Vypočula som si veľa príbehov zo života rôznych ľudí, ale najviac mi ich vyrozprávala moja mama. Určite niektoré prifarbené, subjektívne skreslené, na iné už mala vytvorené priam šablóny a opakovala ich doslovne.
Sedávali sme oproti sebe, zvyčajne za kuchynským stolom. Mama, vo svojej večne bielej blúzke, prižmurovala oči, ako si slastne poťahovala z cigarety, miesto svätožiary jej nad čoraz šedivejšou hlavou stúpali kolieska beláskavého dymu.
Vráskavou, stareckými škvrnami posiatou rukou dvíhala k narúžovaným perám šálku s horúcou kávou. Odstával jej pri tom prstenník, do ktorého sa ako brázda zaryli dve obrúčky. Tatíkovu si nastokla až keď osamela po jeho trochu predčasnom, neočakávanom skone.
Všimla som si ako jej s pribúdajúcimi rokmi priezračnejú svetlomodré oči a sú akoby stále bezobsažnejšie a stáva sa dezorientovanejšou v čase aj priestore.
Napriek tomu rozprávala takmer do konca svojej pozemskej púte.
Jeden z nich bol aj priebeh môjho narodenia a prvého kontaktu so životom.
Ležala po dlhom pôrode vyčerpaná, hladná, na tvrdom nemocničnom lôžku. Na prvorodičku v tej dobe už nebola najmladšia, mala takmer dvadsaťšesť rokov. Mala som byť jej vytúžené dieťa. Aj pri slabom osvetlení videla, že vedľa jej postele kľačí rádová sestra a vrúcne sa modlí.
„Sestrička, prečo sa tu tak modlíte?“ spýtala sa jej.
„Ďakujem Bohu, že vám zachránil život“, vysvetlila jej mníška.
„Bolo to až také zlé?“
„Mali ste veľmi ťažký pôrod. Už sme strácali nádej. Ale niečo vám prinesiem.“
Sestrička vyšla z izby a o chvíľu sa vrátila s dieťatkom.
„Pozrite, máte dcérku! Krásnu a zdravú!“
Ale mama skríkla: „Odneste ju preč! Nechcem ju ani vidieť.“
To boli prvé slová, ktoré som ešte nemohla počuť, tobôž im rozumieť.
Nikdy nezabudla porozprávať, aká bola v tej nemocnici hladná a pýtala si niečo jesť, ale nechceli jej dovoliť. Až sa nad ňou zľutoval nejaký doktor. Priniesol na tanieri zemiakovú kašu a dovolil jej, aby si z nej lyžicou uberala z druhého kraja a jedol spolu s ňou.
Vždy spomínala, ako sa nevedeli s tatíkom dohodnúť na mene, ak sa narodí dievčatko. Mama chcela Lajlu, inšpirovaná nejakým filmom, ktorý v tom čase letel a tatík ju zrejme podpichoval návrhmi na Serafínu. Napokon ma pokrstili v Modrom kostolíku po akejsi prababke, ktorá práve zomrela v Amerike. Tak som dostala meno Anabela.
Skutočne som našla v dokladoch, ktoré uchovávam, stopu po akejsi Anabele Papp, narodenej ešte v 19. storočí v gemerskej župe. Do Ameriky sa zrejme vysťahovali za vidinou lepšieho života, tak ako mnohí iní. Či aj zbohatli neviem, minuli sme sa v živote. Po tatíkovej mame, ktorú sme všetci volali Mamuška, priam ako keby to bolo jej krstné meno, som dostala druhé meno Mária.
Moje prvé spomienky sú spočiatku len úryvkovité, také ostrovčeky pamäte, ktorých spojivá mi boli ešte neznáme a ťažko pochopiteľné v plných súvislostiach. Ich väzby som si dotkávala v priebehu ďalšieho života len postupne a ako retiazkové očká na háčkovanej dečke so zložitou vzorkou, sa mi začali spájať do jedného celku.
V tej najrannejšej vidím tatíka hlboko zamysleného uprostred skoro prázdnej izby. Zrejme ešte nebola celkom zariadená. Stál pri dosť vysokom okrúhlom stolíku s tromi stoličkami. V rohu, za vstupnými dverami, bola takmer schovaná pomerne malá knihovnička s niekoľkými knihami. Na nej trónila vypchaná kaňa. Tej som sa tak trochu bála, ale tatíkova prítomnosť môj strach zmierňovala.
S bázňou som pozerala na knižky v nej uložené a cítila hlboký obdiv k niekomu, kto je schopný napísať čosi také úžasné ako je knižka. Po chvíli si tatík všimol čo ma tak zaujalo a chytil ma za rúčku:
"Belka, keď budeš taká veľká, že budeš poznať písmenká a vedieť čítať, budem ti ich požičiavať. Dovtedy ich pribudne oveľa viac."
Od tej chvíle som zahorela neskrotnou túžbou poznávať písmenká. V kuchyni sme mali síce veľký vykachličkovaný sporák, ale čo sa pamätám, varilo sa na plynovej dvojplatničke. Nad ňou bol zavesený veľký kalendár a v ňom samé písmenká! Sedela som oproti, pri bielom kuchynskom stole, na rovnako bielej stoličke a do omrzenia otravovala všetkých otázkami: „A toto písmenko je aké? A toto?..“
Len tatík a Máňa mali trpezlivosť mi na ne odpovedať. Tatík mi ešte kreslil aj zvieratká: mačičku, psíka, zajaca, sovu, kačičku, prasiatko a iné. Obdivovala som, že to robí jedným ťahom, vždy rovnakým spôsobom. Najprv nakreslil akési základné osmičky a potom im jedným ťahom dorobil telo. Zvyšok, ušká, nohy, chvostíky, očká, ústa, zobáky, pazúriky, fúziky, dokreslil nakoniec.
Učil ma hrať aj šach. Trochu mlyn alebo dámu, ale šach najradšej. Rozložil šachovnicu a vysvetľoval mi ako sa na ňu kladú figúrky a aké majú povolené ťahy. Niektoré som sa naučila, ale hrať šach, samozrejme, ešte nie. Vlastne ani neskôr. Aj keď som ovládala pravidlá, nedokázala som rozmýšľať niekoľko ťahov dopredu a odhadnúť úmysel protihráča. Napokon, stať sa šachistkou mi nebolo určené, tak ma to ani obzvlášť nelákalo.
Ako sa už len hmlisto pamätám, náš dom v Bratislave, na Prayovej ulici, tvorili vlastne štyri bloky. Medzi nimi bol, aspoň mne sa to tak vtedy zdalo, priestranný, štvorcový dvor. Trochu bokom tam rástol javor, z krídiel jeho nažiek sme si s ostatnými deťmi lepili dlhé nosy.
Hrávala som sa aj v zákutí dvora, pod oknom izbietky, v ktorej spávala Máňa. Mala som vedierko aj lopatku, len piesku tam bolo pramálo. Skôr len hrubšia vrstva prachu, tak som si v nej vyškrabkávala akési klikyháky. Občas mi spustila mama dole na špagáte chlebík natretý masťou. Mama si na bravčovú masť potrpela, bola presvedčená, že je výživná a zdravá. Bývala som tam celkom sama a cítila sa taká opustená, že sa ma zmocňoval chvíľami silný pocit úzkosti.
Pri prechádzkach bratislavskými ulicami som sa stále potkýnala a zakopávala, lebo som vyvracala hlávku dohora a snažila sa vylúštiť z písmen nad obchodmi ich názov. Tak som sa učila: Teta, Aso, Drogéria, postupne Kino, Fotoateliér, Kaderníctvo, atď.
Vo vlasoch som mala stále veľkú mašľu alebo baretku, stiahnutú na jedno ucho, lebo mama na tom dôsledne trvala. Ibaže mne prekážali, lebo mašle sa mi rozväzovali a baretky zošmykovali, takže mi ich neustále naprávali. Ak bola so mnou Máňa, tak mi pomohla, ale mama ma nervózne mykala za ruku a napomínala, aby som sa pozornejšie pozerala pod nohy.
Mala som bohaté, ale celkom rovné blond vlasy. Až také husté, že mi časť z nich zapletali do dvoch vrkôčikov spojených a poprekladaných na temene a zvyšné ešte upravovali rozpálenou kulmou do lokničiek. Príprava takéhoto účesu trvala podľa mňa nekonečne dlho. Asi som na to nemala dosť trpezlivosti, lebo mama tiež do mňa občas zlostne strčila, aby som držala hlavu tak, ako chcela, aby ho mohla dokončiť.
Okrem nedeľných matróziek, ktoré som dostávala vždy nové, hneď ako som zo starých začala vyrastať a neodmysliteľných bielych podkolienok a topánočiek, som mávala väčšinou oblečené červené šatočky s bielymi bodkami. Mama im hovorievala bobky, ale ona stále tak čudne rozprávala, až som si na to zvykla. Keď si chceli niečo povedať s tatíkom tak, aby som im nerozumela, hovorili predo mnou po nemecky, lebo mama hovorila, že som veľmi zvedavá. Preto ma volala stará rafika alebo niekedy aj rebeka.
Najradšej som chodievala von s tatíkom. On ma zakaždým zaviedol na nejaké zaujímavé miesto. Vždy ma pri prechádzke držal za rúčku a ja som moju s dôverou držala v jeho dlani. Cítila som sa pri tom úplne bezpečne. Bola som skalopevne presvedčená, že tatík všetko vie, všetko dokáže, pred všetkým zlým ma ochráni. Vodil ma do kina, na detské filmy. Tam mi najprv kúpil v bufete mentolové cukríky v čokoláde, ktoré vyzerali ako gombíky a veľmi mi chutili. Alebo ma zaviedol do zoologickej záhrady. Šli sme dlho pomedzi vysoké stromy, po ľavej strane vo vode plávali obrovské zvieratá a otvárali široké papule. Tatík mi vysvetlil, že sú to hrochy. Dostala som aj červený náramok z drobulinkých korálikov a červenú limonádu, ktorá sa vtedy volala krachelka. Možno bola niekedy s nami aj mama.
Raz som tak cupitala po suchej tráve, lebo nebola zelená ale zlatožltá a zatúlala som sa k vysokánskej ohrade, v ktorej sa vlnili obrovské hady do takej výšky, až som sa zľakla, že vylezú ku mne. S plačom som hľadala tatíka, ale on ma upokojil, že vyliezť nemôžu, tá ohrada im to nedovolí. Nie sú až také veľké, ako sa zdajú mne, len ja som ešte malá.
Moji rodičia obidvaja fajčili a fajčili aj návštevy, ktoré k nám často chodili. Dym v byte som preto považovala za normálne prostredie a nijak mi neprekážal. Raz mi aj dali ochutnať čaj s domácou slivovicou a ja som sa vraj ani nepotriasla. Bola som na seba hrdá, že sa na tom všetci dobre pobavili. Podľa mamy som mala vtedy osem mesiacov.
Neskôr ma posielali na malú stanicu kúpiť cigarety. Predávali sa v mäkkom balení, po sto kusov. Značku si už nepamätám, možno bystrice, lipy. Vedomie dôvery, ktorú do mňa vložili, keď nepochybovali o tom, že to už zvládnem, ma napĺňal hlbokým uspokojením.
Väčšina detí miluje sladkosti. Zvláštne, ja som ich priam neznášala. Okrem tých mentolových cukríkov v kine, ktoré mi vždy kúpil tatík. Mala som rada aj horúce gaštany, ktoré sa v bratislavských uliciach bežne predávali. Dala som si ich do vrecka na kabátiku a ohrievala skrehnutú rúčku. Druhou som sa nepúšťala tatíka. Tú mi ohrieval svojou teplou dlaňou. Niekedy sme sa pristavili pri vozíku s tureckým medom, z ktorého mi predavač kúsok odsekol a ja som si z neho odhryzovala, poskakujúc za tatíkom.
Miesto sladkostí som maškrtila oveľa radšej soľ a stenu. Keď ma nikto nevidel, naberala som si ju v kuchyni polievkovou lyžicou a lízala.
Často som mávala zapálené oči. Vtedy ma mama zaviedla do kúpeľne, prikázala, aby som si hneď ráno, len čo som sa zobudila, nacikala na vreckovku a prikladala mi ju ako obklad. Trochu sa mi to hnusilo, ale asi bolo účinné, lebo mi oči prestali hnisať.
Niekedy som bola v tej kúpeľni aj dlho. Myslím, že ma mama tým, že ma do nej zatvorila, trestala za niečo zlé, čo som spravila. Bola som však ešte primalá na to, aby som správne pochopila za čo.
Vždy sme mávali doma klobásky. Tatík mal na vidieku známych, ku ktorým sme chodievali, už ani neviem kde. Chovali pre nás pol prasiatka a zo zabíjačky sme potom dostávali polovičku zo všetkého. Preto sme mali dosť masti aj vtedy, keď iní nemali, lebo už kdesi ďaleko bola vojna. Začula som dospelých o nej rozprávať.
Klobásky viseli v špajzke zatočené do venčekov. Také krátke, aby som mala kúsok akurát na jeden raz. Boli spustené nízko, aby som na ne dočiahla a mohla si kedykoľvek kúsok odlomiť. Mama považovala domáce klobásy za najväčšiu pochúťku a ja som bola šťastná, keď sa chválila pred návštevami, ako dobre papkám. Pri každej príležitosti ich vyzývala, nech ma štipnú do stehienka, aby sa presvedčili aké ho mám fest, ako remeň. To sa mi už tak veľmi nepáčilo, ale nechcela som mame kaziť radosť. Dobre mi padlo, že má dôvod byť na mňa hrdá.
Raz sme stáli s tatíkom uprostred rozľahlej sivej plochy. Zrejme to bolo niektoré bratislavské námestie. Bol tam ešte nejaký iný ujo, lebo vedľa mňa, na betóne alebo veľkých dlaždiciach, som videla dva páry pánskych topánok. Tatíkove béžové, s malými ozdobnými dierkami, tie druhé boli hnedé a lesklé. Z topánok sa týčilo dvoje mužských nohavíc, tiež béžové a hnedé. Tatík ma, ako vždy, držal za ruku, kým sa rozprávali. Ja som poslušne čakala, len občas som prestúpila z jednej nohy na druhú.
Z ich rozhovoru mi utkvelo v pamäti jediné slovo, vyslovené s akýmsi ostražitým šeptom. Bolo to slovo politika. Znepokojilo ma, že možno sa aj tatík niečoho bojí, lebo z tónu jeho hlasu som vycítila neurčitú tieseň.
Neviem kedy a kam sa stratila Máňa, lebo miesto nej už býval v malej izbičke ujo Laco. Mal v nej plno zošitov a knižiek. Keď som k nemu vošla, dovolil mi, aby som sa ich dotýkala a listovala si v nich. Asi vedel, že mu ich nepotrhám ani nepočmáram. Tak som tam rada a dlho sedávala na zemi. Ujo Laco mi vysvetlil, že pracuje na súde a popri tom chodí aj do školy. Za to som ho veľmi obdivovala.
Jedno ráno, musela to byť nedeľa alebo nejaký sviatok, lebo tatík nešiel do práce, ležali s mamou v posteli. Mama mala veľké brucho a ja som pochopila, že v ňom má bračeka, ktorý sa už onedlho narodí a bude sa volať Milan. Veľmi som po ňom túžila a netrpezlivo čakala, kedy sa konečne narodí. Aby som urýchlila jeho príchod na svet, zobrala som najväčšiu varechu a začala ňou šermovať popod manželské postele a volať:
„Komm herr, Milan, prečo už nekomheruješ!?“
Nič viac som po nemecky nevedela, ani toto nie je správne.
Konečne sa narodil. Mama sa vzpierala ísť do nemocnice, tak veľmi sa bála pôrodu. Všetci tí ujovia a tety čo k nám chodili, ju prosíkali a povzbudzovali, aby mala rozum a nastúpila do auta.
Napokon ju aj s bračekom a záplavou kvetov priviezli slávnostne taxíkom domov. Okúpala sa a zaľahla do saténových obliečok. Neskôr sama hovorievala, že ju obskakovali ako princeznú.
Miesto uja Laca bývala, po bračekovom narodení, v izbičke zase Máňa. Ale nejako sa s mamou nepohodli, lebo onedlho odišla nadobro. Viac som o nej nikdy nepočula. Takmer vždy, keď pozerám v televízii Poštu pre teba, myslím na ňu, že by som si práve ju dala zavolať, ale neviem ani jej priezvisko, ani obec, z ktorej pochádzala, žiadny záchytný bod. Z môjho života, ale zo spomienok nie, zmizla bez stopy. Beztak už zrejme dávno nežije.
Od mamy viem len toľko, že keď prišla so mnou domov z pôrodnice, nevedela sa o mňa postarať. Nechápala som prečo, keď už bola na materstvo zrelá a za dieťaťom zdochýnala až tak, že s tatíkom ponavštevovali na Horehroní sirotince, aby si vybrali nejaké dieťa tam. Lebo sa s tatíkom dosť hádali, že nemôžu mať dieťa a vzájomne sa obviňovali z neplodnosti, hoci v tom čase bývalo skôr obvyklejšie pripisovať vinu žene ako mužovi. Je pravda, že čakali tri roky, kým mama otehotnela. V sirotinci si vybrali nejakého modrookého chlapčeka, kučeravého blondiačika, ale Mamuška ich prehovorila, aby ešte počkali, možno budú mať predsa len vlastné a cudzie by im potom bolo na ťarchu. Dobre spravila, lebo mama zistila, že je už v druhom stave so mnou. Vychádza mi to tak, že ma splodili na tretie výročie sobáša.
Mama nechodila v Bratislave do zamestnania. V tom čase vraj bolo hanbou pre muža ak nedokázal uživiť rodinu. Údajne raz prišiel tatík domov z práce a našiel nás obidve veľmi revať. Nie som istá, či mama plakala alebo kričala na tatíka, lebo potom revala často. Tatík sa vraj len vychytil a znovu odcestoval domov na Horehronie. Mamuška mu opäť poradila, aby vyhľadal v ktorejsi okolitej obci Máňu a zobral ju so sebou do Bratislavy. Zomrela jej matka, otec sa oženil druhýkrát, ale macocha bola mladšia ako ona a nevedeli sa v jednej chalupe zniesť. Tak sa dostala Máňa k nám. Asi sa mala starať o mňa, lebo ju si z tých čias pamätám lepšie ako mamu.
