Sen o veľkom modrom tichu
Po prašných cestách, od mesta k mestu, z krajiny do krajiny, v letnej páľave i zimnom nečase, putoval mládenec Mário so svojou sestrou Alžbetkou. A všade, kam ich kroky zaviedli, budili všeobecnú pozornosť a neustále ich obklopovali zástupy ľudí, ktorí ich chceli na vlastné oči nielen vidieť a počuť, ale aj dotknúť sa aspoň rukou.
Súrodenci boli síce chudobní, čo sa hmotného majetku týkalo, zato oboch ich štedro obdarili Múzy. Mário mal hlas čistý ako krištáľ a zvučný ako zvon a Alžbetka pri tanci pohyby ladné ako labuť. A obaja srdcia preplnené toľkou vrúcnosťou a láskou, že nech jej rozdávali hocikoľko, nemohli ju vyčerpať.
Pri ich speve a tanci ľudia zabúdali na každodenné starosti a trápenia, duše im zaplavoval mier a pohoda, utíchali bolesti tela, preto boli presvedčení, že nevšedné umenie súrodencov má liečivú schopnosť.
A oni sa nešetrili, sotva sa na nejakom mieste zastavili a videli koľkú nádej do nich diváci vkladajú, bez dlhého prosenia spievali a tancovali.
Zvesť o ich veľkom umení letela svetom, vďačné obecenstvo žiadalo stále viac prídavkov, potlesk nemával konca a oni zvyčajne až hlboko v noci zistili, že si opäť nenašli čas zahnať hlad čo i len krajíčkom chleba a osviežiť hrdlá pohárom vody.
Po každodennej námahe a prežívanom vzrušení ich začali trápiť bezsenné noci prebdené na slamou vystlaných lôžkach.
Takýto spôsob života ich veľmi vyčerpával.
Mário si onedlho všimol, že zrána máva hrdlo čoraz viac zatiahnuté a Alžbetke opúchajú nôžky.
Museli začať odkladať vystúpenia.
Keď ich však zakaždým vítal jasot a nadšenie, zabúdali na svoje stupňujúce sa ťažkosti a na ich speve a tanci ani najpozornejší divák nenašiel chybičku.
Ale oni obaja cítili, ako veľmi si potrebujú oddýchnuť a potajomky začali snívať sen o veľkom modrom tichu, ktorý však stále odsúvali do ďalekej budúcnosti.
Veď ľudia ich tak potrebovali!
Až raz dostali pozvanie do kráľovského mesta, od samotnej kráľovnej.
Čakala ich dlhá púť, Alžbetka už nemala dostatok síl a tak spočítali svoje drobniačiky, vybrali sa na miestny trh rozhodnutí kúpiť si koníka, ktorý by ich tam zaniesol.
Na trhu boli kone na pohľadanie, čierne, biele i hnedáky s ligotavou srsťou, ale takých si nemohli dovoliť. Už-už sa vzdávali nádeje na kúpu, keď v samom rohu trhoviska, zbadali vetchého starca s akousi mrcinou. Ťažko bolo posúdiť, či je žalostnejší pohľad na otrhanca alebo na úbohé, vycivené, vypĺznuté zviera, ktoré od slabosti ledva stálo na nohách a nevládalo odháňať ani ovady, ktoré ho štípali do otvorených rán.
Skusmo sa pristavili, spýtali na cenu a keď sa starček nejednal, koníka napokon kúpili. Sotva zaň zaplatili, kúpu oľutovali, ale starec už zmizol bez stopy, ako keby tam nikdy nebol stál.
Nuž im nezostalo nič iné ako koníka, za posmechu trhovcov, odviesť z mesta. Pri potoku ho vyumývali, vyčesali, ošetrili mu rany a nechali do vôle sa pásť.
Sedem dní a nocí ho opatrovali, kým sa pozviechal natoľko, že sa mohli vydať na cestu do kráľovského mesta.
Keď tam napokon dorazili, na hlavnom nádvorí už stála vyzdobená tribúna a trubači začali okamžite zvolávať hostí.
Počas celého vystúpenia nespúšťala kráľovná svoj uhrančivý pohľad z Mária a kula plány ako dosiahnuť, aby už naveky spieval len pre jej vlastné potešenie.
Po vystúpení usporiadala veľkolepú hostinu. Mária usadila vedľa seba z jednej strany, Alžbetku z druhej.
Nikto z prítomných neustriehol chvíľu, v ktorej nasypala do vína uspávací prášok, až zrazu uprostred zábavy všetci upadli do hlbokého spánku. Vtedy kráľovná šibla Mária čarovným prútikom a ten sa hneď premenil na slávika. Rýchlo ho schmatla a ponáhľala sa do svojej spálne, kde nemala prístup ani len najoddanejšia komorná. Tam vtáčatko zatvorila do zlatej klietky a spokojne zaspala.
Po dlhom čase sa Alžbetka prebrala a uvedomila si kde sa nachádza.
Videla stoly so zvyškami hostiny a za nimi množstvo spáčov. Očami hľadala Mária, ale jeho stolička bola prázdna. Okamžite tušila, že sa mu prihodilo niečo zlé. Márne ho však hľadala, volala, hrad bol akoby vymretý. Až keď vyšla na nádvorie, začula spod samej veže smutné trilky. Hneď vedela, že to ju Mário prosí o pomoc.
Zúfalo vbehla do stajne a celá bezradná sa vyžalovala koníkovi. Zalievali ju prívaly sĺz a keď si všimla, koľko porozumenia je v jeho očiach, nezdržala sa a v náhlom popude ho vrúcne pobozkala.
Zrazu sa koník striasol a stál pred ňou ohnivý vraník.
Dupol raz a spod kopyta sa mu zaiskrilo, dupol druhý raz a Alžbetku priam oslepilo. A keď hrabol kopytom tretíkrát, ocitol sa celý hrad v plameňoch.
Vtedy Alžbetke ľudským hlasom prikázal:
„Vyveď ma do záhrady a keď prepukne zmätok, bež pre klietku, ale ničím sa nedaj zadržať!“
Ako jej koník prikázal, tak aj spravila.
Kým kráľovná burcovala spáčov a všetci sa náhlili hasiť požiar, vrhla sa smelo do plameňov, uchytila klietku s uväzneným bratom, vybehla do záhrady a vyskočila na čakajúceho vraníka.
Ten sa okamžite vzniesol do výšky, preleteli ponad mestské veže, ponad lúky, polia, tmavé lesy ba i šíre more, až pristáli na čarovnom ostrove, kam už kráľovnina moc nesiahala.
Zlatá klietka praskla a vedľa stál Mário, živý a zdravý.
Ostrov bol ako zabudnutý kúsok pozemského raja. Všade rástli palmy, kvitli kaktusy, orchidey, oleandre, v lesoch voľne pobehovala plachá zver, v mori plávali celé húfy rýb.
Stačilo vystrieť ruky a šťavnaté ovocie do nich samo padalo.
Nad ostrovom sa klenulo blankytné nebo a zo všetkých strán ho obmývalo azúrové more. Hlboké ticho narúšal len radostný štebot vtákov a upokojujúce nárazy vlniek o pobrežie.
Máriovi a Alžbetke sa na ostrove tak splnil ich tajný sen.
Dni plynuli pokojne, podobné si ako vajce vajcu a kým sa Alžbetka zvŕtala okolo ohníka, Mário čoraz častejšie potláčal rastúci nepokoj z prázdnoty takéhoto života.
Jedného dňa sedel na brehu a uprene hľadel na bralo, o ktoré sa trieštili morské vlny. Sám nevedel ako zaspal.
Vtedy sa mu prvýkrát v živote prisnil pôsobivý farebný sen. V tom sne opäť videl bralo a vlny, ktoré tak dlho pozoroval, potom však zaznela velebná hudba a na brale stál vznešený, majestátny starec, ako boh z dávnych bájí. Máriovi sa zdal akýsi povedomý. A skutočne, bol to starec, ktorý im na trhu predal biedneho koníka.
Lenže starec v Máriovom sne nebol otrhaný, ale odetý v bielom rúchu prepásanom šarlátovým opaskom a zvučným hlasom, ktorý prehlušil aj hukot mora, prehovoril:
„Pozri, Mário, od vekov na veky príboj doráža na tieto skaly. Sú vlnky malé, hravé, ktoré bralo len poláskajú a opadnú späť do nekonečnej vodnej masy, aby s ňou splynuli. Sú aj vlny veľké, ktoré narážajú o skaly, zanechávajú v nich ryhy a nechcú sa vrátiť do mora. Ale je len málo takých vĺn, ktoré dosiahnu celkom hore. Aj z tých zostane na vrchole len niekoľko kvapiek. Také je aj večné, neraz márne úsilie ľudského rodu.“
Tu sa Mário náhle zobudil a pochopil starcovo podobenstvo.
Vrátil sa do chatrče, vzal Alžbetku za ruky, viedol ju k vraníkovi a nič nechápajúcej dievčine vysvetľoval, že sa musia okamžite vrátiť medzi ľudí.
„Prečo, Mário? Či tu nie sme šťastní?“ vzlykala.
„Sme spokojní, Alžbetka a nič nám tu nechýba. Ale je to život záhaľčivý, zbytočný. Chýba mu zmysel. Rozumieš?“
„Ach, braček, či sa už nepamätáš, ako sme unikli z pazúrov tej zlej kráľovnej?“ namietala Alžbetka. „A čo tvoj hlas, čo moje nohy? Dokedy vydržíme tak žiť? Raz nás dav ušliape alebo zahynieme od vyčerpania.“
Máriovi znežnel hlas, pohladil dievčinu po smutnej tvári a zašepkal:
„Odpusť mi, ale nemôžem inak.“
Keď už leteli ponad šíre more, stále viac sa v diaľke strácalo azúrové more, belasé nebo, ba i ten rajský ostrov, ktorý bol dočasne ich domovom, sa farbil do modra a stále viac sa zmenšoval, až sa stratil z dohľadu.
A s ním aj sen o veľkom modrom tichu.
