Sú veci, ktoré nepochopím, nech sa celé noci prevaľujem v posteli, iné na slovíčko. Aspoň si to myslím ja. Teda, dúfam. Postrehla som takéto slovíčko z úst Baracka Obamu keď sa konečne vychystal na dovolenku, užiť si sviatky v pokoji. Lebo už mu veľký pokoj nedávajú. Povedal, že tiež dúfa, že ľudia nie sú až takí strelení, aby s tým začali ešte raz. S čím, to neprezradili on, alebo nedali dopovedať médiá. Napriek tomu ma to veľmi potešilo, hoci ja strelená som. Čiže ma priamo oslovil, i keď ani netuší, že existujem. To, že som strelená, si nemyslím často len ja sama, ale už takmer všetci moji blížni.
Úspešne som sa vyhla gruntovaniu od základu, lebo veď čože, môjmu kocúrikovi je jedno, kedy pĺzne a mne už tiež. Aj hororu predvianočného nakupovania, lebo si ho nikdy nenechávam na poslednú chvíľu. Hneď začiatkom mesiaca mi príde na účet dôchodok, tak zájdem do potravín a zvyšok mi prinesú z internetového obchodu. A mám po starostiach, aj po dôchodku. Ale to trochu preháňam, do Troch Kráľov mi ešte zvýšilo v pudiláriku asi 3,57 euro. Ani sa mi to nechce počítať. Načo? Už ma nikto von dovtedy nedostane, nerada sa obliekam, najmä v zime, keď je to komplikovanejšie. Na celý mesiac som sa zásobila aj knižkami z knižnice, mám krížovky, sudoku, osemsmerovky, ale predovšetkým televízor. Takže aj o ducha je postarané.
Býva v našom dome jeden kamarát, vlastne kamarát môjho syna, ale to je tiež skoro jedno. Včas ma upozornil, že firma, v ktorej ešte stále pracuje, sponzoruje istý program, tak som si to nenechala ujsť. Keď už som u neho vybadala pozostatky hrdosti na svojho zamestnávateľa. Tak som to prepla a onemela som. V rozpakoch. Tentoraz mi chvíľu trvalo, kým mi zaplo. Peter Marcin ako vrkočatý Jánošík, devy v krojoch, len spodničky si zabudli, tak boli štíhlejšie ako bývali tie nefalšované. Marcin aj koktal, snažil sa dosť dlho, ale na Luďka Sobotu to nebolo. Štefan Skrúcaný trochu nešťastne imitoval Miška Dočolomanského, už som ho počula spievať oveľa lepšie. Ale nie každý deň je nedeľa. Filmová vložka z Pacha, hybského zbojníka. Taký kvázi slovenský mix. Chytila som sa, až keď som videla statočný výstup pani Hossovej, jej mejkap a imidž. Veď ma to mohlo napadnúť hneď, ako správna Slovenka milujem od mlada hokej a videla som Zlatý puk. Tam boli aj iné ukážky. Aj tak sa mi uľavilo, keď som prepla na STV1 a tam Tublatanka a Ježišku, miláčku.... To malo celkom iné grády. Odvtedy mi to bez ustania znie v ušiach, až som z toho kolembania vyšťavená. Ale púšťam si to na videu aj napriek tomu. Veď čo nezabije, posilní...
Tak som našla aj video s pánom premiérom, ktorý prosil, aby ho ľudia pochopili. Rada by som ho ubezpečila, že ho chápem, ale nemám na neho kontakt a na úrade vlády zrejme majú tiež voľno, keď už sú Vianoce, víkend a Nový rok ako hrebeň s vylámanými zubami. Veď mám deti, tak viem, čoho všetkého sú schopné i neschopné. A pán premiér je od tých mojich dokonca mladší.
Po dlhšom čase mi boli dokonca sympatickí aj niektorí poslanci v národnej rade, dokonca aj z Ľudovej platformy. Byť tak pri nich, možno by som im bola vlepila aj pusu s vinšom. Milujem totiž recesiu a humor vôbec. Najmä absurdný. K tomu som sa už priznala, tak to len potvrdzujem. Vystrelili si nielen z našej ústavy, ale tým pádom aj sami zo seba, lebo poniektorí boli pritom, keď za ňu hlasovali, ak sa nemýlim. A zrazu toľko dier v tomto základnom zákone, čo potom v tej záľahe ostatných? Ani neviem, či ju zaplátať alebo radšej kúpiť novú. Pod stromček to už nepôjde, ale príležitosť na darček pre potešenie sa vždy nájde. V dohľadnom čase bude tých možností neúrekom.
Tiež som dostala nejaké darčeky. Ako väčšinou už býva, aj nepoužiteľné, ale praktické. Napríklad plnú tašku potravín, kvalitných, samé De luxe, skrátka vyberané pochúťky, zahraničné. Lenže v tom bol práve háčik. Pred sviatkami som zase musela prehltnúť nejakého utajeného záškodníka, tak mi pečeň ohlásila generálny štrajk. Virtuálna priateľka ma na skype utešovala, že to nejako zvládnem a darovanému koňovi sa na zuby nehľadí. Naše porekadlá sú síce pravdivé, overené historickými skúsenosťami pospolitého ľudu, ale nie som si celkom istá, či nejaký kôň nebol v tých lákavých škatuľkách zakamuflovaný, tak ako pred necelým rokom, lebo som to už, tiež poučená, radšej nedala na rozbor. Nechcela som na sviatky zostať bez počítača, aj keď ma presviedčajú, že žiadni škriatkovia v ňom nie sú, len ja ich tam vidím, lebo tomu nerozumiem. Bodaj by, v mojom veku!
Skusmo som otvorila kačaciu paštétu a zobla si z nej. Neveľmi chutila po pečienke, skôr som cítila droždie. Farba tiež nebola práve originál, ale nie div, keď bola sfarbená kyselinou karmínovou na červenkasto. Ozvláštnená likérom z čiernych ríbezlí a miesto klinca pribitá dusitanom sodným. Plus prídavný alkohol. Z toho možno tá drožďová príchuť. Aby som nekrivdila, obsahovala aj bravčovú masť a tiež pečeň. Svinskú. Ostatné radšej suším aj s taškou v chladničke, lebo vyhodiť mi je to predsa len ľúto, aspoň kým platí záruka. Alebo počkám kým moja vlastná pečeň nastúpi opäť do práce a dám jej sankcie za vymeškané hodiny, lebo pečeň nemôžem jednoducho prepustiť. Ktovie akú by mi vmontovali doktori.
Ozaj, skoro som zabudla. Potrpím si na zdravú výživu, tak som chcela kúpiť nejaké vitamíny, teda ovocie. V ostatnom čase uprednostňujem slivky. Ale, túdle! Na nebi, ani na zemi. Akoby sa pod nimi zľahla zem. A my, hlupáci, sme do nich kedysi takmer s opovrhnutím dobreže nekopali, toľké záľahy ich všade boli. Ringloty radšej ani nespomeniem. Poradili mi síce miesto nich slivovicu, ale to nie, alkohol na moju pečeň skutočne nemusím. Aj mozgové bunky si chránim, aspoň tie zvyšné.
Teraz sa už teším na Silvestra. Milujem televízne silvestre, Radšej by som mala síce písať v dávnominulom čase, ale zachytila som, že sa chystá veľkolepý, spoločný s českými bratmi, umelcami. Ak ho nebudem môcť stráviť, tak ako ten lanský, spolužiak z druhého konca našej vlasti mi poslal videá, lebo my na seba nezabúdame a rozumieme si stále. Ako generácia, myslím. Vieme čo nám v taký čas reže. Českí dôchodcovia, skoro taký istí ako my, sa asi zdravo naštvali lebo natočili obľúbené, ale radikálne inovované scénky. Zatiaľ som z nich videla len časť, lebo si ich pre istotu nechávam, ale najviac som plakala keď komunikovali ako staničné amplióny. Dosť typické a aktuálne na túto dobu. Aj to, že sa dokážeme niekedy smiať a plakať súčasne. Proste sme hysterickí. Často nám nič iné nezostáva.
Keď dopozerám videá, tak dočítam knihu o Poslaní Strážcov Alatyru. Myslela som si, že som omylom zhrabla z regálu v knižnici sci-fi a to nie je práve môj žáner. Našťastie, nie. Jedná sa o mýty našich praslovanských predkov. Nechápem, že som o tom skoro nič nevedela, keď už toľko čítam všetko, čo mi príde pod ruky. Niet sa čo čudovať, keď mali všetko čo potrebovali, len písmo im priniesli až Cyril a Metod dosť neskoro na to, ako dlho už žili. Priam neverím, že možno aj pred dvadsať tisíc rokmi vedeli to, čo mi len teraz začneme vedieť, o princípoch, na akých funguje vesmír. Jung so svojimi archetypmi ako keby sa bol školil u nich. Aj bohov trafili skoro presne. Rovnováhu a Slnko. Pozitívne a negatívne energie, teda Dobro a Zlo. Aj na Lásku mali extra bohyňu. Víly už mali astrálne telá. Dokonca mali demokraciu, len predsa trochu inú ako je tá súčasná. To im môžeme odpustiť. Rodovú rovnosť. Vládli im Rady Múdrych. Uprednostňovali duchovné hodnoty, lebo boli presvedčení, že hmotné statky vyvolávajú sváry a túžbu po moci. Asi sa mi sníva. Budem dychtivo čítať keď sa nevydarí ten koncoročný zábavný program. Ale ak sa dočítam, že mali uzákonené aj sobáše homosexuálov, tak potom už fakt neviem čo si mám o tom myslieť. Zatiaľ som tak ďaleko nedošla, len do polovice knižky. Ale som zvedavá, lebo sa rada učím nové veci. Vtedy mi nevadí ani to, že sú sviatky. Skoro som napísala, že Kračún, či zimný slnovrat. To už zaváňa profesionálnou deformáciou, tak sa to na mňa priam lepí.
Len som zbytočne prekutrala knihy popchané kade-tade. Márne som hľadala jednu veľkú, ak si dobre spomínam v plátennej červenej alebo hnedej väzbe, ktorá sa u nás doma povaľovala, keď som ešte bola malá. V tej som si obzvlášť rada listovala. Prekresľovala som si z nej kraslice a vymaľovávala ich miesto bežných maľovaniek, ktoré predávali aj vtedy v obchode. Boli v nej aj iné veci, ale tie si už nepamätám a tá kniha je fuč. Nepodarilo sa mi ju zachrániť. Ešteže mám internet, tak si čosi vygúglim. Google ma zatiaľ nikdy nesklamal, vždy som našla nejaké informácie o tom, čo som hľadala. V tomto som rada, že nežijem v dávnoveku, niektoré vymoženosti sú fakt dobré, to musím uznať.
