Áno, aj mňa postihol akútny glaukómový záchvat, takmer z ničoho nič a vôbec som nevedela čo mi je. Pár dní som lúštila krížovky, osemsmerovky a sudoku, keď ma postihla taká krutá bolesť pravej hornej časti hlavy, až som odpadla. Cítila som, že to má súvislosť s očami, predovšetkým pravým, ale pripisovala som to práve námahe pri dlhom lúštení.
Len niekoľko mesiacov pred tým som bola v očnej ambulancii kvôli predpisu nových okuliarov na čítanie a nič mi nezistili.
Ocitla som sa v nemocnici hneď s akútnym glaukómom, aj šedým zákalom, na oboch očiach.
Glaukóm mi ošetrili laserom, oči postupne operovali v celkovej anestéze, kvôli komplikáciám.
Na očiach mi, ako každému, veľmi záleží, ale ponúknutú možnosť vyšetrenia pri príležitosti svetového dňa glaukómu nevyužijem, ani na kontroly nemienim chodiť, ani ďalšiu doporučenú operáciu už nepodstúpim. Aspoň takto som rozhodnutá v súčasnosti. Pripúšťam, že možno nadíde čas, keď tento postoj prehodnotím.
Po tom, ako som sa v priebehu života liečila takmer na všetky možné diagnózy, podstúpila rôzne operácie, rehabilitácie, aj kúpeľnú liečbu, neustále chodila z kontroly na kontrolu, užívala enormné množstvo liekov, lebo som lekárom verila a bola som svedomitá pacientka, som napokon na všetko takmer doplatila životom. Ešte ma to stálo aj nemálo finančných prostriedkov a permanentných stresov.
Aj tak som skoro oslepla.
Napriek tomu, že som už dôchodkyňa, radšej by som sa bola venovala zmysluplnejšej práci.
Napokon som dospela k záveru, že celá koncepcia zdravotníctva je vo vyspelom svete postavená na úplne zlých základoch.
Že v rozvojových krajinách tak ľudí možno ani nekosí hlad, bieda a nedostatok hygieny, ako bezútešnosť života, totálna beznádej, letargia.
Budem sa však vyjadrovať k zdravotníctvu vo vyspelom svete.
Prvotný je nesprávny postoj k samotnému zdraviu.
V ľuďoch sa začalo pestovať prílišné zameranie sa na zdravie a neustála starostlivosť oň.
Ľudia sa majú cítiť a byť apriórne zdraví. Žiť s pocitom zdravia ako niečoho úplne prirodzeného, čo k životu patrí samozrejme.
Človek je zdravý vtedy, ak na svoje telo, dušu, vôbec nemusí myslieť a cíti sa dobre. Ak je chorý, jeho telo, či duša vyšle správny signál. Pritom musí adekvátne rozvíjať vlastný duchovný potenciál, nech je to čokoľvek. Trebárs kuriózny koníček. Žiť taký život, ktorý najviac vyhovuje jeho vrodeným predpokladom a životným hodnotám. Až vtedy môžeme hovoriť o zdraví.
V súčasnosti sa človek stáva od samého počiatku potenciálne chorým, jeho pozornosť sa upriamuje stále nielen na aktuálne, ale aj len prípadné možné ochorenia v budúcnosti.
Od splodenia, cez narodenie, až po smrť sa ho snažíme preventívne pozorovať, evidovať, kontrolovať, diagnostikovať, predvolávať, očkovať a liečiť. Zhrozila som sa, že som začula volania, po sankciách za nedodržanie týchto povinností. Ako by nás ich nedeptalo práve dosť. Tým nevytvárame zdravých, ale chorých jedincov.
Neustále tlaky spoločnosti, najmä na ženy, čo sa týka vzhľadu, proporcií, módy, ich ničí. V ženách, ktoré sú navyše obdarené aj zaťažené materstvom, tehotenstvami, ktoré poznamenáva ich dievčenské telá, to vyvoláva ďalšie stresy a komplexy. Vnucujú sa im neprirodzené stravovacie návyky, rôzne cvičenia, ktoré im odčerpávajú aj zvyšky síl. Končí to až niekde plastickými operáciami.
Pritom sa pomaly stávajú hlavným televíznym programom rôzne relácie o varení. Miesto jednoduchej, cenovo prístupnejšej a zdravšej výživy, sa všade ponúkajú prekomplikované, rafinované recepty.
Na obrazovkách sa bavia skôr účinkujúci, ale diváci sa nudia. Preto poznám čoraz viac ľudí, ktorí prestávajú televízne programy sledovať. Ale čo starí, nevládni, pre ktorých televízia znamená dôležitý kontakt so svetom?
Zo zdravotníctva sa stáva gigantický priemysel na zdravie a zdroj možných ziskov.
S tým drží krok zarovno aj farmaceutický a potravinársky priemysel, ktorý všetky prirodzené funkcie ľudského organizmu ovplyvňuje pridávaním dodatočnej chémie.
Navyše si ľudstvo ničí prírodu, životné prostredie, ovzdušie.
Morálne vzťahy sa v honbe za úspešnosťou, preferovaním materiálnych potrieb a dosahovaním ziskov menia na amorálne a mnohých privádzajú do existenčne nezvládnuteľných situácií.
Prevládla nerovnováha, pritom svet drží pospolu rovnováha. O tú sa musíme predovšetkým usilovať, ak chceme predísť katastrofe.
O živote a smrti jedinca vôbec nerozhoduje lekár, ale celkom iné faktory.
Byť lekárom neznamená získať titul, istý spoločenský status, robiť významné experimenty, skúšať nové metódy liečby, robiť medicínske objavy, ale predovšetkým cítiť vnútorné poslanie liečiť a pomáhať iným zmierňovať utrpenie v takých chvíľach, kedy sú na pomoc odkázaní.
Opäť vidíme paradox súčasnej doby:
Tí lekári, a zdravotníci, ktorí zachraňujú, pomáhajú v najťažších situáciách, sú odmeňovaní menej, ako tí, ktorí sa prezentujú ako rôzni špecialisti, a trebárs len od počítača, v pohodlí luxusne vybavenej ordinácie, vybavia pacientov predpisom liekov a určením termínu následnej kontroly. Možno len preto, lebo majú viac titulov pred a za menom a sú teda uznávanejší ako odborníci. Je potom neraz vecou prestíže, kto k akému známemu lekárovi chodí.
Lekár alebo sestra môžu a majú pomáhať pri zrode človeka, prípadne aj formou asistovanej reprodukcie. Ich poslaním je byť nápomocnými pri úrazoch, akútnych chorobách, zmierňovať priebeh ťažších chronických ochorení a byť s ním pri umieraní.
Ale či niekto bude žiť ďalej alebo nie, o tom rozhoduje aj vôľa samotného chorého, aj jeho potenciál na ďalší rozvoj. Ak jeho život ešte má pre neho zmysel a hodnotu, pre ktorú sa mu oplatí žiť ďalej, ak má nedokončené dielo, v ktorom má silu pokračovať, tak prežije skôr, ako ten, ktorý svoje kapacity vyčerpal.
Preto aj na rovnakú diagnózu jedni umierajú a iní prežijú.
Až v ostatnom čase som naplno pochopila, že ľudský život má o jednu etapu viac, ako sa bežne súdi.
Od narodenia po pubertu sa nazýva detstvom. Je typické objavovaním sveta.
Puberta je uznávaná aj ako pomerne ťažká forma prechodu do dospelosti, počas ktorej sa mení nielen telesná podoba. Vyznačuje sa duševnou labilitou, ktorá sa po doznení puberty ustaľuje.
Od puberty po prechod, u žien známy aj ako klimaktérium, je doba reprodukčná, kedy je úlohou človeka dať svetu potomstvo. Aj toto obdobie býva ťažké, sprevádzajú ho telesné aj duševné zmeny. Otvára sa priestor na duchovný rozvoj.
Po odznení prechodu, ktorým prechádzajú aj muži, a znášajú stratu svojej niekdajšej potencie možno ešte horšie ako ženy plodnosť, prichádza fáza života, kedy sa má človek pripraviť na starobu.
To znamená, odchovať dospelé deti a pustiť ich do života. Zavŕšiť etapu, v ktorej vytváral aktívnou pracovnou činnosťou hodnoty pre spoločnosť a zabezpečoval sa na starobu.
Toto obdobie končieva odchodom do dôchodku.
Lenže po tomto štádiu prichádza ďalšie, ešte ťažšie, ako predošlé a tým je akési dozretie do stavu dôstojnej staroby. O tom som sa nikde poriadne nedočítala, kým som to neprežila sama. Aj tento prerod je zložitý, prináša so sebou ako telesné, tak aj duševné zmeny. Ale ponúka vyspelému jedincovi takmer neobmedzený priestor na rozvíjanie duchovných hodnôt.
Ak sa v priebehu života rozvíjal pozitívne, v súlade so svojimi danosťami, využil všetky príležitosti, odmenou mu môže byť sloboda, kedy už nemusí chodiť povinne do zamestnania, zarábať si na živobytie, zabezpečovať rodinu, ale zberať plody alebo úrodu, ktoré dopestoval či zasial.
Už ho nemusí natoľko obmedzovať ani čas, preto mnohí dôchodcovia trpko či žartom hovorievajú, že sú časoví milionári. Záleží potom len na každom, ako je schopný tento čas aj využívať.
Títo starí ľudia bývajú múdri, hovorieva sa až osvietení. Bývajú dlhovekí. Na javy, ktoré sa dejú, môžu hľadieť s odstupom a s nadhľadom. Vedeli to už prírodné národy uznávali akúsi radu starších.
Súčasné mladšie generácie to nechápu, starým ľuďom nerozumejú, nevážia si ich, lebo samy majú neraz vyššie vzdelanie, preto sa považujú za múdrejšie.
Týmto postojom starých ľudí znevažujú a zraňujú. Majú tendenciu upierať im právo na dôstojnú starobu, ktoré patrí k základným ľudským právam.
Tomuto sa hovorí zaslúžený odpočinok alebo zlatá jeseň života.
Tí, ktorí vlastný rozvoj v priebehu života zanedbali, rozmrhali svoje najlepšie roky na nepodstatné ciele, sa zriedkavejšie dožijú tohto krásneho obdobia v duševnom zdraví. Nápadne veľa ľudí zomiera okolo sedemdesiatky, najmä mužov. Alebo ich duchovný potenciál zakrpatie tak, že ochorejú na Alzheimerovu chorobu či podobnú degradáciu ducha.
Nemalú úlohu pri tom zohráva aj nestriedmy spôsob života, či už nadmerným konzumným sexom alebo na Slovensku tak typickým požívaním alkoholu. V ostatnom čase aj iných drog.
A nadbytočná chémia.
Súčasné zdravotníctvo sa nesnaží človeka vnímať ako takýto celok tela, duše a ducha, ale ho drobí na čoraz menšie časti, ktoré diagnostikuje a lieči čoraz viac rôznych špecialistov. A tým ich vlastne drží v stave permanentného stresu, povinností, kontrol, prevencií, ktoré ho oberajú nielen o čas, pokoj, peniaze, ale aj o možnosť viac sa rozvíjať v zmysle pozitívnych hodnôt.
Žiadny chronický pacient, ktorý je onálepkovaný množstvom diagnóz, nemusí byť v skutočnosti až taký chorý, skôr je chorý celý spôsob jeho života a ten si musí predovšetkým zosúladiť a nastaviť tak, aby žil čo najplnší a najhodnotnejší život, v súlade s vlastnými potrebami a túžbami.
Teraz, keď nemôžem užívať lieky, ktoré som dlhodobo mala predpisované v zbytočných množstvách, môžem lepšie pozorovať sama na sebe, čo mi škodí a čo nie. Dokonca musím.
Tak zisťujem, že ak som mala po operáciách oči v poriadku, necitlivým zásahom zubnej lekárky o dva mesiace, keď mi zbytočne zachraňovala rozpadnutý očný zub a dala do neho vložku, ktorú predtým namočila do akejsi agresívnej chemikálie, takmer som priamo v kresle stratila vedomie a okamžite som na oko prestala vidieť. Už prešiel rok, oko sa aj bez podstúpenia ďalšej indikovanej operácie vyčisťuje, i keď naň ešte stále dobre nevidím. Zub som si dala na vlastnú žiadosť a zodpovednosť vytrhnúť.
Ak preto, lebo už vyše roka nie som schopná prirodzene zaspať, musím pred spaním užiť osvedčený neurol, lebo mi zlyháva z chronickej vyčerpanosti srdce, oko sa mi vzápätí zakaľuje. Zvyčajne pomôže čaj z očianky. Lebo skutočne nechcem oslepnúť, ale ani nevidím zmysel ďalších očných operácií, ani pravidelných kontrol, lebo v čakárňach očných lekárov je neustále tak veľa pacientov, že sa mi stalo, že ma vyšetrili až na tretí pokus, aj to po zaplatení poplatku za prednostné vyšetrenie. Dokonca sa istá známa rozčuľovala, že už pri samotnom vstupe do čakárne musela zaplatiť dve eurá, aby mohla vôbec čakať.
Operácie očí sa síce považujú za moderný výdobytok medicíny, ale je skutočne potrebné ich robiť ako na bežiacom páse? Pomaly nepoznám staršieho človeka, ktorý by ich ešte neabsolvoval. Takže tu niečo nie je asi v poriadku.
Po Vianociach som musela, napriek svojmu predsavzatiu, že nikdy viac, vyhľadať novú obvodnú lekárku, lebo som sa nie tak dávno presťahovala. Našla som cestou cez park, nad neďalekými menšími obchodmi, aj malú čakáreň a ordináciu. Na prízemí tichú, ale slušne vybavenú lekáreň a v nej magistry, ktoré majú čas a som prekvapená, ako sa vedia nielen porozprávať, ale aj fundovane poradiť. Určite sa cítia samy lepšie, ako keď sa menia na predavačky vo frekventovanejších lekárňach, do akých som predtým chodila a za mnou stáli rady netrpezlivých pacientov s receptami.
Jednoduchý výťah ma vyviezol na prvé poschodie. Žiadny prepych, ale funkčný, čistý a veľmi vhodný, ak sa niekto nevládze vyštverať po schodoch.
V čakárni vládlo ticho. Žiadne čipy, široká obrazovka, prisilný zvuk a hodiny nekonečného čakania, pretrpené núteným sledovaním japonského bojového umenia, pred ktorým nebolo úniku.
Niekoľko pohodlných stoličiek, pár pokojných pacientov, lebo nečakali dlho. Zvonku vnikal slnečný svit a vietor kolísal konármi zasnežených stromov.
Milá sestrička a usmievavá pani doktorka. Stačilo jej pár krátkych informácií, aby vedela o čo sa jedná. Spolu sme sa dohodli na skusmej liečbe. Rešpektovali sme sa navzájom, ani stopa po nadradenosti lekárky nad pacientkou.
Oproti kolosu obrovskej nemocnice s poliklinikou, so všetkými tými pravidlami, poradiami, objednávaním, úžasná atmosféra. Taká domácka.
Ako v detstve na prázdninách u starej mamy.
Napadlo ma, že práve takúto doktorku a sestričku, blízko, dostupnú mobilom, by som bola vlani veľmi potrebovala. Keby som bola mala kam zavolať, kto by bol schopný prísť, dokázal správne pomôcť, bola by som to veľmi ocenila.
Spomenula som si aj na mojich už dávno nebohých rodičov, ako k nim aj za socializmu občas zašiel obvodný lekár. Len tak, na kus reči, priniesol lieky, zmeral tlak a zazvonil aj k osamelej starenke vo vedľajšom byte. Starkí boli radi, aj mu dali z vďaky čo mohli, ponúkli a mali so svojim lekárom pekný, blízky vzťah. A on videl, ako žijú aj vo svojom súkromí a poznal ich lepšie aj z ľudskej stránky. Nielen ako chorých, v ambulancii.
Takéto niečo by sme potrebovali opäť.
Nie drahých súkromných lekárov, lebo na tých má z nás málokto. Len dobrých obvodných, alebo rodinných lekárov na dosah.
Mali by byť za takéto návštevy ohodnotení navyše, prípadne vyhradené nejaké hodiny, na takéto návštevy, aby to bolo o ľudskom vzťahu lekára a pacienta, nie o úplatkoch, daroch, peniazoch, známostiach, protežovaní.
Lebo jednou z hlavných tém v nemocniciach, medzi pacientmi, ale aj rodinnými príslušníkmi chorých, sa stala: kto, komu, koľko, za čo dá, či to bude stačiť, alebo je málo. Bez ohľadu na to, či si to zdravotníci žiadali, alebo nie.
Lekárov úplatky urážali čoraz menej, dokonca ich začali až bezohľadne požadovať. Aj v beznádejných prípadoch, kedy rodinu čakali výdavky na pohreb a vzdelaný človek, akým je lekár, by to mal vedieť.
Aj o tom viem svoje.
To pacienti vycítia a rodiny vystresuje ešte viac. Tak po sebe štekajú a na umierajúceho nemajú čas. Začalo platiť amorálne: čím viac sú ochotní dať, tým dlhšie budem držať nastavenú dlaň alebo poodchýlené vrecko na plášti. Obligátna kytica, bonboniéra, káva, fľaša, stratili cenu po tom, ako prestali medzi lekármi a obchodníkmi platiť dohody, že ich môžu do obchodu vrátiť a premeniť na peniaze.
Svoju úlohu tu zohrali nielen kopírky, o ktorých som už písala, ale zrejme aj registračné pokladne.
Bez všetkého toho rámusu okolo môjho zdravia, bez liekov, sa cítim podstatne uvoľnenejšie, mám viac času na to, čo ma baví a vyvoláva dobrý pocit z vykonanej práce, môžem viac aj príjemne relaxovať v čase kedy potrebujem. Nemusím si nastavovať budík, prípadne ísť bez spánku na rôzne odbery.
Pokazil sa mi starý tlakomer, ale nový si nemienim kúpiť. Kým nevnímam, že mám srdce, tak viem, že je v poriadku.
Málokedy už vnímam bolesť, a ak predsa, pri práci, ktorá mi spôsobuje potešenie, najmä ak sa mi darí, na ňu zabúdam a už vôbec nesiaham automaticky po tabletkách.
Viem, že ak by sa dialo niečo závažné, čo potrebuje zásah lekára, môj organizmus mi vyšle patričný signál, ktorý ma k jeho návšteve prinúti.
Ak mu niečo chýba, dostanem na to chuť a vtedy si to doprajem.
Zbytočnými diétami sa nezaťažujem, nevážim sa stále, lebo vrodené dispozície sa nedajú zmeniť. Všetky pokusy v minulosti o chudnutie a dosiahnutie ideálnejších proporcií znamenali neustále odriekanie, myseľ sa o to viac upriamovala na jedlo, a aj keď som kilá zhodila, zakaždým sa mi to vypomstilo v inej forme a napokon som sa vrátia k východiskovej váhe, niekedy aj s DPH.
Uvedomujem si, že v mojom veku toto všetko už nezohráva takú dôležitú úlohu.
Ale žije sa mi oveľa spokojnejšie, i keď skromne, ako kedykoľvek v minulosti.
Lebo konečne žijem tak, ako som sa o to celý život usilovala.
