S istou dávkou nostalgie konštatujem, že som z programu čoraz viac sklamaná a kladiem si otázku, čím to je?
Určite nie vekom, kvalitný humor stále milujem a oceňujem.
A tak prichádzam k záveru, že čím je viac slobody, tým je menej humoru. Čo je síce paradox, ale len zdanlivý.
Dovolím si tu voľne citovať istú Marxovu myšlienku, že koniec každej historickej epochy býva jej komédia.
Za socializmu to už bola priam fraška. Nie div, že po udalostiach v Afganistane, sme prekrstili našu republiku neoficiálne na Absurdistan. Takže si bolo z čoho uťahovať, napriek existujúcej cenzúre. Mali sme totiž nielen garnitúru elitných hercov, komikov, ale aj tvorcov a priam bravúrnych myšlienkových klaunov, legendárne dvojice humoristov a populárnych ľudových rozprávačov. Divadlá malých foriem. Všetko v tej dobe na vrchole tvorivých síl a popularity.
Neznalým odporúčam informácie cez Google.
Ešte tu žil Jan Werich, liahne okolo divadiel, najmä Semafor s Jiřím Suchým a predčasne zosnulým Jirkom Grossmanom, Miroslav Horníček s jeho Hovormi H, nezabudnuteľný Vladimír Menšík, ako herec ale aj rozprávač, Jiřina Bohdalová a Televarieté s Vladimírom Dvořákom, spoluautorom, Oldřich Kaiser a Jiří Lábus, Ivan Mládek a jeho Banjo Band, tažko vymenovať všetkých.
Na Slovensku to boli takí nadčasoví géniovia inteligentného humoru ako Július Satinský a Milan Lasica, ľudoví rozprávači Milan Mlsna alias strýco Marcin alebo Jaroslav Ďuríček, neskôr Stanislav Radič, Štefan Skrúcaný, Rastislav Piško a Zuzana Tlučová a do tejto kategórie by som zaradila aj svojrázneho športového komentátora Gaba Zelenaya a ďalších...
Takému Jarovi Ďuríčkovi stačilo povedať nezávadnú úvodnú vetu o zabíjačke a už sme plakali od smiechu: ...Zabili sme prasa...“ Vtip bol v tom, že každý si to prasa ľubovoľne personifikoval...
Keď Meky Žbirka spustil populárny hit Biely kvet, zasvätenejší vedeli, že mal zákaz spievať o čiernom kvete.
Nezabudnem na takú úplne banálnu scénku, samozrejme len zdanlivo: Oldřich Kaiser a Jiří Lábus kdesi na voľnom priestranstve, odetí do ochranných odevov, postupovali so zbíjačkami, pokúšali sa vŕtať a pritom si oznamovali: „Tady to jde.“ „Tady to nejde.“ A všetci sme sa náramne bavili, lebo sme vnímali kontext.
Alebo keď v Hovoroch H dali Milan Lasica a Július Satinský českému publiku kolovať bryndzovú halušku, aby mu priblížili Slovákov.
Taký Félix Holzmann, so svojimi až absurdne sklerotickými dialógmi s partnermi! Azda k najznámejším patrí ten s Ivou Janžurovou, keď si chcel kúpiť vstupenky na premietanie filmu a v ponuke boli V sobotu večer, v nedeli ráno alebo Včera, dnes a zítra. Keď mám príležitosť, vždy si ich rada pozriem znovu.
Alebo typicky sa zakoktávajúci Luděk Sobota so svojimi monológmi.
Piškove Listy premiérovi, v PS: s opakovaným prísľubom o poslaní prasaťa Vladimírovi Mečiarovi.
Nepreberné množstvo ďalších. To sa potom zabávalo.
Lebo národ rozumel aj náznakom.
Pamätám si jeden takýto očakávaný silvestrovský program, ktorý ma rozčúlil a pokazil mi celú noc. Žiadna očakávaná scénka, žiadny humor, len populárni speváci, v nápaditých róbach a ich známe hity...
Až neskôr som sklamaná a rozčarovaná pochopila, že to bola zrejme vzbura tvorcov, nepostihnuteľný protest.
Teraz? Hoci máme oficiálne slobodu?
Kŕčovité pokusy zabaviť divákov, pri ktorých sa už zabávajú len účinkujúci.
Nemôžem si pomôcť, viem, že niektorí ešte asi obľubujú Partičku, ale ja sotva vidím známe stoličky, prepínam kanál, ale zväčša vypínam televízor. Na Partičke som sa z chuti bavila jediný raz a to keď ju parodovali práve na Silvestra a Daniel Dangl sa rehotal tak, že rukami rozmlátil stôl na triesky.
Herecká profesia sa stáva sprofanovanou tým, že sa jej pripisuje punc akejsi privilegovanosti. Na to bývajú ľudia alergickí. Herci už účinkujú v reklamách a toľkých programoch, ktoré ani s herectvom priamo nesúvisia, v rôznych porotách, že sa pomaly zdá, akoby iné povolania ani neexistovali. Podobné je to aj u spevákov. Aj tu platí, že všetkého veľa škodí.
Už je do omrzenia vnucovaný typ programov, kde nádejní adepti plytvajú svojim úsilím uspieť. Určite majú mnohí talent, pracujú na sebe a ide im o mnoho, ale to posielanie esemesiek, vypadávanie, slzy, už to divákov zákonite nudí. A to mám k dispozícii vyše 100 televíznych kanálov a kde prepnem, väčšinou to isté, aj v zahraničí. Vnuk, ktorí bol zasvätený mi vysvetlil, že sa nakúpili licencie, na základe ktorých sa to odvysielať musí. Ale pýtam sa, na koľko rokov ešte? A koľko programov na základe rovnakého scenára?
A potom príde očakávaný Silvester a naservírujú nám to ešte raz, možno v trochu pozmenenom, slávnostnejšom šate.
O polnoci sa potom pripije šampanským, lietajú prskavky, svetlice, trieskajú delobuchy, vybuchujú parádne ohňostroje. Neviem ako teraz, ale kedysi sme si najprv vypočuli hymnu a stáli sme pri nej. Aj doma, v súkromí. Tak sme to cítili.
Mimochodom, kto si ešte pamätá, ako a kedy vznikla u nás tradícia prskaviek a zábavnej pyrotechniky?
Ak ma pamäť neklame, a myslím že nie, tak 29. augusta 1968, na výročie Slovenského národného povstania. Aj na našu lodžiu boli sponad mesta namierené hlavne tankov okupačných vojsk. Čechoslováci boli vyzvaní, aby si na tichý protest zapálili v okne sviečku. To ste mali vidieť! Horela nie jedna, ale tisíce, milióny sviečok. Nielen v oknách a na zábradliach, ale aj na chodníkoch a strechy panelákov boli nimi vysvietené ako neónmi. Prechádzajúce autá zdravili trúbením, len tak, bez dohody. Zatrúbil jeden a trúbili všetci, v celej republike. Z vlastného popudu sa im to žiadalo Len sám boh vie, kde sa nabralo toľko sviečok v republike. Lenže vtedy sa aj nemožné stávalo možným.
Bol ešte jeden takýto pokus, keď sme na Majstrovstvách sveta v Štokholme, v marci 1969, porazili hneď v dvoch zápasoch Zbornú komandu. Naši hokejisti vtedy bojovali nielen proti nej ako športovému súperovi, ale za celý národ proti celej okupačnej armáde. Oslavy boli také búrlivé, že ich násilne potlačili a stali sa dôvodom na začiatok takzvanej normalizácie.
Zápasy sme síce vyhrali, ale úsilie o reformu socializmu definitívne prehrali.
Až potom sa samočinne presunuli sviečky, prskavky a všetko ostatné na Silvester.
To nikto zakázať nemohol, takto sa víta Nový rok na celom svete.
