Nebesá sa zatiahli šedým závojom nasiaknutým vlahou, za oblokom ticho, ale vytrvalo, padá dážď. Toto popoludnie som zasvätila prezeraniu škatúľ so starými fotografiami, z ktorých niektoré majú na rubovej strane dátumy s venovaním, či bez neho, čo mi uľahčuje orientáciu v menej známych alebo už zabudnutých tvárach a vzťahoch. Nie všetky sa mi vynárajú v pamäti jasne, v správnych súvislostiach, mnohé pohltil čas. Fotografií je veľa, sypú sa mi na zem. Môj kocúrik Pompo strká do nich, zase žiarli, že sa venujem čomusi inému ako jemu a nemôže mi ležať na kolenách tak, ako to má rád. Vyberám z toho množstva tie, ktoré si potrebujem oživiť a mať v najbližšom období poruke.
Moju pozornosť pritiahli najmä mamine. Už sa objavila v mojich snoch, teda je odpustené. A tak sa usmievam pri pohľade na jej známu tvár. Nie, nezdá sa mi až taká pekná ako nám to roky sama sugerovala, ale musím uznať, že starla do gracióznej krásy. Možno preto, že jej bolo dožičené žiť takmer štvrť storočia samej, podľa vlastných predstáv.
Na fotkách, kde je sama stredobodom objektívu sa do neho usmieva, na tých s Milankom je vždy stúlená s ním, rozžiarená šťastím. Ja zakaždým zostávam bokom akoby osirelá. Už ma to nebolí, ale bolievalo a veľmi. Až tak, že som sa pri návšteve Komárna posťažovala Irén néni a ona, osoba prostoreká, mi odhalila tajenú pravdu: „Belinka, ty sa nečuduj! Teba mala mama od muža, ktorého nenávidela a Milanko je plod lásky.“
Teda tak. Nezostalo mi nič iné ako poskladať si význam týchto slov z úryvkov maminých spomínaní.
Na ďalšej fotografii vidím mladé dievča, akým bola v období rozpuku pätnástich rokov. Ešte nezranená, trochu dychtivá, už v tom veku sa stala kráľovnou krásy na lodníckom bále, na ktorý ju so sestrami zaviedli bratia a garde dámou bola stará mama Julianna. Neskoršia brunetka bola ešte plavovláska, čo jej dodávalo nevinný výraz. Podobne aj mne časom stmavli blond vlasy, ale ja som ich mala také po tatíkovej rodine. Všetci boli výrazní blondiaci, až takí, že tatík zošedivel v priebehu jedného pohnutého týždňa takmer nepostrehnuteľne.
Ťažko som trávila informáciu, že mama môjho tatíka nenávidela, keď on ju mal, zjavne po celý život, rád. Alebo bol od nej, prinajmenšom, citovo závislý.
Takže ako to vlastne bolo?
Ako mama vravievala, napriek neľahkému údelu, keď bola od trinástich rokov jedinou spoľahlivou živiteľkou veľkej rodiny, bývala veselé, rozhodné dievča, ktoré sa rado bavilo, smialo, po práci korzovalo a nadväzovalo prvé vzťahy.
Tak sa jej do cesty priplietol gazdovský syn Dežo, ktorý prejavoval vážne úmysly, rozhodnutý sa s ňou oženiť. Na Veľkú noc sa mali konať zásnuby, na ktoré stará mama Julianna napiekla jeden zo svojich obľúbených koláčov a Dežo sa dostavil s kyticou, aj snubnými prsteňmi. Pohodu však narušil nečakaný vpád jeho sestier, ktoré zavelili: „Okamžite domov! S takouto žobráčkou sa neoženíš!“
Prekérna situácia.
Dežo bol bez práce, odkázaný na gazdovstvo svojej rodiny, ktoré ho živilo. Chodieval s koňmi zapriahnutými do koča alebo voza a rozvážal po okolí príbuzenstvo alebo plody zo statku. Zrejme preto ho môj tatík do konca života, zrejme zo žiarlivosti, nenazýval inak ako „ten kočiš“.
V ten deň však zostal gazdovský syn zaskočený. Mamu, zdá sa, úprimne miloval, ale oženiť sa nemohol. Nemal ako zabezpečiť mladú ženu a prípadnú rodinu. Kam sa podieť. Tak odišiel ako zbitý pes so sestrami, ale mamu požiadal, aby na neho čakala, že si nájde prácu a osamostatní sa. Potom sa zoberú.
Lenže mamu biľag žobrače šľahol ako bič. Urazil jej hrdosť. Zapovedala sa, že sa vydá za prvého cudzieho človeka, ktorého stretne. Údajne rok plakala, nikam nechodievala, len do práce a domov. Až sa na to nemohla pozerať mladšia sestra, Juliška néni, ktorá sa už vyučila za kaderníčku a mala tak v meste pomerne dosť známych ľudí, aj takých, ktorých mama nepoznala. Preto rezolútne vyhlásila, že dosť bolo sĺz a mamu vytiahla na zábavu, na ktorej už bol aj tatík, ktorý sa na inzerát zamestnal v obchode s rádiami ako rádiotechnik – opravár, keď na Horehroní robil len turistického sprievodcu, tiež bez stálej práce. Juliška néni ich zoznámila, zabudnúc na mamino predsavzatie.
Potom už veci dostali rýchly spád. Nikdy som dobre nepochopila tú časť maminých rozprávaní, kedy líčila, ako ju tatík takmer vzápätí požiadal o ruku a ona súhlasila! Neodradili ju ani protesty starej mamy Julianny a jej hanlivé nálepky „jött-ment, idegen, büdös Tóth“ čiže podľa mojej priateľky Adeleidy, slovenčinárky, „odkundes, cudzí, smradľavý Slovák“.
Mama s tatíkom si našli v spoločnom dvore malý, jednoizbový byt, ktorý si začali zariaďovať a pripravovať nové zásnuby a sobáš.
Vtedy stretla na ulici Deža, ktorý ju natešene informoval, že si našiel na mestskom úrade prácu v kancelárii, takže sa konečne môžu vziať. Ale mama zostala neoblomná a vyhlásila, že je neskoro, už sa ide vydávať.
Roky mi nešlo do hlavy, ako sa mohol môj tatík, taký rozvážny a seriózny muž, rozhodnúť pre manželstvo tak rýchlo, ale krása mladej ženy a sex sú mocní čarodeji a pokušitelia.
Potom sa dozvedela, že si nešťastný Dežo strelil zo zúfalstva do srdca, ale prežil a oženil sa so sestričkou, ktorá ho v nemocnici opatrovala.
Dlhý čas o ňom nevedela, lebo sa presídlil do maďarského Komáromu, ktorý oddelila už hranica, ktorá vyhnala aj tatíka z Komárna do Bratislavy. Mama vtedy prijala slovenskú národnosť a nasledovala ho ako manželka. Ťažko povedať, že vedela po slovensky, ale celkom stratená nebola, lebo ako z jej vysvedčení vyplýva, učila sa v škole jazyk československý. Obaja ovládali nemčinu. Tatík mal skončenú nemeckú elektrotechniku v Teplice-Šanov, aj nemecké gymnázium v Kežmarku a mama chodila na kurzy nemčiny na podnet svojich zamestnávateľov v obchode, aby dokázala obslúžiť aj nemeckých a rakúskych zákazníkov, ktorých mávali pomerne často. Tak mohli v Bratislave komunikovať v týchto prijateľných jazykoch, keď už platilo „Na Slovensku, po slovensky!“
Na prvých spoločných fotografiách vyzerajú ako vcelku šťastný mladomanželský pár. Sedia v objatí v novom hniezdočku, na kanape pred manželskými posteľami, usmievajú sa, mama v župane.
Na ďalších sa guľujú pri sánkovačke, počas návštevy na Horehroní.
Potom sa však čosi prihodilo, lebo sa narodil mnou tak očakávaný Milanko a ja som roky netušila, že to bolo kukučie mláďa, lebo tatík sa ho ujal samozrejme, i keď priznávam, že mne sa venoval viac. Bola som to ja, koho vodil za rúčku pri pochôdzkach Bratislavou. So mnou mal trpezlivosť pri posadnutosti písmenkami, učil ma hrať šachy, kreslil mi zvieratká. Brala som to akosi samozrejme, lebo Milanko sa stále točil okolo mamy a žien vôbec, už od útleho veku a bol na písmenká, šachy a zvieratká malý, nejavil o ne ešte záujem.
Len sa načas z malej izbietky vytratila Máňa, ktorá sa o mňa starala a býval tam ujo Laco, ktorý študoval popri zamestnaní právo, čím si zaslúžil môj vrelý obdiv a lásku za to, že mi dovolil dotýkať sa a listovať v jeho zošitoch. Ani som nepostrehla kedy sa do izbietky vrátila zase Máňa, lebo vypukla vojna a museli sme evakuovať.
Onen láskyplný okamih v živote našej rodiny, ktorý sme zažili v deň kedy bola bombardovaná Bratislava a my sme sa stretli v našom byte všetci živí, sa však viac nezopakoval.
Po vojne, už v Komárne, začali prevládať nedorozumenia, respektíve mama začala čoraz častejšie revať, ako to sama nazývala, teda kričať. Najmä tatíka častovala čoraz urážlivejšími názvami, i keď v mestskej spoločnosti boli uznávaní a všeobecne prijímaní pár. Inak stojí za zmienku, že sa vytrvalo nazývali „môj“, „moja“ a tak sa vzájomne aj predstavovali novým známym. Bez krstných mien, či spresnenia: manžel, manželka.
Navždy sa mi vryl do pamäte jeden letný večer, kedy nás mama držala s Milankom oboch za ruky, každého z jednej strany a vo východe z nášho prístavného bytu plakala, že nebyť nás dvoch, hneď by odišla. Kam, to mi nebolo jasné, len som cítila strašnú bolesť a neznesiteľnú úzkosť pri predstave, že by som musela ísť s ňou a opustiť tatíka. Prípadne naopak.
Tatík na mamu nikdy nekričal, len sa občas nečakane vychytil na poľovačku a pár dní ho nebolo. Útočisko nachádzal zrejme v poľovníckej chate, ktorú si postavili vo svojom južanskom revíre s priateľmi, tiež poľovníkmi.
Chodievali sme tam občas aj my. Chata stála na hrubých kladách nad močarinou, uprostred agátového hája. Hrávali sme sa na lúke, ale chránení sieťkou vo forme stanu, lebo všade boli mraky komárov.
Vcelku sa nám tam však páčilo, lebo bola dômyselne zariadená. Nad dolnými lôžkami boli pripevnené o steny ďalšie, sklápacie, takže sa tam mohlo vyspať viac osôb a v prípade návštev vyliezali chlapi pod striešku do sena. Ja by som sa bola v sene bála hadov, vždy som z nich mala fóbiu a často sa mi o nich snívalo. Ale rozospatí muži zrána zliezali dolu a smiali sa, tvrdiac že sa vyspali báječne. Tak som ich aj zato obdivovala.
Pri tých príležitostiach varieval zvyčajne tatík, všetko na poľovnícky spôsob, ako zdôrazňoval, tak nám jedlo pripadalo trochu exotické, ale chutilo nám. Tatík vždy varil zásadne na poľovnícky spôsob, aj doma, keď už bol na dôchodku a mama si ešte odrábala chýbajúce roky na zápočet. Len raz, keď nám mimoriadne chutil guláš, sa všetci muži smiali a tvrdili nám, že bol z líšky. No, neviem, neviem... Lebo mama bola na jedlo priam ortodoxná, odmietala ryby aj divinu, olej, margaríny, neskôr jogurty a iné novozavedené potraviny. Jedávali sme len bravčovinu, hovädzinu a domácu hydinu, pripravované „výdatne“, na bravčovej masti. Možno si z nej tou líškou len uťahovali vediac, že my, deti, sa s tým vyrovnáme. Ale dupľu sme, pre každý pád, odmietli, čo bývalo zriedka.
Ako som rástla, stále viac som cítila, že mama je so mnou nespokojná. Neustále chcela na mne niečo vylepšovať, aj s použitím rôznych trestov, včítane bitia. Lenže jej úsilie sa priečilo potrebe môjho vnútorného rozvoja natoľko, že ma lámala márne. Stalo sa zo mňa na istý čas veľmi vzdorovité dieťa, čo ju privádzalo do zúfalstva. Mohla ma hoci zabiť, stála som ako Indián, ani okom nemihla, neuhýbala pred údermi, ktoré ma zasahovali kam prišlo, kým len vládala. Keď prestala, ešte som sa jej spýtala, či už viac nemôže, čo v nej vyvolávalo usedavý plač.
Hoci sama tiež dosť čítala, nemala veľa porozumenia pre moje neustále zahĺbenie do knižiek a snažila sa ma viesť k tomu, aby som sa viac parádila, zabávala s ostatnými deťmi, dokonca mi začala predčasne nadháňať chlapcov zo známych rodín, aby mi robili spoločnosť, pre čo som veľké porozumenie nemala.
Ani neviem kedy ma začala oslovovať slečinka, lebo krstným menom ma nevolala.
Bolo stále ešte krátko po vojne, v obchodoch sortiment dosť obmedzený, tak mi dala zo svojho kožuchu ušiť u krajčíra módny kuli kabát, akési kratšie paleto a k tomu ma donútila nasadiť si klobúk.
Sotva mi minulo deväť rokov, zaviedla ma ku kaderníkovi, aby mi odstrihol moje svetlé vrkoče a spravil strojovú trvalú onduláciu. To bola tortúra, ktorá trvala aj hodiny, kým bola hotová. Rozžeravené natáčky pálili neznesiteľne kožu na hlave a výsledok bol otrasný – ciroková metla! Pokrčené vlasy, ktoré sa nedali rozčesať. Čosi napravila následná vodová ondulácia, ale aj tak som schytala hysák.
Priznávam, že som sa hanbila chodiť takto „vyparádená“ po ulici, ani nehovoriac o škole. O to viac, keď som začula, že ma učiteľky zo škôlky, ktorá susedila so školou, označili za malú k...
O to viac som bola zaťatá a vzďaľovala sa mame. Tatíkovi som zazlievala, že ma nebránil, ale v tomto bol, neviem prečo, akýsi zbabelý, ako keby sa mamy kvôli niečomu bál.
Po pár rokoch, kedy som už bola študentka a môj vzdor opadol, som bola preto veľmi prekvapená, keď som stretla mamu na chodníku vedúcom ku škole a internátu, ako ma hľadá, lebo pricestovala za mnou. Ako som sa k nej blížila, videla som, že má uplakané oči a sotva sme sa ocitli vedľa seba hodila sa mi na plece a usedavo sa rozplakala, nie a nie ju utíšiť.
„Som v druhom stave a neviem ako sa to mohlo stať, lebo s otcom som celé mesiace nič nemala, na to prisahám. Na potrat je už neskoro, bola som presvedčená, že je to z tej hnusnej hnisavej angíny, keď som mala vyše štyridsať horúčky. Aj lekári sa čudovali, že takú angínu ešte nevideli.“
To bolo pre mamu typické. Naše zdravotné problémy prehliadala, bagatelizovala, ale tie jej, i keď popravde pomerne zriedkavé, boli vždy nevídané, extra. Horúčky zásadne vyše štyridsať, nižšie nestáli za zmienku a o stupňoch Celzia nemala ani potuchy. Sama priznávala, že na fyziku nemala bunky a do konca života mala niektoré učivo nadrvené doslovne tak, že ho dokázala odrecitovať bez toho, aby čo len byľku rozumela tomu o čom bola reč.
„Mami, neplač! To predsa nie je až taká tragédia, tak budeme mať súrodenca a budeme ho mať radi,“ snažila som sa ju utešiť a zdalo sa mi, že ju moje slová aj trochu upokojili.
„Ale v mojom veku, veď už som v prechode...“
„Neboj sa, zvykneme si!“
Hľadím na fotografiu z tých čias, mama je na nej už viditeľne tehotná, ale sedí v tráve spokojná s rukami prekríženými cez lono. My, ostatní okolo nej sa tvárime tiež normálne, len tatík na nej vyzerá zase ako keby sa práve vrátil z koncentráku, tak, ako na prvej povojnovej. Je pravda, že prekonal zdĺhavý a ťažký zápal pľúc, lebo spával sám v druhej izbe a na rozťahovacom gauči sme spávali nejaký čas traja s mamou a Milankom. Tatík, dovtedy tuhý fajčiar, dokonca prestal fajčiť a do smrti cmúľal len drobné cukríky, doretky a antiperle, ktoré mal vždy a všade so sebou, lebo mu, údajne, nedržala zubná protéza. Ten zápal pľúc musel mať, ak sa dokázal vzdať cigariet tak radikálne.
Potom sme už čakali zase bračeka, tentoraz Vladka a v skrini sa mu pomaly kopila detská výbava. Lenže potom zase zastala pred školou tatíkova motorka. Prišiel za mnou aj s maminou sesternicou Manci, ktorá bola práve u nás na dovolenke, keď na mamu prišli predčasne nejaké divné bolesti.
„Bela,“ povedal mi, „mama dnes ráno porodila, bol to chlapec, ale krátko po narodení zomrel. Ešte ho stihli narýchlo pokrstiť tak, ako ste chceli, na Vladka.“
Mamu som našla v pôrodnici utápať sa v slzách. Už si na nové dieťa v rodine zvykla. Okolo jej postele prešla babica a ja som počula ako ju chlácholí: „Neplačte, je lepšie že sa stalo to, čo sa stalo. Z toho malého by dieťa nikdy nebolo.“
Nuž, nebolo ani mne práve ľahko, na súrodenca som sa úprimne tešila.
Pohrebu sa zúčastnil len tatík. Keďže v dokladoch stojí, že sa jednalo o mŕtvo narodený plod, nemal Vladko nikdy hrobček ani pomníček, len raz, na Všetkých svätých, nás na to miesto zaviedol tatík a zapálili sme sviečky.
Časom som si však všimla, že tatík je k mame akýsi krutý, neustále do nej uštipačne vyrýva a zraňuje ju. Mama síce jeho iróniu akosi pokorne znášala, ale ja som si uvedomila, že som jeho tón prevzala tiež a zahanbila som sa. Odvtedy som sa k nej správala vždy slušne a ohľaduplne, hoci jej vzťah voči mne sa nezmenil.
Po rokoch konečne nastala možnosť, aby navštívila svojho brata Jóži báčiho a Irma néni v Maďarsku, presne v Komárome, kam sa po vojne presídlili tiež a strávila u nich pár dní. Späť sa vracala cez Žiar nad Hronom, aby sa zastavila aj u nás. Mala na to pádny dôvod, plakala a plakala. Celý deň, aj celú noc. Predo mnou však tajnosti nerobila, tak mi porozprávala, čo sa stalo.
Jóži báči aj Irma néni mali významnejšie postavenie na okrese a kým boli predpoludním v práci mama zostala doma sama. Z náhleho popudu vyzrela cez okno a na chodníku zbadala známu postavu – svojho bratranca z Ácsu, ktorého od detstva nevidela. V rýchlosti vybehla pred dom a vrhla sa mu do náručia. Lenže nebol to bratanec, ale Dežo, ktorý si jej radosť zo stretnutia vysvetlil po svojom.
Večer sa išli všetci zabaviť. Boli tam aj iné známe tváre, ktoré si mama pamätala z mladosti. Aj Dežo s manželkou. V Komárome si postavili dom, ale boli bezdetní. Dežo predstavil mamu svojej žene údajne so slovami: „Dovoľ, toto je Irenka, ktorú som vždy ľúbil, ľúbim a do smrti budem milovať.“ Jeho manželka sa zachovala rozvážne. Chvíľu na nich len hľadela a potom skonštatovala: „Škoda, boli by ste bývali pekný pár.“
Ostatní prítomní ich love story poznali, tak ich nechali tancovať, kým sa nadránom nerozišli.
Keď mama odchádzala z Komáromu tak ju Dežo vyprevádzal až na hranice a tam, pre zmenu, na jej pleci plakal on. Prosíkal ju, aby sa rozviedla, že sa napokon predsa len zoberú a dožijú spolu. Ale mama aj tentokrát odolávala, dôvodiac, že má dobrého muža, ktorý si nezaslúži, aby ho opustila a napokon už má vnúča a na ceste je druhé.
Následne začali listy pre mamu prichádzať na Slovensko okľukou cez Žiar nad Hronom. Irma néni ich adresovala mne a ja som ich preposielala do Košíc s tým, že si ich môžem prečítať, kým ich nenašiel tatík.
Pre zmenu sa objavil v Žiari nad Hronom on. Boli z práce na pohrebe kolegu z neďalekej obce, mnoho ľudí odišlo po dostavbe hlinikárne s Hutnými stavbami do Košíc, ale nevrátil sa s nimi, vyhľadal mňa. A plakal on. Veľmi, usedavo. Že mamu vytiahol zo smetiska a ona ho teraz odkopla kvôli tomu kočišovi a stretáva sa s ním poza jeho chrbát v Maďarsku a ja o tom viem.
„Tati,“ hladila som ho po pleci, „neodkopla ťa. Áno, stretli sa, to je pravda, aj ju prosil, aby sa rozviedla, ale mama nesúhlasila, že si to nezaslúžiš, už je všetko passé, je babka. Listy síce chodia mne, je mi to trápne, ale píše ich Irma néni a len na konci je pripísaný pozdrav. Nič viac. Veď si ich čítal.“
Tým aj skončila nadobro táto zmarená láska.
Na fotografiách z tatíkovho pohrebu je mama skutočne hlboko zronená vdova, uplakaná pod čiernym závojom klobúka a Milan ju podopiera. Je pravda, že na svoju bolesť zabudla v okamihu ako zbadala po pohrebe, už z domu, keď podávala na stôl misu s polievkou pre účastníkov menšieho domáceho karu, že vonku zastali dve autá a z nich vystupujú moji českí bratanci, synovia Juliška néni s manželkami, ktorý neodhadli vzdialenosť a obrad zmeškali. Vykríkla od radosti, náhlivo strhávala zo smútočných šiat zásteru a bežala im v ústrety, aby ju z nich na tretí deň pobytu už neznesiteľne bolela hlava.
Mnohí mi vtedy prorokovali, že dlho vdovou nebude, tak skvele ešte vyzerá, ale ona nemala ani v päte pomyslenie na ďalšieho muža v živote, vyhlasovala, že na nikoho špinavé gate prať nebude.
Vcelku znášala vyše dvadsať rokov svojho vdovstva statočne. Keďže si odpracovala roky, ktoré potrebovala na dôchodok, vyšiel jej s vdovským po tatíkovi celkom slušný, z ktorého dokázala aj usporiť znovu, keď minula všetko čo mali na pomerne nákladnú spoločnú hrobku.
Vytrvalo chodila, spočiatku denne, na cintorín, kde nadviazala hrobové susedstvá a neprekážalo jej vedomie, že raz obsadí „poschodie“
Od jari do jesene chodievala na záhradku, kde mala tiež sieť známych a v dome rovnako. Keďže potrebovala neustále spoločnosť a rozprávať, bola so svojím okolím v tesnom kontakte, z ktorého čerpala námety na konverzáciu.
Raz sme tak sedeli zabraté do hlbšieho rozhovoru, keď prišla reč aj na túto roky obchádzanú tému. Až vtedy som nabrala odvahu a spýtala sa jej na Milanovho otca a reprodukovala to, čo mi kedysi dávno povedala v Komárne jej švagriná, Irén néni. Aj keď je údajne na Slovensku meno Irena pomerne zriedkavé, okolo mňa sa vyskytlo Irén viac. Možno preto, že mali maďarské korene.
„Neviem, prečo ti Irén néni povedala to, čo ti povedala,“ reagovala pokojne. „Pravda je, že ujo Laco je Milanovým otcom, veď Milan ako keby mu z oka vypadol, rovnako kladie nohy, oblieka sa presne tak, ako on... Ale pravda je aj to, že bol aj tvojím otcom, lebo otec nemohol mať deti, preto sme sa hádali. Myslíš, že bolo také ľahké niekoho poprosiť, aby mi spravil decko?“ spýtala sa už tvrdo.
„Dokonca po troch rokoch ešte raz,“ dodala som aj ja odhodlaná tentoraz neustúpiť.
„Keď si zdochýnala za bračekom...“
„Mami, viem pravdu, dávno, bola som aj za tetou Jolou. Otca mi neber, toho si nedám!“
„A čo ja viem, možno, že aj bol tvoj otec. Si presne taká tvrdá ako bol on.“
„Tvrdá?“
Prikývla.
To ma zarazilo, nikdy som sa za tvrdú nepovažovala, skôr naopak, ale ktovie čo mama pod tvrdosťou myslela. Ale k tomuto rozhovoru raz muselo medzi nami dôjsť, tak som pokračovala, aby sme ho aj končili:
„Povedz mi, koho si vlastne mala rada?“
Na chvíľku sa odmlčala, ako keby sa bola zamyslela a zvažovala, ale vzápätí vcelku úprimne priznala:
„Neviem. Asi nikoho.“
To, že Milana, si nechala pre seba.
