A tak pán prezident, známy zanietený športový fanúšik, je duchom prítomný na kurte, fandí Dominikovi Hrbatému, ale má oficiálne vítať pápeža Benedikta XVI. Zhodou okolností sú obe mená veľmi podobné a tak pápeža prekrstí.
Podobne, bohvie aký nádor ho mátal, keď nebol schopný vysloviť správny názov Organizácie spojených národov. A už vôbec neviem, aké mal starosti s balkónom, keď si ho poplietol s Balkánom.
Isteže sa nehodí na pôde parlamentu nazvať aktuálneho prezidenta starých ..ujom, ale viem z dobre informovaného zdroja, že podobný slovník nasával už s materinským mliekom a zrejme ho aj rozšíril. Napokon koľko percent ľudí na Slovensku sa vyjadruje takto jadrne? Lenže pohotoví novinári mu v pravej chvíli stačili podstrčiť mikrofón, čo sa v nejakej zapadnutej krčme sotva stane.
A tak sa pán prezident chodí odreagovať na hokej. Alebo si zajazdí v pretekárskom aute. Vcelku sympatické mi bolo, keď ho nafotili, ako kupoval v obchode rožky.
Trochu aj chápem to, že sa mu do žiadnej ponúkanej prezidentskej rezidencie veľmi nechce a ak žiadna na reprezentačné účely nie je vhodná, radšej zostáva doma, v Limbachu. Ten dom som nevidela, ale viem si predstaviť, že tam môže chodiť trebárs celý deň pohodlne v trenkách alebo pyžame a vyjadrovať sa tak, ako mu zobák narástol, čo by v nejakej rezidencii pravdepodobne nemohol.
Keď som bola dieťa, chodieval občas do školy nejaký kúzelník, alebo miniatúrny cirkus s cvičenými myšami alebo blchami, niekedy aj malé bábkové divadlo. Samozrejme, že sme mali najradšej Gašparka, lebo bol zábavný. Pán prezident má k tomu ešte aj také primerané meno, za čo nemôže.
Takže slabosti pána prezidenta by som aj vcelku brala, nebyť toho, že reprezentuje takýmto spôsobom Slovenskú republiku pred celým svetom.
Vlastne sme po osamostatnení sa nemali šťastie na prezidentov.
Kandidátom na toho prvého bol aj Alexander Dubček, žiaľ tragická havária tomu zabránila. Od jeho smrti práve uplynulo dvadsať rokov. My, starší, neveríme, že jeho smrť bola nešťastná náhoda, Minimálne Jozef Banáš mi jednou svojou knihou vnukol niekoľko dôvodov, ktoré sa, samozrejme, nikdy nevyšetria a neobjasnia.
Aj Alexander Dubček mal svoje ľudské slabosti. Napríklad sa pri prejavoch trochu trápne zakoktával, možno preto, že mu zo špicatého nosa padali okuliare. Ale milovali sme ho ako človeka.
Iste, prešiel zložitým osobným vývojom, na ktorý má každý právo. Počatý bol v Amerike, ale narodil sa už, priam symbolicky, v tom istom dome v Uhrovci, v ktorom sa narodil taký náš velikán akým bol Ľudovít Štúr. Bol dieťaťom komunistov z presvedčenia, toto mu bolo vštiepené výchovou. Ale keď jeho rodičia odišli do Sovietskeho Zväzu s Interhelpom, mal možnosť ešte ako chlapec zblízka poznávať aj odvrátenú tvár praktík, ktoré sa tam diali, a museli v ňom začať hlodať pochybnosti. Tie neskôr prerástli do sna o socializme s ľudskou tvárou a tú sme brali všetkými desiatimi.
Priam ma zabolela jedna perla ducha z internetovej diskusie, ktorú som si všimla, keď som si pri príležitosti sedemdesiatin Marty Kubišovej overovala cez Google informácie, „či to bola tá stará ......, čo chrápala s Dubčekom?“
A keď sa pýtali teraz v uliciach mladých ľudí, či vedia kto bol Dubček, tápali, väčšinou nemali ani poňatia.
O generáciu starší mladí ľudia, ktorí práve nastupovali vojenskú prezenčnú službu, 29. augusta 1968, keď celý národ pálil sviečky na tichý protest proti okupácii vojskami spriatelených armád, využívali prestávky medzi prechodmi tankov, my sme vybiehali na ulicu tak, ako sme práve boli, v nočných košeliach, županoch a oni chodili pomedzi nás s podnosmi, na ktorých mali ponalievané poháriky a pripíjali si s nami na Dubčeka, so slzami v očiach. Keď prechádzajúce autá trúbili na výstrahu, ulice sa v okamihu vyprázdnili, aby boli vzápätí opäť plné ľudí.
Áno, Alexander Dubček by bol býval milovaným prezidentom.
Teraz už len s nádejou sledujem, že tá toľko hľadaná tretia cesta, o ktorej sme si mysleli, že je navždy pochovaná, si opäť kliesni cestu a hľadá nové riešenia. Lebo nielen socializmus stroskotal, aj kapitalizmus sa stal pre ľudstvo v súčasnej forme neprijateľným.
Bolo mi ľúto, keď som videla Michala Kováča, ako starého, zlomeného človeka, ktorý sa sotva držal na nohách, ale žiaľ nie, ako nášho prvého prezidenta. Vždy mi pripadal skôr ufňukaný, ktorý stále ľutoval seba a svoju rodinu, z jeho verbálneho prejavu trčala slama a vôbec nepôsobil dojmom štátnika.
Rudolf Schuster bol trochu iná káva. Hýril nápadmi, ktoré dokázal aj realizovať. Údajne už za socializmu bol takýto, mal to skrátka v povahe. Až na to, že príliš extrémne. Ako obyvateľka Košíc som mala možnosť sledovať to, čo počas mojej návštevy v Bratislave ironicky, možno závistlivo nazvali Cirkus Košice.
Mesto sa svojou makarénou dokonca zapísalo do Quinnessovej knihy rekordov.
Bola to nielen Spievajúca fontána a vynovované aspoň fasády domov v centre, keď už v zahnívajúcich dvoroch bývali v značnej miere Rómovia, ale ďalšie a ďalšie plány.
Spieval, písal dramatické scenáre a hry, cestoval, z neďalekého Medzeva spravil akúsi turistickú pobočku Bratislavy a propagoval drienkovicu.
Volali nám vtedy známi a prosili, či by nemohli prísť na návštevu, aby videli Košice na vlastné oči.
Som presvedčená, že na budúci rok by Košice, ako Európske hlavné mesto kultúry roku 2013, zviditeľnil na celkom inej úrovni, ako sa dá očakávať za danej situácie. Lebo napriek ubezpečovaniu vysvitá, že sú poriadne zadlžené.
Ale keď sa jeho zdravotné problémy dobreže nestali dôvodom na menší medzinárodný konflikt, keď som sa dočítala, že v ich dôsledku zomrel jeden z ošetrujúcich lekárov a keď som videla v knihe ilustrácie jeho čriev, tak mi už z toho bolo nevoľno.
A potom prenikla informácia, že si chcel zabezpečiť miesto posledného odpočinku v Dóme Svätej Alžbety. To už bolo príliš megalomanské, aj keď možno nie celkom pravdivé.
O to viac ma pobúril článok o tom, ako jeho manželka Irena, varí na dvojplatničke kdesi v podkroví prezidentského paláca, svojmu manželovi, obľúbené domáce tvarohové rezance. Iste, bola aj diétna sestra, teda sa príprave pokrmov rozumela, ale prijala som to ako dehonestujúcu správu o prvej dáme.
Možno mal Rudolf Schuster už vtedy zdravotné ťažkosti alebo tak, ako mnohé historicky známe osobnosti trpel paranoidnou fóbiou, že ho ktosi otrávi, ťažko povedať.
Keď sa plavili po Amazonke, všade sa písalo o útrapách pána prezidenta, ktoré musel znášať, ale že ich znášala aj pani Irena a ostatní, ktorí ho sprevádzali, som nenašla ani zmienku.
Ešte viac ma zasiahla správa o jej náhlom odchode. Zomrela tak ako žila. Kdesi v ústraní, akoby mimochodom. Len krátko pred tým som ju videla na ulici. Šla oproti mne, viedla sa per pazuch asi s nejakou priateľkou a boli zabraté do dôverného rozhovoru. Samozrejme, že ma neregistrovala, lebo ma vôbec nepoznala, ale ja ju áno. A všimla som si, že bola na tej pomerne rušnej ulici taká nenápadná, navyše šla po menej frekventovanej strane a nevzbudila v okoloidúcich najmenšiu pozornosť.
Takže sme na prezidentov zatiaľ veľké šťastie nemali. Sám Rudolf Schuster kdesi priznal, že svoje prezidentovanie považuje za omyl.
Veľmi dobre si viem predstaviť na tomto poste pani Ivetu Radičovú.
Nechápala som svoje spolupacientky na nemocničnej izbe, keď sa vracali po večerných správach z jedálne znechutené, s poznámkami, že zase tam bola „krásavica“ alebo s vyjadrením, že by ju najradšej roztrhali ako žabu. Vtedy som si neodpustila malú kázeň, po ktorej stíchli.
Lenže som už v inom blogu napísala, že mi je ľúto, ale rešpektujem.
Osobne som sa nikdy neangažovala v politike, za žiadneho režimu, len ma zaujímalo aj dianie u nás či vo svete, ale stačila mi skúsenosť s niekoľkými politicky ladenými textami v blogu, aby som zistila akých invektív a podpásových úderov sú ľudia schopní bez toho, aby mali akékoľvek overené informácie. Proste strieľajú naslepo, aby si odreagovali agresivitu.
A je značný rozdiel, či sa jedná o mužov alebo o ženy. Hoci tie mladšie si už servítku pred ústa tiež veľmi neberú.
A to nesedím v premiérskom kresle, ale takmer uväznená vo svojej miniatúrnej garsónke a styk s okolím udržiavam predovšetkým prostredníctvom svojho staručkého, vyradeného počítača, ktorý mi už tiež vytkli ako luxus.
Takže opakujem: Je mi ľúto, ale rešpektujem.
