Odkliate slová
Žili raz v jednej krajine kráľ a kráľovná, ktorí boli takí bohatí, že ich nemohla ani len vo sne napadnúť myšlienka, ktorú by si neboli mohli dovoliť uskutočniť. Ale napriek sláve, moci a bohatstvu neboli šťastní, lebo sa ani po rokoch manželského života nemohli dočkať radosti v živote najväčšej - vlastného dieťaťa!
Ako plynul čas, začal sa ich čoraz väčšmi zmocňovať smútok a beznádej.
Márne ich liečili bylinkári, mastičkári i najchýrnejší lekári, všetko bolo márne.
Až raz sa objavil v ich zemi cudzinec, o ktorého liečiteľských schopnostiach už dávno letel svetom chýr. Hneď poslali sluhov, aby ho priviedli na hrad.
A skutočne, krátko nato, ako sa kráľovského páru neznámy ujal, počala kráľovná dieťatko a keď nastal jej čas, narodil sa vytúžený kráľovič, ktorému dali meno Boleslav.
Nielen na hrade, ale v celej krajine, sedem dní a nocí oslavovali jeho príchod na svet. Konali sa turnaje, veľkolepé hostiny a krajinu zaplavili umelci a kúzelníci z celého sveta.
Len kráľovský otec nemal od tej chvíle pokoja, lebo ho začal trýzniť strach o synčeka.
Už v prvú noc sa s obavami zakrádal ku komnate, v ktorej spinkalo dieťatko. Hneď na jej prahu ustrnul a ukryl sa za záves, aby si vypočul šepot skupinky tajomných žien, sklonených nad kolískou.
„Ty spíš, kráľovič Boleslav, netušíš nič z toho, čo ťa v živote čaká. A čaká ťa veru ťažký život plný krívd, bolestí a utrpenia, ktorý ťa však zocelí, až sa staneš naozajstným mužom,“ šepkala prvá zo žien. „Dávam ti však statočnosť a vytrvalosť, aby si všetko dokázal prekonať.“
„Ešte si malučký a nemáš sny, ktoré sa ľuďom snívajú,“ prihovárala sa dieťaťu druhá žena, „ale ja ti dávam do vienka schopnosť snívať, aj silu a odvahu, aby si vedel bojovať za uskutočnenie svojich snov.“
Napokon prehovorila posledná: „A ja ti venujem dar slova, nevšedný talent, aby si bol schopný všetko, čo ťa na tvojej púti životom stretne, opísať tak, aby si vytvoril dielo, z ktorého budú čerpať múdrosť a poučenie všetci ľudia na svete. Tvoj talent bude taký veľký, že ti nedovolí oddychovať, donúti ťa odriekať sa svetských radostí, spoznáš krutosť tvorivých múk, bezodné peklo zúfalstva pri hľadaní tých najvhodnejších slov, zakúsiš neraz aj závratný pocit prázdnoty po zavŕšení diela a po ňom vždy nástojčivé vzopätie duchovných síl a vášní, ktoré ťa budú nútiť do novej práce a od ktorých sa nebudeš môcť oslobodiť. Lebo taký je údel vyvolených.“
Vo chvíli čo odzneli tieto prorocké slová, hlásnik na hradbách ohlásil polnoc a ženy zmizli tak rýchlo, že po nich nezostal ani tieň.
Až vtedy vyšiel zo svojho úkrytu kráľovský otec, celý ochromený hrôzou z predpovedí. Pristúpil ku kolíske, v ktorej bezbranné dieťa nerušene spalo. Pobozkal synčeka na čielko a zaprisahal sa, že ho ochráni aj za cenu vlastného života.
Netrvalo dlho a na hradnom nádvorí vyrástla mohutná veža z čistej slonoviny s jediným vchodom, ktorý dňom a nocou strážili najspoľahlivejší ochrancovia. Okrem kráľa, kráľovnej a starej pestúnky nepovolili vstup nikomu.
Bolo určené, že tu, v bezpečí a pohodlí, bude prežívať kráľovič Boleslav nielen svoje detstvo, mladosť, ale možno celý svoj život.
Tak šli dni, týždne, mesiace i roky a nič mimoriadne sa nestalo. Už aj kráľovský otec sa začal upokojovať a možno by bol na osud, predurčený synkovi zabudol, keby sa nebol dostal do veku, v ktorom sa aj kráľovské deti musia začať učiť. Kráľ teda povolal na hrad najlepších učiteľov a mudrcov, aby pod prísnym dohľadom vštepili Boleslavovi všetky poznatky tých čias.
A kráľovič začal čoskoro preukazovať naozaj nevšedný talent. Učil sa tak rýchlo a ľahko, že čoskoro všetkých svojich učiteľov prevýšil, ale jeho duch bol ako bezodná studňa. Čím viac vedel, tým viac v ňom silnel nesmierny hlad po nových vedomostiach. A tak bol kráľ nútený rozoslať svojich ľudí, aby do veže poznášali všetky zvitky a pergameny, ktoré kto napísal. Kráľovič sa do nich náruživo začítal. Ale čím viac čítal, tým viac ho začal priťahovať pergamen prázdny a akási sila ho neprestajne nútilo zapĺňať jeho bielobu vlastnými slovami.
Márne však skúšal brko za brkom, lovil slová v pamäti, zostávali pred ním ako zakliate. Nič hodné zapísania ho nenapadalo.
Keď sa to starnúci kráľ dozvedel, okamžite dal ešte viac posilniť stráže pred vežou, nedôveroval viac žiadnym učiteľom a sám trávil so synom dni i noci, aby ho ochránil pred nástrahami osudu.
Lenže stalo sa čo nikto nečakal.
Od juhu pricválali nespočetné hordy zdivočených bojovníkov, obkľúčili a napokon aj dobyli hrad.
Kráľa s kráľovnou na výstrahu popravili na hradnom nádvorí, starých a chorých nemilosrdne usmrtili, mladých priviazali o chvosty svojich koní a cestami-necestami odvliekli do zajatia.
Medzi nimi bol aj Boleslav.
Spolu s ostatnými okúsil hlad i ukrutný smäd, páľavu slnka, ľadové dažde, neznesiteľné bolesti v doráňanom tele a nesmierne poníženie duše, keď ho jeho únoscovia predali za pár grošov na trhu ako dobytok.
Ocitol sa v úplne neznámom svete, na nekonečných plantážach, kde s boľavým chrbtom, pod korbáčmi dozorcov, drel denne od svitania do západu slnka. A tak by bol skončil svoj život, keby sa nebol zoznámil s jedným z množstva otrokov Pablom. Za pomoci jeho krásnej sestry sa im podarilo počas jednej vzbury nenápadne ujsť a skryť sa v nepreniknuteľnej džungli.
Tam zahorelo jeho neskúsené srdce plameňom lásky k neznámej záchrankyne. Skôr, ako sa stihol dozvedieť jej meno, uštipol ju obrovský jedovatý had a v hrozných kŕčoch skonala priamo pred ich očami.
Boleslav, spolu s druhom, pochoval svoju prvú aj poslednú, bezmennú lásku a nad jej hrobom spečatili priateľstvo na život a na smrť.
Dlho sa potom túlali, kým sa dostali do prístavného mesta, kde sa dali najať na loď. Ani tam však práca nebola ľahká. Vykladali a nakladali ťažké debny s tovarom, drhli palubu, kúrili v kotloch aj napriek ťažkej morskej chorobe, ktorá ich oboch postihla.
Boleslav si hneď od začiatku pevne zaumienil, že odloží každučký zarobený zlaťák, aby mohol žiť v budúcnosti ako slobodný človek. A keď mal na mori či v prístavoch voľnú chvíľu, kochal sa pohľadom na cudzie krajiny, pozoroval kypiaci život a v námorníckych krčmičkách, pri jedinom poháriku vína, pozorne počúval čo si cudzinci rozprávali.
Čoraz viac ho však trápilo, že jeho priateľ Pablo prepadol ošiaľu zo získanej slobody, prepíjal v krčmách ťažko zarobené zlaťáky a nespútane sa veselil s miestnymi dievčatami. Prosil ho i varoval, ale zbytočne.
Raz, keď sa mu do prístavu, v ktorom práve kotvili, nechcelo ísť a zostal na lodi sám, siahol do tajnej skrýše, chcel spočítať svoje úspory, aby vedel ako dlho ešte potrvá kým bude môcť zanechať prácu na lodi. Lenže vrecúško tam nebolo. Zalomcoval ním hnev, aj bolesť z priateľovej zrady, pretože Pablo bol jediný, komu sa so svojím tajomstvom zdôveril.
Tak musel zostať na lodi ďalej.
Roky sa míňali, už prebrázdili krížom-krážom celý svet, keď si Boleslav uvedomil, že už nie je najmladší. Do tváre sa mu začali vpisovať prvé vrásky, vlasy na sluchách beleli, telo strácalo pružnosť a silu. Hlava mu oťažela od množstva vypočutých príbehov, zážitkov a skúseností, do pamäte sa mu vryli farebné obrazy celého sveta.
Vtedy sa konečne rozhodol.
V najbližšom prístave opustil loď. Bolo mu jedno aká je to krajina, aké mesto, veď všade žili ľudia, ktorým musel odovzdať svoje posolstvo.
Našiel hostinec, v ktorom si zabezpečil stravu aj skromné ubytovanie a okamžite sa vydal do ulíc. Hneď v prvom obchodíku si nakúpil brká a pergamen, vrátil sa do svojej izbietky, sadol za stôl, privrel oči a po krátkom zamyslení ich uprel na prázdny zvitok.
Vzápätí sa mu začali v mysli vynárať príbehy, obrazy, myšlienky a slová rinuli takým prúdom, že ich sotva stačil zapisovať.
Sťaby ich bol práve niekto odklial.
Takto potom žil, písal a nič viac už od života nepotreboval, lebo dávno zabudol, že sa kedysi dávno narodil v prepychu ako kráľovský syn.






