reklama

Pivnice a poschodia

1996 Na rohovej kuchynskej lavici ležal rozvalený ÚSPEŠNÝ MUŽ s vysokým pohárom dopoly naplneným kvalitným koňakom. Zošedlú tvár mal kŕčovito stuhnutú a hrozivo blýskal očami. Nebol to v ten deň jeho prvý pohárik. Tak ako napokon obvykle.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Chcela si prisadnúť na zvyčajné miesto, ale nohy nechal vystreté.

„Odtiahni si stoličku! Nemusíme byť takí natlačení!“

Sadla si teda na stoličku.

„Povedal som, aby si si ju odtiahla! Počúvaš vôbec čo ti hovorím?“

Jeho ostré slová ju bodli, ale mlčky poslúchla. Opäť sa začala cítiť nesvoja, ako už toľkokrát za posledné obdobie. Akoby cudzia a len trpená v tom prostredí.

 

ÚSPEŠNÁ ŽENA sa zatiaľ vôbec neukázala. Iba jej tieň blúdil v hlbinách bytu.

 

„Neboj sa, nezdržím sa, len ti musím povedať, že som už podala žiadosť o rozvod a sociálny byt. Je tam zabezpečená opatrovateľská služba, lekár, ak bude potrebné, prinesú mi jedlo. Takže vám nebudem na ťarchu. Akosi priskoro ste sa začali báť. Chcem byť sama. Možno mám pred sebou ešte zopár rokov a tie chcem prežiť konečne v pokoji, podľa vlastných predstáv. Lenže ma bez ohlásenia navštívili pracovníčky zo sociálneho a zaskočili otázkou, na ktorú som nebola pripravená. Pýtali odo mňa kontaktnú adresu a telefónne číslo, aby vedeli komu majú oznámiť, keby sa so mnou niečo stalo.

Počkaj, neprerušuj ma!

Keďže si najbližšie, po chvíľke váhania, som udala vaše. Mám vyplatenú poistku na kremáciu, s pohrebným a tým, čo po mne zostane, by to malo stačiť. Neželám si žiadny obrad, kar, hrobku, vôbec nič. Len spáliť a rozsypať!“

 

ÚSPEŠNÝ MUŽ sa prudko posadil.

„Akým právom podnikáš takéto kroky bez môjho vedomia? Ako si dovoľuješ robiť zo mňa obyčajnú sviňu, ktorá sa o teba nedokáže postarať?“

„Som dospelá a zatiaľ svojprávna, mám právo rozhodovať o vlastnom živote. Ten kontakt môžem zmeniť, ak máš námietky.“

„Ale ako skomplikuješ život nám, si, prirodzene, nedomyslela.“

„Aký vplyv bude mať moje rozhodnutie na váš život? Tiež si ho žijete podľa vlastných predstáv.“

„Doteraz sme vás navštevovali oboch s otcom súčasne. Ak nebudete bývať spolu, budeme musieť chodiť na návštevy ku každému zvlášť, teda dvakrát. Nechápeš, že na to nemáme čas?“

„Ak „musíte“ chodiť, tak vás nemienim nútiť. Pochop, že aj ja som človek! Už nevládzem takto žiť.“

 

„Aký si ty človek? Kde si sa dopracovala s tými svojimi utopistickými aktivitami?  Uvedomuješ si rozdiel medzi nami? My žijeme niekde na úrovni siedmeho poschodia a ty živoríš kdesi v pivnici. Chápeš ten rozdiel? Nedokážeš sa predať, v tom je tvoj problém.“

„Nie som prostitútka, aby som sa predávala. Nielen svoje telo, ale ani dušu predávať nemienim. I keď viem, že tým myslíš čosi iné.“

„Uznávam, emočne si vysoko, ale pragmaticky na nule.“

„Prebytočné emócie sa vám už takmer podarilo vo mne zabiť. A tvoje ponímanie pragmatizmu, prepáč, ale to je už pre mňa, vzhľadom na vek aj zdravotný stav, skutočne utópia...“

„Doposiaľ som si myslel, že si rozumná žena. Ale ako vidím, mýlil som sa. Veď nemáš z čoho žiť!“

„Mám invalidný dôchodok.“

„Ale nestačí ti.“

„Zatiaľ som od nikoho nepýtala.“

„Zato za tie nepodarené Vianoce, na ktoré si sa zmohla, sa nemieniš ani ospravedlniť?“

„Spravila som to, čo som vládala. Nemám sa za čo ospravedlňovať. Nezabúdaj, že si ma už raz prinútil, aby som sa ti ospravedlnila a nikdy si neodpustím, že som ťa poslúchla. A čo sa týka tých Vianoc, vopred som vám povedala, že už nebudú také ako bývali. V pivnici sú aj Vianoce iné, ako na siedmom poschodí,“ dodala trpko.

 

To už do dverí vstúpila ÚSPEŠNÁ ŽENA. Zjavne nabrúsená.

„ Máš predsa celý rok na to, aby si na sviatky našetrila.“

„To nie je len otázka peňazí. I keď Vianoce sú raz v roku a rok je dlhý. Šetriť treba aj na iné veci. Jednoducho už tak nevládzem. Mám zapálené kĺby a ... Nedokážete pochopiť, že si neviem umyť zuby, vlasy, udržať v rukách tanier, čistiť zemiaky, krájať chlieb...“, zlomil sa jej hlas.

„... Rozprávaš o tom už tretí rok. Už to nie je zaujímavé.“

„Ale ja s tým musím žiť.“

„Ak nevládzeš, tak si mala zabezpečiť obed v reštaurácii!“

 

Do hlavy jej udrel taký silný tlak, až sa jej zatmilo pred očami a takmer sa zosypala pod lavicu. Nemala silu sa opýtať, prečo teda nezabezpečili obed v reštaurácii oni.

 

Do kuchyne vbehli s krikom dve rozosmiate deti.

„Pozrite, čo sme dostali!“

Na stôl vysypali sériu pohľadníc s disneyovskými myšiakmi, káčermi a spol.

„Azda si nedostala honorár, na ktorý čakáš už dva roky?“ zatiahol ÚSPEŠNÝ MUŽ ironicky.

 

Na siedmom poschodí boli honoráre aj vtedy naozaj smiešne.

 

„Ešte nie, ale keď sa im tak páčili...“

„Určite viac, ako ten tvoj vianočný trapas! Podhodiť deťom nevydanú knižku, dokonca s prázdnymi stranami, aby do nich nakreslili vlastné kresby! Buď rada, že ti ju nefľusli rovno do ksichtu!“

„Ja som to myslela dobre. Deti by si boli prečítali rozprávky, nakreslili ilustrácie podľa vlastných predstáv a po sviatkoch to už malo ísť do vydavateľstva. Aj s poďakovaním vnúčatám za spoluprácu. A potom by ju boli pokrstili hotovú a dostali ju aj s vlastnoručným venovaním.“

„Nehanbila si sa zneužiť deti, aby si pohla tou knižkou?“

„Si egoistka! Celý čas, čo ťa počúvam, je to samé ja, ja, ja...“

„Náhodou by bolo super mať kresby v rozprávkovej knižke!“ hájilo nápad staršie z detí.

 

„Padajte!“ zavelila ÚSPEŠNÁ ŽENA a deti so slzičkami vybehli z kuchyne.

 

Tlak v hlave sa stupňoval, nábytok kymácal. Zo všetkých síl sa snažila udržať na stoličke. Do uší jej nalietavali myšlienky ako roj zdivených včiel.

Dvadsaťpäť rokov vymýšľania! Rady prebdených nocí! Úmorné prepisovanie, pilovanie textu! Večná nespokojnosť! Prosíkanie nádejných sponzorov!

 

„Ešte som od teba nepočul jediný konštruktívny návrh, ako si predstavuješ ďalšie styky,“ - vrátil sa k pôvodnej téme ÚSPEŠNÝ MUŽ.

„Normálne. Ak ma budete chcieť vidieť, tak mi zavoláte...“

„Pýtam sa ťa načo? Bude to mať nejaký zmysel?“

„Ak to nebude mať zmysel, tak sa nestretneme...“

„To hovoríš len tak?“

„Ako to mám hovoriť?“

„Daj vzťahy do poriadku!“

„Už sa o to usilujem pekných pár rokov, ale nejde to. Jednoducho to nie je v mojich silách.“

„Keby si vedela ako málo na to stačí...“

„Mýliš sa. Nestačí. Pre zmenu už ani z mojej strany.“

„Ani na deťoch ti nezáleží?“

„Keď po nich zatúžim, dohodneme sa, prídem pre ne, niekam s nimi pôjdem a privediem ich späť. Tak ako dnes.“

„Ale za predpokladu, že ti ich dáme. O tom totiž nerozhodujem sám, sme na to dvaja. Už dnes som mal čo robiť, aby si ich dostala.“

„Ak mi ich nedáte, budem sa s tým musieť zmieriť a dúfať, že si ma nájdu samé až vyrastú.“

 

ÚSPEŠNÁ ŽENA pohŕdavo odfrkla:

„Ty nie si normálna žena!“

 

Zrazu jej bola úplne cudzia. Aj tvár ÚSPEŠNÉHO MUŽA sa začala rýchlo vzďaľovať a miznúť v hmle.

 

Vybehla z kuchyne aj ona, vhupla do čižiem, strhla z vešiaka zimník a zaplesla za sebou dvere.

Ako rana z milosti ju dorazil výkrik:

„Tebe je to fakt jedno?“

 

Priestranstvo medzi blokmi sa zmenilo na jedno veľké klzisko. Na ľad pomaly padali velikánske vločky snehu.

Sotva vyšla z brány, pošmykla sa a spadla. Vrhla letmý pohľad na okná, ale žalúzie boli stiahnuté. Kývanie na rozlúčku bolo tiež len jednostrannou povinnosťou. Ale aspoň nevideli ako sa kĺzala, padala a vstávala, opatrne zdolávajúc meter za metrom cestu na autobusovú zastávku.

 

Z tmy sa vynoril nečakane chlap vo vypĺznutej ušianke. V okamihu bol na zemi. Podala mu roku a pomáhala vstať. Boli tam len oni dvaja.

„Veľmi sa šmýka. Treba dávať pozor!“

Chlap sa na ňu zaškľabil a zatackal sa:

„Šmýka sa, dušinka? Šmýka? Naozaj?“

Pochopila, že na tú neskorú hodinu to nie je práve vhodný spoločník.

 

Na zastávke stál prázdny autobus, dvere mal otvorené, ale vodič márne trýznil motor, pneumatiky nezaberali.

„Pôjdete?“ spýtala sa s nádejou.

Šofér mykol plecom a bezmocne rozhodil rukami.

Zo všetkých síl sa snažila odohnať vidinu auta, parkujúceho obďaleč.

 

V diaľke postupne zhasínali posledné svetlá, mesto sa ukladalo spať.

 

Schvátili ju žalúdočné kŕče, zamotala sa jej hlava. Telo jej vyčítalo, že ho zanedbala. Uvedomila si, že za celý deň mu dožičila len banán so šľahačkou a kávu v cukrárni s vnúčatami.

 

Sneženie zhustlo, mráz prituhol. Pridal sa búrlivý severák. Vločky sa menili na malé torpéda, bodali ju do tváre, mala ich plné oči, ústa. Chladili za golierom. Poryvy vetra z nej šklbali kabát, trhali tašku z rúk.

Sotva vládala dýchať.

 

Bezradne pobehovala po zastávke. Začala sa jej zmocňovať panika. Ešte nebol čas mobilov, aby si privolala taxík.

 

V istý krásny jarný deň, keď sa narodil ÚSPEŚNÝ MUŽ, od ktorého práve bezhlavo ušla, zalievalo slnko nemocničný areál a maznalo sa so svojimi drobnými kópiami. V tráve kvitli tisícky púpav, v záhonoch hrdé tulipány. Rozvoniaval orgován...

 

Nič z toho nevidela. Po tridsaťhodinovej kalvárii bolo lôžko, na ktoré ju uložili, trýznivé ako kríž. Už chýbalo len zatĺcť klince a nasadiť tŕňovú korunu! Pod matrace ktosi zabudol položiť dve dosky, časťou tela sa prepadávala do medzery, ostré hrany sa ju pokúšali rozpoltiť.

 

Komu vtedy na tom záležalo?

Trochu viac či menej utrpenia predsa patrilo k veci...

 

Keď jej priniesli vytúženú odmenu a prvýkrát uvidela červenú, zvraštenú tváričku, riedke vlásky, drobunké pästičky a ústočká pripravené sýtiť sa potravou z jej tela, až sa skrčila pod prívalom nekonečnej materinskej lásky a po zmučenom tele sa jej rozlialo milosrdné teplo....

 

2012

 

Teraz je všetko naopak.

Tak ako sa postupne vyprázdňujú poschodia aj pivnice, zapĺňajú sa ulice aj stoky.

Len mne už v tejto predvianočnej atmosfére nerezonuje v hlave Radujme sa, veseľme sa,... ale už niekoľko dní celkom iná, stará, priam hymnická slovenská pieseň, ktorej celý text som už aj ja zabudla.

 

Nemám čo tajiť, mám dnes aj meniny. Kto chce si to beztak zistí, keď som tu vystavená ako na pranieri. Nikto z tých, ktorí ma prišli navštíviť, tú pieseň nepozná, len najmladší vnuk mi jej text vygúglil a spravil mi na ňu špeciálnu ikonu, aby som si ju mohla kedykoľvek ľahšie pripomenúť.

 

Tento vnuk píše rapové texty, tak len dúfam, že stvorí aj nejakú jej aktuálnejšiu verziu.

 

Ja ju tu teraz, na oživenie pamäte, ponúkam aj Vám, mojim čitateľom.

 

Bože môj, otče môj, veď je ten svet zmotaný

 

Bože môj, otče môj, veď je ten svet zmotaný!

Čo vystojí, čo vystojí, chudobný poddaný.

 

Každý ho sužuje, nikto nepoľutuje,

veď sa nazdá, že naveky panuje, panuje.

 

Vy, páni zemani, my sme vaši poddaní,

však budeme v čiernej zemi zrovnaní, zrovnaní.

 

Jak sedliak, tak i pán, všetci musia umríti:

všetci musia v čiernej zemi uhníti, uhníti.

 

Pánovia, pánovia! Za čo my vám robíme?

Či to len za tú čiernu zem, čo po nej chodíme?

 

 

 

 

 

 

 

Judita Harajdová

Judita Harajdová

Bloger 
  • Počet článkov:  73
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som staršia žena, s chátrajúcim obalom, v ktorom sídli stále tá istá duša, dychtiaca po poznaní, len bohatšia o záplavu životných skúseností. Kedysi som túžila cestovať, ale bola to utópia. Teraz mi už stačí posedenie v blízkom parku. Nachádzam tam maketu celého vesmíru. Blaží ma vedomie, že všetci moji drahí pokračujú v niečom, čo som sama nestihla. Som spokojná, lebo dožívam život v súlade sama so sebou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločenskéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu