačkou vpichuje vaječná príchuť. Aj do párkov všeličo. Ale nikdy som si neobľúbila hot dogy, skutočne sa mi zdá priliehavejší maďarský názov, lebo po maďarsky sa dohovorím, mám predsa aj maďarské korene. Oni tomu hovoria v preklade horúci pes. Na západe predsa majú už roky pred nami náskok, tak možné to je. Takže si radšej dávam väčší pozor na Pompa a dám ho čipovať, hoci pas nepotrebuje ak ho ja mať nemusím ani nemienim vybaviť, lebo už kam pôjdem. Ani za čo, ani ako a vlastne načo? Doma je len doma. Mám tu pohodlie.
Istý autor momentálne vychytenej knižky mi síce zdvihol nielen adrenalín, keď som začala čítať, ale nemohla dokončiť. Pripadala som si, ako nejaká zabijačka, kanibalka, ktorá môže len tak vybehnúť z pralesa alebo exotickej džungle. Neštimovali mi ani dátumy, akési to bolo dopletené. Len zvyšok sveta bol ako selanka, v poriadku. Nemala som na to nervy. Ale iní to čítajú, možno len ja mám pri čítaní bujnú fantáziu. Je pravda, že ak čítam autora, ktorý ladí s mojim vkusom, tak vo mne už po pár stranách dokáže vyvolať akútnu potrebu písať a spustí lavínu. Na takého sa ľahko chytím, ale tu kde nič, tam nič. Zbytočná záťaž. Tiež som mala dojem, že rozpráva akýmsi cudzím jazykom.
To moje vnúčatá už takto nevedia, oni zase preč a preč. Šťastie že nie všetky. Kto by tu potom zostal nablízku, pri mne. Kto by ma dva razy do roka navštívil, keď mám narodeniny a meniny. Ešte dobre, že tie mám takmer vedno s Vianocami, takže zabijú dve muchy jednou ranou. Čas sú peniaze, tvrdí sa tiež.
Takže si Eli, Eli púšťam vopred, aby mi stále zvučalo, rezonovalo nielen v ušiach a hlave, ale predovšetkým nad mozgom, lebo ten je hmotný a skladba nehmotná. Aj Kristus z kríža toto volal, keď vyčítal Otcovi, že ho opustil.
Ale vráťme sa na úvod, k tým minerálnym vodám, akosi som odbočila. Ja sa dokážem aj v texte stratiť, pozabudnúť. To je moja profesionálna deformácia. U takých učiteľov to nazývajú aj diagnóza. Nielen u pacientov, v medicíne. Aj školstvo má rôzne diagnózy. A keby len tie.
Zachytila som krátku správičku, že sa má sprísniť vyučovanie gramatiky na úkor literatúry. Aj by som protestovala, ale keď sa tak hlbšie zamyslím, načo som sa toľko drvila napríklad celé Mor ho! Alebo Hviezdoslava. Čo z toho mám? Ale keď si tak občas čítam znôšku gramatických výplodov na internete, to by som im dala lekcie z gramatiky s obrovskou chuťou aj sama. Pomaly už nieže nevedia tie nešťastné íčka, ale slová zabúdajú, nevedia ako sa hláskujú.
Takže som pri internete a minerálnych vodách, aby som nezabudla. Zvyknem si dávať prst k sluche, aby som nestratila niť myšlienok, ale syn sa hnevá, vníma to ako agresívne gesto a vždy zabudne, že som mu už ixkrát vysvetlila, že je to myšlienkový uzol. Keď odo mňa vypadne, viem že hneď za dverami zabudne na to a budem mu to vravieť zase. Ale to má zato, že si nevie zaviazať myšlienkový uzol.
Aj niektorí speváci, najmä ak im na tom záleží, si zvyknú priložiť celú ruku k uchu, aby vylúdili správny tón. Všetkým na tom až tak nezáleží, ale nájdu sa ešte takéto ojedinelé exempláre. Len akosi vymierajú.
Tak sa aj ja radšej uchyľujem k nahrávkam na internete. Tie sú niekedy aj v estetickom balení, s obrazom. Keď sčítame hudbu, spev, obraz, hneď je to plnohodnotnejší zážitok ako nejaké vyškerené baby, čo si nevedia zladiť ani farby na nechtoch a ústach. Kedysi sa to považovalo za povinné, dnes je in rôzne, odlišné. Fialová s oranžovou. Ale čože, my sme kedysi vylučovali kombináciu zelená a modrá, dodávali sme zakaždým, že pre somára dobrá. A teraz? Sama mám zelenkavý roldor a modré skrinky a vôbec mi to nevadí. Človek musí kráčať s dobou. Alebo také nohavice s topánkami na vysokých opätkoch! To bolo vylúčené, nemysliteľné.
Videla som na módnej prehliadke v televízii už aj kráčajúcu ceruzku a v nej strčenú modelku. Aj som sa pokúšala predstaviť si, ako by prešla cez dvere, ale načo by prechádzala. Veď na móle žiadne dvere nie sú a po móle sa vráti do normálneho života. Tam nebude chodiť v ceruzke a ešte takej dlhej.
My sme sa vždy učesali. Za svet by sme sa neukázali strapaté. Ale vidím, že teraz čím menej učesané, tým modernejšie. Tiež akási nepriama úmera.
Tak som si naklikala všetko správne, podľa návodu z mailu, že sa pridám svojim hlasom k potrebnému miliónu. Veď nato mám internet, aby som ho využívala ak si ho platím v kombinácii s televíziou a tú nevyužívam, hoci mám dobre vyše sto programov. Tiež neviem načo, keď všade dávajú to isté, len v rôznych variáciách.
Je pravda, že sa môžem zdokonaľovať aspoň v jazykoch. Lenže mi zmizli tie kanály, na ktorých som to zvykla robiť. Preto využívam radšej internet, aby som sa správala racionálne a nezahodila šance.
No a tu som narazila na bariéru. Našla som tam veľa rôznych tvárí, aj každý sa vyjadroval k vode, to som pochopila. Čo bolo po slovensky a v príbuzných slovanských jazykoch, to bolo jednoduché, čosi som pochytila z francúzskych vyjadrení, ale vo francúzskom jazyku sa orientujem ako na mape, viem čo sú podstatné mená, slovesá, i nejaké iné finty francúzštiny, ale koniec. Z ostatných jazykov som jeleň. Viem, že sa dá všeličo preložiť, ale nie vždy mám čas sa takto babrať kvôli jednému podpisu.
Tak som hľadala kde sa mám podpísať a bolo po podpise. Ukázali sa mi okienka a ja som zostala bezradná. Vedela som, že mám do jedného vpísať svoju e-mailovú adresu, ale čo do ostatných už nie. Ani jazykovo ani technicky. Ja už nepôjdem študovať informačné technológie, ani sa nenaučím ďalšie jazyky. Nejaké to potrebné slovíčko ešte, aj slovníkom si pomôžem, ale tomuto som neporozumela, takže minerálne vody zostali bez môjho podpisu, čo ma mrzí. Nemám kvôli tomu celkom čisté svedomie, ale tie vody čisté sú.
A máme ich bohato, týmto nás príroda štedro obdarila. Kto to kedy videl zarábať ešte aj na vodách a znehodnocovať ich. Načo je komu toľko peňazí? Radšej nech ide k prameňu a napije sa. Bude aj obklopený krásnou prírodou, aj v civilizovanom prostredí. Pri prameňoch bývajú aj kúpele. Liečivé. Nech si radšej užije.
Na hrabanie sú myši a tie behajú po poliach alebo kade-tade. Už ani v našom bloku nie sú, odplašili sme ich. Môj Pompo si už nedokáže myš ani predstaviť, dávno zabudol, že by ich mal loviť. Aj z rozprávkových kníh a kreslených seriálov vypadol Mickey Mouse, ktorého mávali moje deti a vnúčatá tak radi. Aj my s bračekom Milankom po vojne, ale potom sa nám vytratili na večné časy. Aspoň tak to vyzeralo.
Teraz sú iné ilustrácie a postavičky in. Všimnite si aké. Skôr desivé, ako masky z Halloweenov, tváre bez výrazu, len taká škvrna, tomu sa hovorí abstraktné umenie. Tiež mu nikto nerozumie, ale originály bývajú drahé, tak sa dobre predávajú. Tí, ktorí si ich kupujú sa nepriznajú, že im nerozumejú tiež. To sa len tvária, že áno, lebo sa tak na elitu patrí. Skúste povedať v spoločnosti, že sa vám niečo od takého Picassa nepáči, veď vás tiež ukrižujú ako Krista a tiež za pravdu. Ešte tak Guernicu, nepoviem, to bolo zbombardované mesto, takže sa nedá veľmi lepšie vyjadriť taký chaos.
Ale navštívila som raz s deťmi, ešte boli pomerne malé, počas ojedinelej návštevy Bratislavy jeho výstavu, no ťažko povedať, ale bola som v rozpakoch, čo je na tých krivolakých čiarach znázorňujúcich mužské a iné pohlavia až také úžasné. A deti sa pýtali, boli na Picassa zvedavé. Už aj oni o ňom počuli. Iba ak by Bratislava nemala možnosť vystavovať iné diela, to by bolo zrozumiteľnejšie.
Ja som také videla v katalógoch, ale kto už si pozerá katalógy. Nedávno som dostala ponuku najúžasnejších kníh radšej nemenovaného vydavateľstva ako reklamu. Nuž, ťažko povedať, ani jednu z tých najúžasnejších som si nevedela vybrať. Ak zo tri, ale mimo hlavných stránok. Tiež tam bolo zopár s ilustráciami alebo fotografiami, ale tam mi stačilo pozrieť na cenu a hneď ma záujem prešiel. To bol knocaut.
Takže som sa nepodpísala, za čo sa ospravedlňujem statočnej iniciátorke, ktorá zašla až tak ďaleko, že zverejnila meno, dokonca číslo na mobil. Ak sú skutočné, je to ako vyzradenie spovedného tajomstva. Volať jej nebudem, lebo čo ak sa jej nevie dovolať milión ľudí a stane sa jej to, čo raz mne s mobilom. Rozoslala som viac prieskumných sms v náhlom zúfalstve, aby som si overila kto má vôbec o mňa ešte záujem. Nemôžem sa sťažovať, mali, presne v takom poradí, v akom som predpokladala. Hneď som bola o byľku menej zúfalá. Záujem vždy poteší, najmä ak je spontánny alebo správne načasovaný.
Aby som umlčala svoje svedomie, napísala som tento zmätený blog, ktorý mal byť venovaný našim slovenským minerálnym vodám. Pre ich záchranu. Čo ak by som raz nemala poruke fľašku s tou salvatorkou s magnéziom, prípadne inú a rýchla pomoc by neprišla. I keď som pevne rozhodnutá, že ju nikdy viac volať nebudem. Lenže budúcnosť je neznáma, všeličo sa môže stať.
Čo sa týka štúdia informatiky, mala by som svoj postoj k nej aspoň prehodnotiť. Lebo aj syn sa vždy rozčúli, ak mi náhodne príde čosi pomôcť. Zakaždým sa dovadíme. A moja priateľka Adelaida, ak je práve u mňa tvrdí, že úplne zbytočne, lebo obaja hovoríme to isté. Ona to vie posúdiť lebo všetko vie, len škoda že teoreticky. Ale to je zase iná vec. To nemá s minerálnymi prameňmi naozaj nič spoločné.
Zrejme hovoríme so synom dvomi rôznymi jazykmi. On je striktne presný, drží sa správnej terminológie a mne vyčíta, že táram zoširoka, popisne, emotívne. Lebo odborník je on.
Čo s tým, keď sa mi takto rozvinul zobák?
Vyskytol sa v mojej blízkosti jeho veľvyslanec, bývalý spolužiak, ktorého moja roztáranosť až tak nerozčuľuje a s počítačom mi pomôže, ak som v koncoch a čo potrebujem sa naučím postupne, keď som už počítačový samouk bezmála dve desaťročia.
Už mi poriadne vysmädlo, tak končím a idem sa napiť minerálky. Zásadne čistej, v tekutom stave a čírej, bez pachutí.
Na zdravie!
Máj 2013
