O stratenej melódii
Dávno či nedávno, sotva sa už niekto pamätá, žil v jednej dedinke mládenec Janko Nôtik. Nemal pole, dom, žiadny majetok, o ktorý by sa musel starať, ba ani rodinu a tak bol voľný ako škovránok pod šírou oblohou. Jeho jediným pokladom boli staručké husle, ktoré vymajstroval ešte ktorýsi jeho pra-pra-praded. Dedili sa z pokolenia na pokolenie, z otcov na synov, zo synov na vnukov, takmer celú večnosť. Dobrý huslista vedel z nich vylúdiť priam čarovné tóny. V takých rukách plakali, smiali sa, bolestne kvílili.
A Janko bol ozaj huslista na pohľadanie.
Často sa túlal svetom, tu zahral na svadbe, inde na pohrebe, pri veseliciach nôtil tanečníkom rezko do rytmu alebo zatiahol do uška na želanie. Tak utŕžil vždy nejaký ten peniažtek, aby sa uživil. A bol by býval so svojím životom vcelku spokojný, keby ho nebola trápila nástojčivá túžba, ktorá mu nedávala spávať a nepokojne ho poháňala z miesta na miesto.
Nebola to, veru, túžba hocijaká, lebo Janko mal vnútornú potrebu zložiť melódiu velebiacu krásu rodnej zeme.
Raz sedel v tráve, na malebnej čistinke uprostred lesa, sústredene načúval vtáčiemu spevu, ševeleniu lístia v korunách stromov, zurčaniu neďalekej bystriny. Z náhleho popudu vzal husle do rúk, začal hrať, až zabudol ako plynie čas a keď si bol už-už istý, že sa mu podarilo zachytiť správny motív, prihnal sa zrazu s veľkým fičaním Vietor a všetky tóny odvial. Ešte sa aj škodoradostne chichotal:
„Hral si, hral, ale už viac nebudeš, fí-fí fiíí!..“
Janko za ním zúfalo volal:
„Hej, ty, zlodej, vráť mi moju melódiu!“
Ale Vietor ho nepočúvol, len ozvena z vrchov vracala jeho zlomyseľný smiech.
Sklamaný Janko sa znovu posadil do trávy, oprel hlavu o mohutný kmeň a bolo mu tak smutno, že sa mu nechcelo ani žiť.
Zakrátko sa na čistinke objavil čudný chlapík, celý zababraný od farieb.
Spočiatku si Janka vôbec nevšímal, rozložil si stojan, napol plátno, pripravil štetce, farby, paletu a pustil sa s chuťou do maľovania. Pracoval tak zanietene, že ani nezbadal kedy sa prihnal nezbedný Vietor, zafičal, zaskuvíňal, mocne nadul líca, odtrhol plátno zo stojana, až vyletelo ponad les. Ešte sa aj posmieval:
„Maľoval si, maľoval, ale už viac nebudeš, fí-fí-fiííí!..“
Zakmásal vetvami a s náporom sa hnal do diaľav.
I maliar za ním volal, prosil, aby mu Vietor obraz vrátil, ale márne.
Až vtedy spozoroval Janka.
„Videli ste, vážený, čo mi ten darebák vyparatil??
„Nuž, ani ja som nepochodil lepšie, pán, pán...“
„...Mazancius Palettes, maliar.“
„Teší ma! Janko Nôtik, huslista.“
„Tak to sme potom, akože, kolegovia, umelci, že áno?“
„To teda sme. A stala sa nám rovnaká krivda, preto by sme ju mali spoločne napraviť“, navrhol Janko.
„Napraviť? Isteže! Ale ako? Máte nejaký návrh?“
„Myslím, že by sme si mali vymôcť späť, čo nám Vietor ukradol.“
„Skvelý nápad, priateľko! Ja to tak veru nenechám!“
Slovo dalo slovo a umelci sa rozhodli, že zájdu hoci aj na samý kraj sveta, aby získali od Vetra to, čo malo pre nich najvyššiu hodnotu...
Tak sa aj vydali spolu na ďalekú cestu, do končín kde vládol samotný Vládca Vetrov.
Keď ich už celkom zmáhala únava, hlad i smäd, vošli do starobylého mesta a ocitli sa priamo na námestí.
Bolo celé zaľudnené, zaplnené stánkami, v ktorých roľníci a remeselníci ponúkali rozličný tovar. Všade vládla tlačenica a neopísateľný ruch. Práve sa konal výročný jarmok.
Maliar a muzikant, ktorých už spriatelil spoločný cieľ, sa práve predierali k jednému zo stánkov s občerstvením, keď sa ozvalo hlasné bubnovanie. To prišiel na námestie bubeník v sprievode dvoch kráľovských zbrojnošov. Tí položili na najvyšší stôl truhlicu plnučičkú - zlatých dukátov! V tom okamihu všetko na námestí zamrelo.
„Bum-ba-dra-sa, bum-ba-dra-sa, bum-bum-bum!“ zadunel bubon a bubeník začal mocným hlasom čítať:
„Dáva sa na všeobecnú známosť, že Jeho Veličenstvo kráľ, odmení týmito dukátmi maliara, ktorý dokáže jeho dcéru, princeznú Amáliu, namaľovať tak, aby jej portrét obohatil kráľovskú galériu. Ak sa nájde odvážlivec, nech sa hlási! Ale ak sa obraz do troch dní nepodarí, skončí v hladomorni, odkiaľ viac živý nevyjde.
Bum-bum-bum!“
Maliarovi priam vyrazilo dych, v očiach mu zahorela túžba po takom poklade. Veď čože to bolo pre neho namaľovať akýsi obraz? Nič ľahšie pod slnkom!
Hneď začal Janka nahovárač, aby sa prihlásili, ale ten tušil za takou veľkorysou ponukou nejakú lesť.
Vtedy sa k nim nahol spoza pultu s pečenými klobáskami a jaterničkami mohutný muž, opásaný umastenou zásterou a radostne zvolal:
„Pozrimeže, Maco! Kde sa ty tu berieš? Sto rokov sme sa nevideli!“
Maliar upadol do rozpakov:
„Človeče, vy si ma určite s niekým mýlite!“
Muž vyšiel spoza pultu a buchol maliara do pleca:
„Ja že si ťa mýlim, Maco? Čo si už celkom stratil pamäť? Zabudol si, ako sme v Krajnej Strednej naše kravičky, Rysuľu a Malinu pásli, v potôčiku ryby a raky chytali a na ohníku opekali?“
„Prepáčte, pane, ale to bude omyl! Tento pán je slávny maliar, majster Mazancius Palettes,“ zastal sa Janko nového známeho.
Nato sa mäsiar rozosmial, až sa v páse prehýbal, plieskal sa po kolenách a do očí sa mu nahrnuli slzy.
„Akože sa to voláš? Ma-zan-cius Pa-let-tes? Ha-ha-ha! No, to je podarené meno, namôjdušu!“
Maliar spokornel: „Nehnevaj sa, Ďurko, to je teraz môj pseudonym.“
„Pse - čo?“, nechápal mäsiar.
„No, vieš, také umelecké meno. Len si predstav, ako by to vyzeralo, keď by som namaľoval slávny obraz, dal ho na výstavu a podpísal sa Maco Paletka? Až potom by sa zo mňa rehotali všetci návštevníci, tak ako teraz ty.“
To už bubeník opakoval kráľovu výzvu druhýkrát. Maliar nevydržal, opustil prekvapených priateľov, rozhodne predstúpil pred zbrojnošov a prehlásil, že si trúfa namaľovať portrét princeznej Amálie.
Tak sa priatelia rozišli a Janko šiel za svojím cieľom ďalej sám.
Nikto by nespočítal jeho kroky, nohy mal už celé doráňané, keď zistil, že zablúdil v hlbokom lese. Márne hľadal, žiadnu cestu nevedel nájsť. Už začal prepadať beznádeji, keď začul z húštiny srdcervúci nárek. Rozhrnul krovie a uvidel jelenča. Nejaký pytliak tam nastavil pascu a jelenčaťu sa do nej zaklapla nôžka. Janko pascu otvoril, jelenča oslobodil a to ho z vďaky vynieslo z lesa na vlastnom chrbte. Pri lúčení Jankovi ponúklo, aby naň zavolal, až sa bude vracať a ono mu zase pomôže.
Ako šiel Janko ďalej, ocitol na brehu nedozernej vody. Na piesku sa zmietala velikánska ryba, ktorú hodila na breh prílivová vlna. Janko pomohol rybe späť do vody a ona ho na oplátku previezla na druhý breh a tiež mu sľúbila pomoc pri spiatočnej ceste.
Potom sa už Janko zastavil pod vysokým bralom, na ktoré sa nijako nevedel vyštverať. Ako tak nerozhodne chodil po jeho úpätí, našiel bezradnú orlicu. Z hniezda jej vypadlo jediné vajíčko. Janko ho ihneď vložil späť. Vďačná orlica vzopäla krídla a vyniesla ho až na vrchol, týčiaci sa až do oblakov. Tu sa s ním rozlúčila a prikázala, aby jej dal vedieť, keď sa bude vracať. Vzápätí s rozmachom zlietla k hniezdu.
Janko sa ocitol sám medzi nebom a zemou. Všade navôkol boli len samé kamene, Žiadne známky života. Ako si tak nezvyčajné prostredie lepšie poprezeral, všimol si mohutnú bránu, vedúcu priamo do útrob brala. Osmelil sa a silno zabúchal.
Nikto sa mu však neohlásil, všade vládlo len hlboké ticho.
Opäť nabral odvahu a zakričal:
„Hej, je tu niekto?“
„Heéééj, je tu niektoóóó?“, opakovala po ňom len ozvena.
Zabúchal i zavolal preto ešte hlasnejšie.
Až na tretíkrát sa vynoril strážca Vládcu Vetrov a udivene na Janka pozeral:
„Kto si? Koho hľadáš?“
„Som Janko Nôtik, huslista. Prichádzam až zo sedemdesiatej siedmej krajiny za Vládcom Vetrov. Jeden z jeho poddaných mi ukradol melódiu a ja odtiaľto neodídem, kým ju nedostanem späť.“
„Tá melódia musí byť pre teba veľmi dôležitá, keď si kvôli nej prišiel až sem. Veď tu sa ešte nikdy žiadny človek neobjavil“, povedal strážca. „Ak je to tak, môj Vládca Ťa určite prijme.“
Potom zaviedol Janka pred bránu, zdvihol ruky do výšky a začal odriekať:
„Vánok, víchor, pasát, mistrál,
bránu v sivom brale odval!
Uragán, hurikán duj!
Zaklínadlo moje čuj!
Ako dopovedal, bralo sa s rachotom otvorilo a strážca voviedol Janka do priestrannej siene, kde sedel na tróne samotný Vládca Vetrov.
Janko sa mu úctivo poklonil a Vládca Vetrov ho vyzval, aby mu rozpovedal, čo ho k nemu priviedlo.
Janko neváhal a posťažoval sa na neprávosť, ktorej sa dopustil jeden z jeho poddaných.
Vládca Vetrov Janka pozorne vypočul a prikázal strážcovi:
„Nože zisti, ktorý vietor vial predvčerom v sedemdesiatej siedmej krajine!“
Strážca otvoril hrubú knihu, zalistoval v nej a po chvíli oznámil:
„Bol to jeden z najmladších vetrov, Vietor-Priekor.“
„Tak ho sem priveď!“ prikázal Vládca Vetrov.
Netrvalo dlho a strážca priviedol previnilca.
Vládca Vetrov pokynul strážcovi, ten si odopol opasok a začal ho vyplácať tak, až sa Vietor-Priekor zvíjal, prosíkal, sľuboval, fičal a skuvíňal dovtedy, kým v sieni nezaznela Jankova melódia. Po nej vrátil aj obraz majstra Paletku.
Natešený Janko sa Vládcovi Vetrov poďakoval a ponáhľal sa späť, do kráľovského mesta.
A veru dorazil práve včas.
Maliara našiel zúfalého pri nedokončenom obraze, pretože háčik bol v tom, že princezná Amália bola neuveriteľne škaredá, ale na obraze mala oslňovať krásou. A aby chýr o jej skutočnej podobe neprenikol za hradné múry dával kráľovský otec hádzať do hladomorne všetkých, ktorí poznali toto tajomstvo.
Takýto osud teda čakal aj na Jankovho priateľa, pretože úlohu, na ktorú sa podujal, nevedel ani on splniť.
Princezná, celá netrpezlivá, súrila maliara a vyhrážala sa skorým príchodom otecka a jeho zbrojnošov.
Janko okamžite odhadol náladu v komnate, vytiahol husličky a aby priateľa povzbudil, začal hrať svoju ľúbeznú melódiu. Ako tak zanietene hral, princezná sa do nej započúvala a stal sa - zázrak! Jej tvár sa začala meniť, bola stále jemnejšia a krajšia. To hneď postrehol maliar a horúčkovito pokračoval v práci.
Keď slávnostné fanfáry uviedli príchod samotného kráľa, nevedel sa dosť vynadívať na krásnu devu na obraze, ktorá bola aj nebola podobná jeho dcére.
Pribehla i princezná Amália, pozrela na obraz a roztancovala sa pred ním od radosti.
„Veď ja som krásna! Krásna! La-la-la!“
Už nikto, kto ten obraz uvidí, neuverí chýrom, ktoré kolovali o jej ohyzdnej tvári.
Kráľovi neostalo iné ako dodržať slovo. Obraz dal vyvesiť do obrazárne a prikázal, aby umelcom vyplatili zaslúženú odmenu.
Tí však už obaja vedeli, že nie zlato prináša šťastie. Preto požiadali kráľa, aby usporiadal hostinu a pozval na ňu všetkých bedárov z kráľovstva, aby aspoň raz v živote zabudli na svoje trápenie.
