Naposledy som bola na Slovensko hrdá, keď sa stala jeho premiérkou kultivovaná, erudovaná a slušnosť presadzujúca žena, pani Iveta Radičová. S ľútosťou som sledovala nedeľnú reláciu Na telo, kde sa jednoznačne vyjadrila, že nemieni kandidovať v prezidentských voľbách, ani sa inak vrátiť do politiky, napriek popularite a dôvere, ktorú v spoločnosti stále má. Rešpektujem jej rozhodnutie a plne pani Radičovú chápem. Človek jej formátu, do zapáchajúcej stoky našej súčasnej politickej scény, skutočne nepatrí. Tých pár výnimiek, ktoré by sme pod lupou našli, nemá zďaleka jej charizmu a tým ani silu dosiahnuť akékoľvek podstatnejšie zmeny k lepšiemu.
V priebehu života som nielen na vlastných skúsenostiach, ale aj na osudoch iných žien, intenzívne vnímala neustále dehonestovanie, obmedzenia, vyplývajúce práve z toho, že sme ženy a máme k povolaniu pridanú aj schopnosť, ba povinnosť privádzať na svet deti a vychovávať ich. Navyše ešte bezplatne zabezpečovať servis celej rodine. To nás značne znevýhodňovalo oproti mužským partnerom a spolupracovníkom. Vďaka oteckovi som však dostala do vienka aj pocit zodpovednosti a morálne zásady, podľa ktorých som vždy uprednostňovala to, čo bolo v danej fáze môjho života dôležitejšie.
Preto som sa začala rozvíjať pomerne neskoro, keď som si splnila svoje povinnosti voči deťom a rodine a vytvoril sa mi otvorený priestor. Z týchto dôvodov ma často tí, čo ma osobne nepoznajú, považujú za mladšiu, ako v skutočnosti som. Vôbec to nevnímam ako lacnú lichôtku, skôr ma teší, že sa môžem ešte realizovať smerom, ktorý mi bol predurčený.
Ak sa po novembri 1989 len máločo zmenilo k lepšiemu, skôr mám pocit, že je to v súčasnosti skôr naopak, tak práve feministické hnutie na Slovensku, za zahraničnej pomoci, presadilo pre ženy viac možností presadzovať sa aj vo verejnom živote. Už sú akceptované aj na významnejších postoch stále častejšie a nevnímané ako rarity.
Napokon obdobný trend je možné pozorovať aj vo svete.
Som presvedčená, že ženy majú mať, pri rozhodovaní o veciach verejných, rovnaké zastúpenie ako muži. Vopred určené kvóra sú skôr anomália, nezmysel. Tvoríme predsa miernu nadpolovičnú väčšinu populácie na tejto planéte. Ak bude ženský a mužský princíp prístupu k životu v rovnováhe, bude aj svet lepší. Menej bojovný a viac láskavý.
Ako občianka tohto štátu, využívam svoje volebné právo a zúčastňujem sa volieb s vedomím, že ak ich odignorujem, stratím súčasne aj právo vyjadrovať sa k akútnym problémom. Zo zásady však volím ženy, lebo ak ich nebudeme podporovať my samé, o to ťažšie sa presadia v ešte vyššej miere.
V súčasnom politickom spektre nemám preferovanú stranu. Žiadna z nich nespĺňa moje predstavy. Ani tie nie, ktorým šéfujú ženy. Buď sú ich ciele síce humánne, ale nemajú možnosť výraznejšie ovplyvniť dianie v hlavnom politickom prúde alebo extrémne, nacionalistické.
V ostatných parlamentných voľbách som preto, po sklamaní z pádu vlády, ktorú viedla pani Iveta Radičová, viac zo vzdoru ako súhlasu, dala hlas pani Nore Mojsejovej. Nie preto, že obdivujem jej spôsob života, aký prezentovala, možno skreslene, televízna obrazovka, ale preto, že ak sa nepresadila slušnosť a kultivovanosť pani Ivety Radičovej, podporila som šancu uplatniť vulgárny slovník pani Nore Mojsejovej, ak by sa dostala do parlamentu. Nič iné si totiž naši, už demokraticky zvolení zástupcovia, ani nezaslúžia.
A nebola som sama.
Viem, že z rovnakých dôvodov jej dali svoj hlas aj mladí ľudia, ktorí nemajú žiadne pozitívne idoly, vzory hodné nasledovania, také potrebné v ich veku a ani v dohľadnej dobe žiadne lákavé možnosti, perspektívu, ktorá by ich pozitívne motivovala.
Je mi z toho smutno, keď vidím, ako opúšťajú svoju domovinu, aj s nadobudnutým vzdelaním a odchádzajú do zahraničia. Ak sa raz vrátia, obohatení o nové skúsenosti, bude to pre Slovensko prínos, ale ak zostanú, raz budú doma veľmi chýbať.
To považujem pre moje milované Slovensko za veľmi zlé.
