Mám čas, nechodím do práce, o nikoho sa nemusím starať okrem kocúrika, sledujem už pomaly všetky dostupné správy, lúštim aj cudzojazyčné, aj regionálne, mestské, brázdim internet, čítam kopy kníh, práši sa mi z časopisov a zo stohov reklám, aby som bola v obraze. Pomáhajú mi aj nebesá, zosielajú mi kadejaké vízie a všetko márne. Nič nestačí, beznádejne zaostávam. Už fakt neviem, čo s tým.
A on o tom dokonca vie, hádže do pľacu rukavicu: „Lebo, Fico...“ A smeje sa.
Toto je však dôverne známe aj mne, tiež mi často hovoria: „Lebo, ty...“ Lenže ja sa vtedy nedokážem smiať. Kým sa to naučím, ukáže mi dlhý nos z kozmu.
Pred nedávnom mi obzvlášť blízky mladý muž referoval o svojom zážitku: „Predstav si, bol som za kamoškou v Ružínove a koho prvého som tam nevidel, sotva som vyšiel za dom?“ Netušila som, lebo som v Ružínove nikdy nebola, ale ma ani veľmi neprekvapil, keď vyhlásil: „Fica. Behal tam sám, len so psom. Vlčiakom. Vyzeral ako Rus,“ dodal. „Rus“ znel skôr dehonestujúco, ale som si istá, že ten výjav sa zahniezdil v jeho podvedomí ako semiačko a skôr-neskôr vzklíči. Relatívne mladý premiér, ktorý všetkých irituje, si behá len tak sám, dbá aj o svoje fyzično a nebojí sa, ani keď je sám. Domyslela som si síce v duchu, že nie celkom, ale so svojim vlčiakom, ktorému môže dôverovať možno viac ako mnohým iným, ale to som si už nechala pre seba. Mám v repertoári aj historické knihy.
Predvčerom som bola bojovne naladená a hotovala sa celú noc sledovať nočný kabaret v parlamente, prípadne aj do konca týždňa, kým sa dorieši návrh do ústavy o definícii manželstva. Bola som nervózna, priznávam, lebo sa mohol dovŕšiť aj môj mnohoročný boj so zákonmi, súdmi, rozhodnúť, či budem alebo nebudem mať do smrti chránené moje ústavné právo na dôstojnú starobu, keď mi to doposiaľ nedokázali vybojovať ani zákonní sudcovia, ani ministri, dokonca ani ministerky v sukniach či nohaviciach. O blízkych radšej pomlčím.
Televízni pracovníci sú tiež koťuhy, dokážu ma pobaviť ešte viac. Neviem kto ako, ale ja som postrehla, že v určitých okamihoch sa diskutérom natrčia z úst dva tesáky miesto očných zubov, takže pripomínajú istých hororových savcov. Je dosť možné, že tým pravým alebo sa mi to tiež len marí.
Zaskočila ma však nečakaná návšteva, ktorú nastrčili tiež nebesá, lebo som sa už mala dosť možností presvedčiť, že náhody skutočne neexistujú. Tak som ich hneď nasršila, že nesmie v žiadnom prípade prejsť to, čo je aktuálne na pretrase. Aj skočili po mne ako sršne. Ale keď som im vytmavila, že všetci existujeme roky mimo manželstva a v hre sú tiež deti, ktoré predsa milujeme, tak sa zahľadeli do vlastného vnútra, dokonca aj zamysleli. Tak som im ešte uštedrila zopár faulov, vlastne faktov, aby sa spacifikovali. Prepáčte, to tie Freudovské brepty!
Lebo u mňa to nie je ako v televízii, keď o rodine kecajú muži non-stop, ako verklík, v maximálne povolanej, čisto pánskej zostave. Keby som bola mladšia a horkokrvnejšia, možno by bola zo mňa druhá Helena, ani nie Trójska, ale na to už predsa len mám svoje roky. Na rozdiel od nej však mám pádne argumenty z prvej ruky, teda z vlastnej skúsenosti, tak nemusím omieľať odpočúvané, nepodložené. Radšej nepíšem, že aj nedokázané, lebo naše súdy...
Až som sa o ňu bála, že keby ju tak niekto, nebodaj samotný ON, chytil za slovo a poď ho pekne na súd, neviem ako by sa vykrúcala z paragrafov. Ešteže by ju s tou operovanou nohou tak ľahko nedobehol, buričku! Je tiež z fachu a určite by sa aj konexie našli.
Priam som videla, ako vyskočila rovno z internetových hádok sťa ich stelesnenie a nepustila k slovu ani redaktorov. Obdivuhodne nabrúsený jazýček, len škoda, že bez diplomacie, vlastne aj bez vízie do budúcnosti.
Takých tu je. Hrabú sa v smetisku ako kohúty či sliepky, ale za plot nepreletia, možno ani nedovidia. Kadejaké nálepky im pristrihli krídla. Alebo vedomie vlastnej výnimočnosti v kŕdli, či nebodaj strach, že si ich pri prelete zlámu.
Iný kandidát tiež mnohých irituje, že sa nijako neprejavuje. Tak som ho pozorne sledovala, a on skutočne nič. Potom sa mi zazdalo, že mám halucinácie, lebo v lietadle, ktoré prelietavalo nad šírym krajom, cestami-necestami, sa mi zazdalo, že vidím pár známych bdejúcich očí. Radšej som si ich poriadne pretrela, aby som sa vrátila do reality. Lebo s vidinami sa neradno zahrávať, môžu číhať aj mreže. I keď len na klietke na akútnom oddelení, ale zazichrované aj zámkom. Človek nikdy nevie.
Tak som si navarila na noc poriadny hrnček kávy, pripravila poživeň a čakala do konca správ, na dvojke. Ručičky preskakovali číslice na ciferníku, aj monoskop naskočil, pípalo, pípalo a nič...
Zase sa mi nepodarilo zaspať.
No a ráno som sa už poriadne naštvala, ako ma pán premiér zase dobehol. Syn hrával kedysi hokej, keď dal vlastný gól, tak sme mali všetci okolo neho do rána poplach, ale takýto parádny som ešte nevidela. Odrazený do náprotivnej siete. Šachovo povedané, nastal pat. Ani sem, ani tam. Ani vycúvať z boja, ani sa vzdať, zostával jediný krok ako uhrať remízu. Takmer by som uznala, že je skutočne Rus, lebo ak vedia hrať Rusi šachy, tak sú hneď veľmajstri.
Takže ak sa mali hráči na pravom krídle rozkývať, potrebovali nakopnúť. Pre istotu nielen z ľavého krídla, ale aj vlastného spektra.
Snáď už bude skutočne väčší pokoj, aj jasnejšie vízie do budúcnosti.
Lebo, Fico...
Na dôvažok:
Mám tu časopisy a v nich fotografie možných prezidentov včítane životných partneriek. Tiež všeličo napovedia. Tú najakútnejšiu favoritku som doposiaľ nevidela, lebo sa akosi nepretŕča, ale tiež sa musí uznať, že by najviac pasovala. Ženy s jamkami v lícach dokážu vzbudiť sympatie a ona ich má neobvykle výrazné.
A keď to už zoberiem všetko pekne summa summárum: nie som volička Smeru, lebo odkedy nemáme jednotnú kandidátku národného frontu volím zo zásady ženy, odjakživa aj fandím vždy domácim alebo slabším, ale keby som mala teraz takú možnosť, vedela by som lepšie, ktorú ženu voliť, ak by bola ochotná vziať na seba také bremeno. Lebo to tiež nie je len dekórum.
Tá jediná adeptka nech mi tento raz prepáči, ona to nebude, možno o generáciu neskôr. To sa už však sotva dožijem.
Lebo..., lebo...
Aj na prezidenta, či prezidentku treba dospieť.
Niekto má burčiak rád, ale niet nad správne vyzreté víno.
Kým vedenie vedie a má náskok, tak mám aj väčší pocit istoty, že sa uberáme správnym smerom.
